Bratislava 12. januára (TASR) - Slovenské automobilky pracujú na hraniciach svojich výrobných kapacít. Ak má krajina produkovať ešte viac áut, bude potrebné, aby prišiel na Slovensko ďalší výrobca. Priestor pre neho existuje.

Slovensko si kedysi vydobylo titul Detroit strednej Európy. Americké mesto však doplatilo na jednostrannú orientáciu na automobilky. Ak ho v tomto nechceme nasledovať, musíme investovať do vzdelávania, výskumu a vedy. Povedal v rozhovore pre TASR v rámci projektu Osobnosti: tváre, myšlienky prezident Zväzu automobilového priemyslu SR Jaroslav Holeček.



-Aký bol rok 2013 pre slovenské automobilky?-
Bol to opäť veľmi úspešný rok. Automobilky vyrobili viac vozidiel ako v roku 2012 a ich celkový počet bude tesne pod hranicou jedného milióna kusov. No už vlani začiatkom roka som hovoril, že slovenské automobilky sa dostali na hranicu výrobných kapacít.

-Existuje ešte priestor zvýšiť túto kapacitu?-
Priestor je vždy v optimalizácii výroby. Keď je fabrika nastavená na päť pracovných dní, tak sa to môže zmeniť aj na sedem dní. No ak hovoríme o významnom zvýšení výroby automobilov, je potrebné, aby prišiel ďalší, štvrtý výrobca alebo jestvujúci výrobca musí významne investovať do rozšírenia svojich kapacít.

-Objavujú sa úvahy, že napríklad na východnom Slovensku by bol priestor pre ďalšiu automobilku...-
Priestor na východ od Banskej Bystrice a Žiliny je voľný a disponuje dostatkom kvalifikovanej pracovnej sily. Táto časť Slovenska má tradíciu strojárskej výroby, kedysi tam sídlili závody ťažkého strojárstva. V Košiciach máme veľmi dobrú technickú univerzitu, čo je dôležitý predpoklad, aby sa automobilový priemysel mohol etablovať aj v tomto regióne.

-Máte informácie o záujme konkrétnych automobiliek o vstup na Slovensko?-
O konkrétnej automobilke nemáme informácie. Samozrejme, stretávame sa na pôde Zväzu automobilového priemyslu (ZAP) SR so zástupcami veľvyslanectiev či podnikateľských skupín zo zahraničia, ktorí sa informujú o podmienkach podnikania na Slovensku, ktoré sú relatívne veľmi dobré. To, čo z nášho pohľadu môže byť problém do budúcnosti, pokiaľ nič nezmeníme, je kvalifikovaná pracovná sila. Ďalšia oblasť potrebná na zachovanie slovenskej konkurencieschopnosti je potreba aplikovaného výskumu. Bez neho automobilky nemôžu fungovať, rovnako ako ich subdodávatelia. Tretia podmienka budúceho rozvoja automobilového priemyslu u nás je dostavba diaľničnej siete. Na našej mape subdodávateľov vidno, že 80 percent z nich sa nachádza v oblastiach po Žilinu a Banskú Bystricu.

-Prečo je to tak?-
Dnes všetky logistické systémy fungujú na báze just-in-time a just-in-sequence. Subdodávatelia už nedodávajú iba komponenty, ale priamo moduly a systémy. Tie dodávajú v poradí, ako by mali ísť na výrobnej linke. Preto je pre modernú produkciu kľúčová doprava, predovšetkým po diaľniciach.

-Diaľničné prepojenie medzi Bratislavou a Košicami zrejme nebude skôr ako v roku 2018...-
To je veľmi neskoro.

-Je to veľká bariéra pre vstup ďalšej automobilky?-
Je to hlavná bariéra. Problém je, že vždy pri zmene vlády, sa zmení aj koncepcia výstavby diaľnic. Keby sa hlavné prepojenie postavilo už pred piatimi rokmi, tak by boli náklady dávno zaplatené. To je napokon tretia podmienka pre vyššiu konkurencieschopnosť automobilového priemyslu. Štvrtá je stabilita podnikateľského prostredia a najmä pracovného práva.

-Ste spokojný so súčasnou úpravou pracovného práva?-
Nemáme Zákonník práce, ktorý by nevyhovoval zamestnávateľom. Z nášho pohľadu je však chybou novela zákona o kolektívnom vyjednávaní. Netvrdím, že podobné zákony neexistujú v zahraničí, lenže rámec je iný ako u nás. Bol to jeden z prvých zákonov prijatých po Nežnej revolúcii, v roku 1991, no je zastaraný a nedeklaruje presne, kto sú zástupcovia zamestnancov a kto zamestnávateľov. Nie sú jasní reprezentanti. V súčasnosti je pre nás smerodajná kolektívna zmluva, na ktorej sa dohodol Zväz strojárskeho priemyslu s OZ KOVO. K nej sme sa pripojili ako ZAP SR. Avšak kolektívna zmluva vychádza len z požiadaviek členov týchto zväzov a tie sú určite odlišné od možnosti ostatných firiem v strojárskom a automobilovom priemysle, čo môže spôsobovať problémy. Napríklad je tam zakotvený 37,5-hodinový týždeň, no mnohé firmy v rámci automobiliek majú 40 hodín pracovného úväzku. Prispôsobenie znamená okamžité zvýšenie nákladov z dôvodu nižšej kapacity výroby o 6,5 %. Dva a pol hodiny na týždeň a na jedného zamestnanca znamená menej vyrobených dielov, potrebu ľudí navyše a toto môže firmu zruinovať.

-Na druhej strane zamestnávateľské organizácie sú roztrieštené. Nie je to potom dôvod, aby sa spájali?-
To by bolo najlepšie, keby sa podarilo. Neviem, či máme momentálne silu k takémuto zjednoteniu.

-Aký je dôvod?-
Možno je problém v ambíciách niektorých členov zamestnávateľských organizácií. Zjednotiť sme sa doteraz nedokázali, no pokúsili sme sa na neformálnej báze vytvoriť alianciu A5, ktorá združuje päť veľkých priemyselných zväzov. Okrem ZAP SR sú jej členmi Zväz strojárskeho priemyslu SR, Zväz stavebných podnikateľov SR, Slovenská elektromechanická asociácia a Zväz hutníctva, ťažobného priemyslu a geológie SR. Spoločne sme definovali šesť oblastí, ktoré sú z hľadiska nášho záujmu kľúčové. Prvá oblasť je pracovné právo, zdravotná a bezpečnostná legislatíva. Ďalej odborné vzdelávanie a treťou časťou sú vysoké školy, veda a výskum. Okrem nich sa zameriavame ešte na environmentalistiku, verejné obstarávanie a  suroviny a energie.

-Keď sa vrátime k podmienkam nutným pre rozvoj automobilového priemyslu na Slovensku, spomínali ste vzdelávanie. Ako vnímate zapájanie sa zamestnávateľov do odborného vzdelávania, do výchovy vlastných kádrov?-
ZAP SR spolu s ostatnými priemyselnými zväzmi začal v roku 2012 transformáciu odborného vzdelávania. Dôvodom bolo, že ak by sa nič nezmenilo, o nejaký čas by sme reálne nemali novú kvalifikovanú pracovnú silu. Pre nás je dôležité, aby stredné školy pripravovali študentov na povolanie, a nie preto, aby mali papier o vzdelaní. Z našej analýzy vyplynulo, že 30 percent absolventov stredných škôl skončí na úradoch práce a viac ako 60 percent absolventov ide na vysoké školy. Takto to nemôže fungovať. Aká je kvalita vysokých škôl, keď majú absorbovať dve tretiny ukončených stredoškolákov? Iba necelá desatina stredoškolákov nastupuje do povolaní, na ktoré sa pripravovali.

Foto: FOTO TASR/Martin Baumann

-Aký pomer by bol vhodný?-
Na vysoké školy by nemalo ísť viac ako 30 percent stredoškolákov. Pre porovnanie, vo Švajčiarsku je to 25 a v Nemecku 24 percent. Preto bola prijatá novela zákona o odbornom vzdelávaní, kde sa jasne definovali potreby trhu práce a jeho prognóza na ďalších päť rokov. Vyššie územné celky dostali kompetenciu nastavovať výkony škôl. Ďalej je potrebné s odbornou prípravou začať už na základných školách, čo znamená podporu prírodovedných predmetov, návrat k polytechnickej výchove a k výchovnému poradenstvu. Ako zamestnávatelia máme záujem skvalitniť vyučovanie na školách a podporujeme zavedenie duálneho vzdelávania, kde teoretické vyučovanie zabezpečuje štát a praktickú výučbu podnik. Momentálne sa cez duálne vzdelávanie pripravuje sotva pol percenta žiakov. Toto číslo by sme za dva až tri roky chceli zvýšiť aspoň na päť percent. Náš dlhodobý cieľ je, aby sa duálne vzdelávanie do roku 2020 týkalo aspoň 30 percent žiakov stredných škôl.

-Ako by to malo byť financované?-
Budeme sa snažiť presvedčiť zamestnávateľov, aby odborné vzdelávanie podporovali a našli naň finančné zdroje. Chceme rokovať aj s vládou o podpore odborného vzdelávania. Napríklad, aby mali zamestnávatelia možnosť si tieto náklady odpísať z daňového základu.

-Dôležité je však aj vysokoškolské vzdelávanie a na Slovensku v súčasnosti dominujú skôr humanitné než technické odbory. Očakávate, že sa zmení táto tendencia? Na príklade Nemecka vidno, že vyššia preferencia technického vzdelávania je v záujme rozvoja ekonomiky...-
Zmenu tendencie nateraz nevidno. Na technických školách je len tretina absolventov. Dôvod je v tom, že aj vysoké školy sú financované podľa počtu študentov a navyše za posledné roky sa nespravilo takmer nič v prospech propagácie technických smerov. To by však mala byť prioritne úloha štátu. V Maďarsku napríklad vláda priamo dotuje a zvýhodňuje vysoké školy i študentov technického a prírodovedného zamerania. Vzdelávanie je základ konkurencieschopnosti štátu a na to musí zabezpečiť podmienky. Podporiť odbory, ktoré sú pre ekonomiku dôležité a potlačiť tie menej užitočné. Predsa nie je možné, aby v súčasnosti na Slovensku študovalo 6000 právnikov. Štát ich toľko nepotrebuje.

-Ako sa to dá eliminovať?-
Je potrebné prispôsobiť ambíciu detí ich reálnej kondícii. Na maturitných odboroch by nemali študovať žiaci, ktorí majú priemer známok 3,0 a viac. Zmení sa to novelou zákona o odbornom vzdelávaní. Od septembra tohto roka bude platiť, že žiaci, ktorí sa hlásia na strednú školu s maturitou, musia spĺňať priemer známok do 2,0 na gymnáziá a do 2,75 na strednú odbornú školu. Tým pádom sa skvalitní aj úroveň žiakov, prichádzajúcich na vysoké školy. V súčasnosti sú ambície detí nekonečné, no chýbajú im na to predpoklady. Táto zmena dostane tieto zložky do rovnováhy.

-Aký pomer vysokoškolských študentov by bol potom podľa vás ideálny?-
Polovica študentov technických škôl a polovica humanitných odborov. Na Slovensku študuje asi 220.000 ľudí na vysokých školách. Podľa môjho odhadu približne tretina tam nemá čo robiť. Všetko je to ale otázka nastavenia financovania vysokých škôl. Mrzí ma, že sa doteraz nenašla vládna garnitúra, ktorá by urobila kvalitnú reformu vysokoškolského vzdelávania, ako spravili napríklad vo Fínsku, kde sa na tom dohodli naprieč politickým spektrom. Pozitívne však je, že sa objavujú príklady spolupráce vysokých škôl a zamestnávateľov. Napríklad sa realizuje projekt „Vysoké školy motory rozvoja vedomostnej spoločnosti“. No vrátil by som sa ešte k téme jednotného postupu zamestnávateľov. Čo sa týka odborného vzdelávania, všetci zamestnávatelia idú v jednotnej línií. No v poslednom roku sme videli, že z pohľadu zamestnávateľov je deficit profesionálneho zastupovania v oblasti odborného vzdelávania voči vláde. Toto chceme zmeniť a pokúsiť sa vytvoriť jednotnú platformu, ktorá zastúpi všetkých zamestnávateľov. Hoci, úprimne povedané, ani medzi nimi na to v súčasnosti ešte nie je dostatok vôle.

-Nemecko je v súčasnosti najkvalitnejšou európskou ekonomikou s veľmi vyvinutým priemyslom. Na Slovensku dominujú automobilky. Malo by byť naším cieľom vytvoriť podobnú štruktúru ekonomiky, ako má Nemecko?-
Na Slovensku momentálne nemáme náhradu za automobilový priemysel. Preto musíme urobiť všetko pre to, aby sa automobilky ďalej rozvíjali. Nemecký priemysel je omnoho diverzifikovanejší ako slovenský a nie je postavený len na jednom odvetví.

-Má sa preto Slovensko usilovať o nemecký model?-
Momentálne na to nemáme. No aj automobilový priemysel dáva možnosť diverzifikácie prostredníctvom subdodávateľov. To predsa nie je len produkcia áut, ale je to aj chemická, stavebná alebo elektrotechnická výroba. Automobilový priemysel podporuje rozvoj ostatných odvetví. Vlani sme si dali vypracovať štúdiu na Ekonomickej univerzite v Bratislave o význame automobilového priemyslu v rámci slovenskej ekonomiky. Použijem z nej niektoré dáta. Automobilový priemysel má vo všeobecnosti multiplikátor odvetvia 3,8. To znamená, že jeden pracovník v automobilovom priemysle prispieva k vytvoreniu ďalších takmer štyroch pracovných miest v ekonomike. Na Slovensku je však táto hodnota len 1,5. Rozdiel medzi obomi veličinami je šanca a výzva, aby sme tieto pracovné miesta dostali na Slovensko. Samozrejme je málo pravdepodobné, že sa to podarí rýchlo, ale aj zvýšenie multiplikátora o hodnotu 0,5 by pomohlo našej ekonomike.

Foto: TASR/Štefan Puškáš

-Často sa v posledných mesiacoch poukazuje na príklad Detroitu. Mesto s bývalou masívnou automobilovou výrobou vlani skrachovalo. Čo urobiť, aby tak neskončilo aj Slovensko?-
Musím povedať, že ma o tejto téme nedávno zaujal veľký článok v jednom celoslovenskom denníku. Tam sa ukázalo, čo by sa nám mohlo stať, keby sme nemysleli na zadné vrátka a zvýšili napríklad personálne náklady tak, že by sme prestali byť konkurencieschopní. V článku sa ešte písalo, že autá nedokáže vyrábať každý. S tým súhlasím. No my sme dokázali, že vieme vyrábať autá. A nie hocaké. U nás sa vyrábajú najsofistikovanejšie a najmodernejšie autá na svete. Dokážeme ich spraviť kvalitne a cenovo prístupne, tak aby sa dali predávať so ziskom. To sme zvládli. No pokiaľ by sme sa s týmto stavom uspokojili, tak by sme mohli dopadnúť ako Detroit. Vzdelávanie, veda a výskum. To sú oblasti, ktorým sa musíme v budúcnosti prioritne venovať.

-Slovensko má už päť rokov spoločnú menu euro. Aký to má vplyv na automobilový priemysel?-
Euro malo pre automobilky nesmierny význam. Najmä preto, že máme na Slovensku v automobilovom priemysle globálnych hráčov, ktorí 98 percent slovenskej produkcie vyvážajú. Zo štatistického hľadiska už nie je nutné vo fabrikách viesť dve účtovníctva a robiť dve uzávierky, korunovú a eurovú. Z osobnej skúsenosti viem, aké to bolo zložité. Ďalej všetky devízové riziká, ktoré boli spojené s finančnými transakciami, sa eliminovali. Je to veľká výhoda pre Slovensko. Navyše sa nemusíme zamýšľať nad tým, kam smeruje export vozidiel. Predtým pri exporte do tretích krajín, ktoré nemali euro, bolo potrebné brať do úvahy troje devízových kurzov, koruny, eura a ešte meny tretej krajiny. Euro pomohlo odbúrať administratívne náklady a stabilizovať finančné toky vo firmách.

-V rámci krajín Vyšehradskej štvorky sme jediná krajina s eurom. Zrejme to tak ešte pár rokov zostane. Môže to byť napokon jedna z kľúčových výhod pri získaní ďalších automobiliek?-
Jednoznačne môže.