Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Komentár uverejňujeme so súhlasom Českého rozhlasu Plus.
Autor Ondŕej Konrád
„Zajtra opäť tu,“ hovorili si medzi sebou pred tridsiatimi rokmi demonštrujúci vždy, keď sa rozchádzali počas Palachovho týždňa.
V stredu večer to znelo ľahko optimisticky. Pretože oproti predchádzajúci trom dňom tvrdých zásahov, tentoraz sa policajti u Václavovho pomníku vlastne iba prizerali prejavom a diskusiám. Obušky zostali za pásmi a vodné delá mlčali.
Či to bola taktika kohosi zhora s cieľom nalákať na budúce viac ľudí a pustiť sa do nich hlava- nehlava, aby už konečne dali pokoj, nie je jasné. Skôr nechcel Jakešov režim pred očami zahraničných novinárov mlátiť celkom pokojných demonštrantov v rovnaký deň, ako sa v susednej Viedni konala ďalšia Konferencia o európskej bezpečnosti a spolupráci.
A českí delegáti na nej už aj tak – ľudovo povedané – dostali čierny bod za nedodržiavanie helsinskej dohody o ľudských právach. Ktorá, mimochodom, inšpirovala vznik Charty 77.
Tak či onak, dav, ktorý deň za dňom narastal a prichádzal na Václavské námestie, pričom ho neodradili surovosti mužov v uniformách ani hrozby následkov po prípadnom zadržaní, musel najvyššie poschodia režimu nutne znervózňovať. Na niečo také neboli komunisti zvyknutí. Veď naposledy prišlo k skutočne veľkému protestu v centre metropoly pri prvom výročí sovietskej okupácie. Teda už pomerne dávno. A teraz si už od nedele ľudia pripomínali 20 rokov od smrti Jana Palacha. Snažiaceho sa vtedy prebrať národ z pookupačnej odovzdanosti.
A jeho odkazu sa komunisti, držaní pri moci práve iba a iba okupantmi, báli tak, že dva roky po jeho smrti nechali jeho ostatky tajne vykopať z hrobu a spopolniť. Úplne v duchu obdobia stalinizmu.
A vo štvrtok, 19. januára 1989 počet demonštrantov značne narástol. Či už preto, lebo ako už bolo povedané, bol predchádzajúci deň mierny alebo sa nechali ďalší ľudia strhnúť odvahou a odhodlaním tých, ktorí na demonštrácie neustále chodili.
Nasledoval skutočný masaker. Špeciálne cvičení policajti v bielych prilbách, ale aj tí v štandardných uniformách, išli na to so všetkou vehemenciou, s chuťou si udreli aj milicionári, chrlili sa gejzíry vody, oči štípal slzný plyn, húkali sirény, stovky a stovky zatknutých bolo nastrkaných do pristavených autobusov. A tak ďalej.
Okamžitý efekt to bezpochyby malo. V piatok na Václavák prišlo opäť menej ľudí a nechali sa z námestia bez bitiek vytlačiť. Ale čoskoro na to vznikla petícia za prepustenie Václava Havla, uväzneného hneď v prvý deň Palachovho týždňa.
Podpísal ju ohromujúci počet ľudí, ktorí by dovtedy nič podobné neurobili. A od ktorých to hlavne úplne zaskočený režim neočakával. Napokon, vôbec ani netušil, že sa práve začína definitívne rútiť.
V stredu večer to znelo ľahko optimisticky. Pretože oproti predchádzajúci trom dňom tvrdých zásahov, tentoraz sa policajti u Václavovho pomníku vlastne iba prizerali prejavom a diskusiám. Obušky zostali za pásmi a vodné delá mlčali.
Či to bola taktika kohosi zhora s cieľom nalákať na budúce viac ľudí a pustiť sa do nich hlava- nehlava, aby už konečne dali pokoj, nie je jasné. Skôr nechcel Jakešov režim pred očami zahraničných novinárov mlátiť celkom pokojných demonštrantov v rovnaký deň, ako sa v susednej Viedni konala ďalšia Konferencia o európskej bezpečnosti a spolupráci.
A českí delegáti na nej už aj tak – ľudovo povedané – dostali čierny bod za nedodržiavanie helsinskej dohody o ľudských právach. Ktorá, mimochodom, inšpirovala vznik Charty 77.
Tak či onak, dav, ktorý deň za dňom narastal a prichádzal na Václavské námestie, pričom ho neodradili surovosti mužov v uniformách ani hrozby následkov po prípadnom zadržaní, musel najvyššie poschodia režimu nutne znervózňovať. Na niečo také neboli komunisti zvyknutí. Veď naposledy prišlo k skutočne veľkému protestu v centre metropoly pri prvom výročí sovietskej okupácie. Teda už pomerne dávno. A teraz si už od nedele ľudia pripomínali 20 rokov od smrti Jana Palacha. Snažiaceho sa vtedy prebrať národ z pookupačnej odovzdanosti.
A jeho odkazu sa komunisti, držaní pri moci práve iba a iba okupantmi, báli tak, že dva roky po jeho smrti nechali jeho ostatky tajne vykopať z hrobu a spopolniť. Úplne v duchu obdobia stalinizmu.
Masaker a masová petícia
A vo štvrtok, 19. januára 1989 počet demonštrantov značne narástol. Či už preto, lebo ako už bolo povedané, bol predchádzajúci deň mierny alebo sa nechali ďalší ľudia strhnúť odvahou a odhodlaním tých, ktorí na demonštrácie neustále chodili.
Nasledoval skutočný masaker. Špeciálne cvičení policajti v bielych prilbách, ale aj tí v štandardných uniformách, išli na to so všetkou vehemenciou, s chuťou si udreli aj milicionári, chrlili sa gejzíry vody, oči štípal slzný plyn, húkali sirény, stovky a stovky zatknutých bolo nastrkaných do pristavených autobusov. A tak ďalej.
Okamžitý efekt to bezpochyby malo. V piatok na Václavák prišlo opäť menej ľudí a nechali sa z námestia bez bitiek vytlačiť. Ale čoskoro na to vznikla petícia za prepustenie Václava Havla, uväzneného hneď v prvý deň Palachovho týždňa.
Podpísal ju ohromujúci počet ľudí, ktorí by dovtedy nič podobné neurobili. A od ktorých to hlavne úplne zaskočený režim neočakával. Napokon, vôbec ani netušil, že sa práve začína definitívne rútiť.
