Bratislava 14. októbra (TASR) - Nie je jednoduché určiť, kde sa začínajú dejiny modernej slovenskej literatúry. Dá sa však povedať, že jedným z hlavných medzníkov vstupu moderny do slovenskej literatúry bol vznik prvej Československej republiky (1918-1939). V slovenskej poézii sa objavili prvky surrealizmu a nadrealizmu. Významnú úlohu zohrali aj básnici katolíckej moderny. Vynikli aj autori hlásiaci sa k lyrizovanej próze.

Zlomový moment, ktorý na dlhšie obdobie zastavil progresívny vývin slovenskej literatúry, nastal po 25. februári 1948. Od tohto dátumu sa direktívne nastolil kvalitatívne iný názor na literatúru. Autori boli nútení písať v duchu socialistického realizmu. Literárny historik Vladimír Petrík v rozhovore pre denník Pravda zo 6. marca 2014 povedal: "Po tomto dátume sa literatúra stala slúžkou komunistickej ideológie. Viedlo to k schematizmu a strate kvality".

Uvoľnenie nastalo koncom 50. rokov 20. storočia, keď v roku 1956 vznikol časopis Mladá tvorba. V Mladej tvorbe totiž debutovali všetci autori, ktorí v 60. rokoch 20. storočia zbavili prózu a poéziu ideologických nánosov z predchádzajúceho obdobia. Jedným z autorov, ktorého začiatky sa spájajú s Mladou tvorbou, je aj Pavel Vilikovský.

Prozaik, prekladateľ a publicista Pavel Vilikovský sa narodil 27. júna 1941 v Palúdzke (dnes mestská časť Liptovského Mikuláša), ale dospieval v Bratislave. Jeho matka bola učiteľkou angličtiny a slovenčiny a otec Ján Vilikovský literárny historik staršej českej a slovenskej literatúry.

Mladý Vilikovský v umeleckej oblasti najprv koketoval s filmom. V rokoch 1958-1959 totiž študoval filmovú réžiu na pražskej Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení v dnešnej Českej republike. Po roku sa vrátil do Bratislavy, kde absolvoval angličtinu a slovenčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.

Počas a aj po skončení fakulty pracoval ako redaktor v mesačníku Slovenské pohľady. Začiatkom 70. rokov 20. storočia v čase nastupujúcej normalizácie musel mesačník opustiť a zamestnal sa ako redaktor vydavateľstva Tatran. V rokoch 1976-1996 pracoval ako redaktor v časopise Romboid. Okrem vlastnej prozaickej tvorby sa venuje prekladu z angloamerickej literatúry.

Ako prozaik debutoval v roku 1961 v časopise Mladá tvorba poviedkou Viac než kedykoľvek. Knižne debutoval zbierkou poviedok Citová výchova v marci (1965). V čase normalizácie sa na dlhšie obdobie aj z donútenia autorsky odmlčal až do roku 1983, keď vydal novelu Prvá veta spánku. Potom v roku 1989 nasledovali novely Kôň na poschodí, Slepec vo Vrábľoch a legendárna próza Večne je zelený.

Ako vcelku plodný autor sa prejavil aj po roku 1989. V spoločnej knihe s Lajosom Grendelom uverejnil pod súborným názvom Slovenský Casanova (1991) tri intímne, erotické listy straníckeho funkcionára s hviezdoslavovským menom Artuš Vilánni. O rok neskôr mu vyšla novela Peší príbeh. Nasledovali próza s autobiografickými črtami Posledný kôň Pompejí (2001) a súbor poviedok Čarovný papagáj a iné gýče (2005). Autobiografický charakter má aj próza Silberputzen. Leštenie starého striebra (2006).

V roku 2009 vydal román Vlastný životopis zla a v roku 2010 prózu Pes na ceste. V rokoch 2013-2014 mu vyšli novely Prvá a posledná láska, Letmý sneh, Príbeh ozajského človeka. Jeho literárne diela ako napríklad Vlastný životopis zla, Posledný kôň Pompejí či Večne je zelený sú preložené do mnohých cudzích jazykov ako napríklad maďarčiny, angličtiny, francúzštiny či poľštiny.

Diela Pavla Vilikovského sa dočkali aj viacerých literárnych ocenení. Cenu vydavateľstva Slovenský spisovateľ, Cenu Všeobecnej úverovej banky za najlepšiu prózu a Cenu Dominika Tatarku mu v roku 1996 vyniesla zbierka poviedok Krutý strojvodca (1996). V roku 1999 si prevzal Stredoeurópsku cenu Vilenica a Prémiu Litfondu za rok 2001 za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu - román Posledný kôň Pompejí. Je tiež dvojnásobným laureátom prestížnej Ceny Anasoft litera (za roky 2005 a 2014).

Vilikovský je súčasťou silnej generácie, ktorej nástup v 60. rokoch 20. storočia (Johanides, Sloboda, Šikula) zásadným spôsobom zmenil tvár slovenskej prózy. Prostriedkami, ktorými Vilikovský zobrazil človeka, dejiny či absurditu života, sú irónia a paródia.

Prvýkrát najsilnejšie tieto prostriedky využil v novele Večne je zelený, v ktorej sa vysmial z mystifikovania slovenských dejín a jej "hrdinov". V tejto novele, ktorá formálne pripomína učebnicu dejepisu, a v ktorej využil prvky dobrodružnej i odbornej literatúry či ideologický jazyk, posunul vývin slovenskej literatúry od moderny k postmoderne.