Bratislava 26. mája (TASR) - Milá, sympatická, stále usmiata a dobre naladená je Beáta Dubasová. Podľa výzoru patrí medzi odrastených tínedžerov.

Spevácku dráhu začala v roku 1982, kedy v speváckej súťaži interpretov Košický zlatý poklad získala druhé miesto. Od roku 1984 spievala so skupinou Kamene. Pesničky jej skladali Vašo Patejdl, Pavol Danišovič a textár Roman Spišiak. Na svojom konte má dnes desiatky hitov, prvý Účesy je z roku 1985. Rok nato súťažila s piesňou Rozmarný na Bratislavskej lýre. V roku 1987 vydala prvú LP platňu Beáta, na ktorej boli hity Sme také aké sme, Prvý a posledný a Dievča z reklamy. Ešte v roku 1987 spievala aj na pesničkovom albume pre deti Peter, Vašo a Beáta deťom. V roku 1988 vyšiel druhý album Úschovňa pohľadov a v roku 1990 tretí Za dverami mojej izby. V spolupráci s Vašom Patejdlom vydala v roku 1993 Modrý album. Producentom jej ďalšieho albumu 7 dní bol v roku 2000 gitarista Juraj Burian, v roku 2001 vydala kompiláciu Beáta / To najlepšie. V roku 2006 vychádza album Ako chutí ráno a v septembri 2007 kompilačný album hitov Best Of. V edícii Opus 100 vyšli v máji 2010 prvé dva albumy Beáta a Úschovňa pohľadov.

Je to na neuverenie, ale pred dvomi týždňami oslávila abrahámoviny. Áno, Beáta Dubasová sa 14. mája zaradila medzi šarmantné päťdesiatničky. Veľký dôvod na rozhovor, ktorý TASR poskytla. Rozhovor, ktorý po celý čas sprevádzal úsmev rodáčky zo Stropkova.

-Ozaj, vám nikto neprepísal občiansky preukaz?-

(smiech). Nie neprepísal, ale rešpektujem skutočnosť, že čas plynie všetkým rovnako.

-Tak poďme podľa údajov v ňom. Narodená v Stropkove. Aké ste mali detstvo, boli ste tým milým dievčatkom s vrkôčikmi, ktoré spievalo návštevám?-

Presne tak. V našej rodine sa spievalo, aj hralo na harmonike aj husliach. Dedo hral na husliach a ja som spievala a tancovala. Nebála som sa, aj ako sedemročná pred celým Stropkovom, na 1. mája. Nespomínam si, že by som vtedy mala vôbec trému. Súťažila a účinkovala som takmer na všetkých školských akciách s ľudovkami, aj v recitovaní.

-Pamätáte si ešte prvú pesničku, ktorú ste vedeli zaspievať?-

Nespomínam si presne, ale určite to bola nejaká ľudová pesnička.

Foto: TASR/Michal Svítok

-A na vaše prvé vystúpenie s kapelou?-

Prvé vystúpenie bolo so skupinou môjho brata, ktorý ma zobral na zábavu. Mala som asi pätnásť, spievala som piesne od Suzie Quatro a veľmi sa mi to páčilo.

-Váš prvý honorár?-

Prvý honorár bola výslužka zo svadby, ale myslím, že aj nejaké malé peniaze.

-Základná škola, v čom ste vynikali? Bol to spev?-

Asi áno, ale mala som rada humanitné predmety ako slovenčinu, literatúru, dejepis aj zemepis. Bolo to aj kvôli skvelým učiteľom. Vôbec mi nešla matematika, fyzika, ani chémia.

-Maturovali ste na Strednej odevnej škole v Prešove. Mala z vás byť módna dizajnérka, alebo už bolo rozhodnuté o speváckej dráhe?-

Mala som od detstva sen spievať, ale mama rozhodla, že remeslo v ruke musím mať a spievať môžem aj popri škole či práci. Súhlasila som, lebo módu som tiež mala rada. Robila som v našej bytovke módne prehliadky a obšívala všetky bábiky.

Foto: TASR/Michal Svítok

-Vašu spevácku dráhu odštartovala súťaž Košický zlatý poklad, v ktorej ste si vyspievali druhé miesto.-

Áno, bolo to už po maturite, v roku 1982, a to som už žila v Bratislave a pracovala ako kontrolórka kvality v odevnom závode Zornica. Prijala som ponuku košickej speváčky Magdy Medveďovej a získala som Cenu diváka aj druhé miesto. V porote sedeli dvaja hudobní redaktori z Bratislavy, Pavol Danišovič a Ľuboš Zeman a ponúkli mi spoluprácu. Keďže Ľuboš Zeman na mňa neskôr nemal čas, zoznámil ma s textárom Romanom Spišiakom. Tak sa začala naša spolupráca.

-Aký bol príchod do veľkej Bratislavy?-

Po maturite som si našla prácu na inzerát v Zornici, vzala tašku, päťsto korún od mamy a odcestovala som do Bratislavy. Popri práci som sa začala obzerať aj po kapelách a s jednou som začala spievať na tancovačkách v rekreačnom podniku. Potom prišiel spomínaný Košický poklad.

-Bolo čakanie na prvý hit dlhé?-

Začali sme s prvými nahrávkami ako Oriešky lásky, Núdzový východ, Na poludnie, ale až Maznáčik a Účesy zabodovali v televíznej hudobnej relácii 5xP či v Triangli. Myslím, že dopomohli k tomu aj klipy, ktoré sa vtedy začali vyrábať v televízii. V tom čase som už začala aj koncertovať so skupinou Kamene.

-V roku 1987 vám vyšla prvá LP platňa s názvom Beáta. Aký to bol pocit, držať v ruke svoju prvú elpéčku?-

Samozrejme skvelý, bola som šťastná ako blcha. Jednoducho, vydarený obsah aj obal od výborného fotografa Fedora Nemca. Mala som šťastie, že sa k našej spolupráci pridal aj Vašo Patejdl a vytvoril pre mňa nezabudnuteľné hity.

-Na prvej platni je aj pieseň Sme také aké sme, kde naspievali zbory študentky gymnázia v Pezinku. Koľko rokov majú tie študentky dnes? Ozvala sa vám niektorá z nich?

Vtedy mali asi sedemnásť, teraz sú cca štyridsiatničky. Na jeseň som spievala na vinobraní v Pezinku, aj som ich pozdravovala.

-Učíte sa ľahko texty pesničiek, pamätáte si ich potom dlho?-

Text mám v hlave navždy spojený s hudbou. Pokiaľ by som to mala náhle zarecitovať, tak si ho asi musím napísať. Už sa mi stalo, že som v duchu premýšľala, čo ide ďalej, ale v spojení s hudbou to akosi zázračne naskočí.

-Fajn, tak si vás dovolíme vyskúšať z textov vašich piesní. Povedzte, prosím, názov skladby a albumu...človek sa mýli v krajine tieňov nazvanej byt...-

To je krásna, pomalá pesnička Nočný prúd. Text od Jožka Urbana a Borisa Urbánka z Modrého albumu. Patrí k mojim najobľúbenejším pesničkám.

-...každý deň je iba raz, len to schválne nepokaz...-

Pesnička Vzlietni z albumu 7 dní. Autori sú Michal David a Majo Brezáni. Silná, optimistická pesnička, často ňou začínam vystúpenie. Mnohí si myslia, že autorom je Vašo Patejdl.

-...sama pôjdem peši, spánok nechám v byte...-

To je Polnočný výlet Pavla Danišoviča na text Romana Spišiaka. Na text som dala námet ja, keď som bývala v Petržalke a neskoro v noci som sa vracala z koncertov a pozerala do cudzích okien, ktoré ešte svietili. Začína ňou moja druhá LP platňa Úschovňa pohľadov.

... cítim príval nehy, topíš moje snehy...-

To je moja autorská pesnička s pekným ženským textom Katky Malíkovej Už dávno viem. Je z môjho zatiaľ ostatného albumu Ako chutí ráno. Veľmi rada, aj často ju spievam.

-...a ešte jedna perlička - ...čo nám zima natrasie a či bude slnko svietiť...-

Aké bude počasie, pesnička z prvého detského albumu Peter, Vašo a Beáta deťom. Vyrástlo na ňom už niekoľko generácií detí a stále aj po rokoch vychádza v ďalších reedíciách. Na každom mojom vystúpení sa mi niekto pripomenie, že tú platňu má úplne zodratú a vie ju celú naspamäť. Samozrejme, že som to púšťala aj doma svojmu synovi.

Foto: TASR/Michal Svítok

-Teraz to bude asi najťažšia otázka. Ktorú z vydaných platní máte najradšej, máte k nej najbližšie?

Na toto je ťažké odpovedať. Každá z nich vznikala v určitom mojom životnom období a tak ku každej z nich mám vzťah. Nahrávala som s najlepšími muzikantmi aj režisérmi danej doby. To, že niektoré z pesničiek sa stali sa hitmi, je skvelé. Ale nemyslím si, že tie ďalšie sú menej cenné. Nahrávali sme všetky na sto percent, žiadne vypichnutie jedného singla a zvyšok vata. Možno iba nemali toľko šťastia. Nechcem, aby to vyznelo ako klišé, ale sú ako moje deti. Mám ich všetky rovnako rada.

-Známa ste nielen z koncertných pódií, ale aj z benefičnej akcie Avon proti rakovine prsníka.-

Moja spolupráca na benefícií Boj proti rakovine prsníka sa začala už pred dvanástimi rokmi. Keď ma organizátori oslovili, nezaváhala som ani chvíľu. Aj preto, že až tri moje priateľky ju práve v tom období prekonávali. Našťastie pre všetky tri to dopadlo dobre aj vďaka včasnej diagnóze. Dnes sa o tejto chorobe už hovorí nahlas, je v povedomí, dúfam, aj vďaka každoročnému pochodu, na ktorom apelujeme na všetkých, aby nezanedbávali včasnú diagnózu a prejavujeme spolupatričnosť všetkým, ktorých táto choroba zasiahla. Tohto roku budeme pochodovať v Bratislave 15. júna. Teším sa na to, lebo vždy je tam úžasná atmosféra.

-Ste si vedomá toho, že nedávate "zarobiť" bulváru, váš rodinný život je vzorový. Kde ste sa poznali s manželom?-

Prišiel jedného dňa, myslím že to bolo v roku 1987, nový zvukový technik Andrej Andrašovan. Mali sme hrať koncert, niekde v Zrkadlovom háji a niečo sa pokazilo, bez čoho sa nedalo hrať. Prišiel tam takýto človek a opravil to. Tak som si napísala v ten deň do svojho modrého zošita, ktorý som si viedla vždy k vystúpeniam – nový zvukový technik, celkom schopný. Výkričník. To bolo celé. Potom sme sa stretávali pri práci zopár rokov, videla som, ako sa správa k iným, ako sa správa ku mne, ale vôbec to nebola láska. My sme sa zaľúbili snáď až o päť rokov. A roku 1991 sme sa zosobášili, takže dnes sme vlastne už 22 rokov spolu.

-Máte syna Adama, kráča v rodičovských šľapajach?-

To je ťažké povedať, na klavír sme ho dali, má za sebou ľudovú školu. Neviem, čím sa bude zaoberať, je technicky zdatný, má veľmi dobrý sluch, ale zatiaľ sa nechystá založiť nejakú kapelu, aspoň to teda nevidím. Uvidíme, ale necháme ho, nech si vyberie sám. Teraz je gymnazista.



-K vášmu menu môžeme napísať speváčka a odevná dizajnérka. Platí to?-

Mám ukončenú Strednú odevnú školu. Odmalička som chcela byť speváčka, ale moja mama rozhodla - remeslo v ruke musíš mať, povedala. Myslím si, že som urobila dobre. Tým, že som dosť útla, mám výšku 158 cm a 49 – 50 kíl, tak na mňa bolo všetko veľké. Takže, nemusela ma veľmi prehovárať. Ale aj tak ma ťahalo k hudbe, i keď som už pracovala v Bratislave. Stále som si hovorila, že to musím aspoň skúsiť, lebo budem celý život nešťastná. To by som odporučila každému - splniť si svoj sen. Možno by mi to nevyšlo, mala som šťastie, okolnosti, jedno s druhým, ale nech každý skúsi svoj sen, to je totiž najúžasnejšie, keď robíte to, čo sa vám páči.

-Takže, kostýmy na koncerty a vystúpenia ste si navrhovali a šili sama?-

Áno, vymýšľala som. V tom čase bolo v obchode desať rovnakých kabátov či šiat, každý v inej veľkosti. Šila som, aj zo zástavoviny (opäť úsmev), takže všelijaké veci. Bavilo ma to. Vlastne aj dnes si viem niečo ušiť. Teraz už ale nie som nato odkázaná, teraz sú obchody preplnené nádherným tovarom. Ale keď potrebujem niečo upraviť, šijací stroj mám.

-Ten, kto sa zaujíma o slovenskú populárnu hudbu, ten si pamätá na formáciu Beáta Dubasová a Kamene.-

To bola moja prvá kapela, ktorá na začiatku bola vlastne iba o dvoch členoch. Pavol Danišovič a pán Pavol Zelenay. Až potom, keď vznikli prvé nahrávky Maznáčik, Účesy, tak sme potrebovali koncertnú kapelu, aby sme mohli ísť medzi ľudí. Tak sme sa rozšírili. Spievala som s nimi veľa rokov.

-Vy ste si skúsili aj koncertné pódium festivalu Bratislavská lýra.-

Áno, na lýre som bola dvakrát, v roku 1986 s pesničkou Rozmarný. Priznám sa, na toto si veľmi nepamätám. Bola som začiatočníčka a dosť strémovaná. Potom sme mali viacerí speváci spoločnú pieseň Dobré ráno. A v roku 1989 mi Vašo Patejdl ponúkol krásny duet Muzikantské byty, ktorý mám veľmi rada. Aj si myslím, že je to nádherná vec, vystavaná pesnička, vynikajúce gitarové sólo Juraja Buriana. Mám ju veľmi rada. Dodnes sa hráva.

-Príde Beáta Dubasová v najbližšom čase s novými piesňami?-

Mám zopár nových piesní, aj keď na koncertoch spievam známy, overený repertoár. Som takzvane v zajatí svojich hitov, ktoré ľudia odo mňa žiadajú. Nesťažujem sa, naopak, som vďačná za každý z nich a spievam ich radosťou a láskou.

-Zaregistrovali sme spoluprácu s Pecim Uherčíkom, budú nové skladby alebo aj nový album?-

Bola to jednorazová spolupráca pre jeho projekt, ktorý pripravuje s viacerými spevákmi. Pred časom som nahrala vianočný duet s Robom Opatovským a najnovšie je to spolupráca so skupinou Hrana, pesnička Iba týždeň. Je to také veselé retro o rozchode, s použitím motívu pesničky Dievča z reklamy. Urobili sme na to aj celkom vydarený klip, ktorý sa aj hráva v televíziách.

-Pred dvanástimi dňami ste oslávili životné jubileum. Ste oslavný typ?-

Ani veľmi nie, ale ak sú dobrí priatelia, s ktorými si rozumiem, tak je to super!

-Aké boli oslavy abrahámovín?-

Skvelé, na niekoľkokrát. A tých kvetín! Všetky opatrujem s láskou. Máj je najkrajším mesiacom v roku a som rada, že mám narodeniny práve v máji, keď všetko kvitne aj vonia.

-Najkrajší darček, ktorý ste dostali?-

Pre mňa je najkrajším darčekom vedomie, že si na mňa spomenulo neuveriteľné množstvo priateľov, fanúšikov a sympatizantov. Ďakujem za všetky listy, pohľadnice, esemesky, maily aj lajky.

-Čo všetko sa vám doteraz splnilo, čo nie, máte ešte nenaplnené sny?-

Určite mám. Chcela by som nahrať ešte novšie pesničky, aj mi občas niekto čosi ponúkne. Ťažko povedať, či sa mi to páči. Veľa odmietam, spievala som celý život pesničky, ktorým verím, a za ktoré sa do dnešného dňa nehanbím. Aj teraz to tak ostáva. Robila som s najlepšími muzikantmi, som náročná na seba, rovnako v živote. Ja som puntičkárka a takisto je to aj v hudbe. Ale chcela by som ešte niečo také fajn nahrať, aby sa aj možno trocha zahralo v našich rádiách, kde už slovenskú hudbu počuť málo, čo mi je veľmi ľúto.

-Takže, také skromné alebo neskromné želanie?-

Áno, aj keď ja mám čo spievať na vystúpeniach. My, speváci, sme vlastne v zajatí hitov. Keď ma ľudia oslovujú na vystúpenia, tak mi obyčajne aj vyselektujú zo desať pesničiek, ktoré tam musia byť.

-Zahrajte sa na hudobného publicistu. Máte za úlohu napísať do encyklopédie slovenskej populárnej hudby krátky výstižný text k speváčke menom Beáta Dubasová.-

Jej, to je veľmi ťažké (opäť smiech, koľkýkrát už?). Ale keď to musí byť, tak: "Slovenská popová speváčka zarezonovala najviac koncom 90. rokov, známa svojou extravagantnou vizážou, ale zvláštne, že pretrvala až doteraz."

Pop music je dosť o mladosti a ja som si sama myslela, že ak budem spievať desať rokov, tak to budem považovať za veľký úspech. Samozrejme, bolo to v sínusoidách, lebo život je taký, nemôžete ísť na plné pecky dvadsať rokov. Ale som rada vďačná ľuďom, že na mňa nezabudli. Stále sa živím tým, že spievam, že ma volajú, a to je pre mňa najkrajšie.

-Ako sa dnes pozeráte na svoju doterajšiu spevácku dráhu, ako ju hodnotíte?-

Mala som veľké šťastie na autorov, napríklad v roku 1985 odišiel Vašo Patejdl od Elánu a bol plný nápadov, ktoré dal mne na moju prvú LP platňu. Je na nej veľa hitov, Dievča z reklamy, Sme také aké sme, vlastne celá platňa je jeden hit za druhým. Takisto na ďalších platniach so mnou spolupracoval. Nikdy som sa za ničím nepechorila, aby som sa išla zblázniť, že musím strašne niečo dosiahnuť. Mojím cieľom bolo spievať ľuďom pre radosť. To vlastne robím doteraz. A to, že to tak rýchlo ubehlo – veď za dva roky to bude už tridsať rokov od mojich prvých nahrávok, tak to je aj pre mňa také dosť neuveriteľné.

-Keby ste sa mohli ešte raz rozhodnúť pri výbere profesie, napríklad týždeň po maturite, bola by to spevácka dráha?-

Juj, prešlo veľa rokov, zdá sa mi, že hudba sa vyvíja iným smerom. Neviem, či by som bola ten typ, čo by šiel do týchto súčasných súťaží typu SuperStar, asi nie. Išla by som po krôčikoch, tak ako som začínala. Teda svadby, zábavy, hranie s kapelou. To si, myslím, je tá pravá cesta, ktorá potom aj dlho vydrží.

-Takže, Košický zlatý poklad, kde ste sa prvýkrát prezentovali, bolo čosi úplne iné než dnešné súťaže?-

Určite. My sme spievali pôvodné slovenské veci. Prekáža mi trocha, že sa slovenská hudba úplne vytráca, neviem, ako to bude o dvadsať rokov, či budú decká poznať slovenské pesničky tak, ako poznajú dnes naše, z ktorých viaceré už zľudoveli.

-Aké je vaše životné krédo?-

Nemám žiadne, len si tak žijem aj spievam pre radosť.