Bratislava 12. júla (TASR) – Oáza slobody, posvätné miesto, akási kaplnka hudby, ktorá bola snom každého muzikanta, na druhej strane aj každého mladého človeka. Rok 1965 bol pre bratislavskú mládež pamätný, na Námestí SNP sa otváral Vysokoškolský klub, V-klub, legendárne Véčko. Jeho prvým riaditeľom bol Ľubo Šrámek. Aj keď do klubu mali teoreticky prístup iba vysokoškoláci a pri vstupe sa kontrolovali indexy, do vnútra sa dostali aj stredoškoláci či učňovkári. Často to bolo "na čierno" cez okno z dnešnej Kolárskej ulice.

Do Véčka sa chodilo tancovať, svoju scénu a fanúšikov tu mali v tom čase všetky významné bítové a rockové kapely, ktoré na slovenskej hudobnej scéne pôsobili. O účinkovanie vo Véčku mali záujem všetci, nie všetkým sa to však podarilo. V roku 1966 sa uskutočnil prvý ročník festivalu Bratislavská lýra. Vyhral ju Karel Gott s piesňou Mám rozprávkový dom, ktorú spieval po slovensky. Televízia ponúkla divákom iba prvú časť finálového večera, kde súťažili československí interpreti. V druhej časti vystupovali zahraničné, väčšinou "západné" kapely, ale to už televízia nevysielala. Jedným z fenoménom Véčka bolo, že mnohí z tých zahraničných prišli po programe do Véčka. Hrali tam americkí Beach Boys, anglickí Tremeloes či Manfred Mann, v druhej polovici 60. rokov známe mená svetovej hudobnej scény. Véčkari - ale nielen iba oni – ich hity poznali vďaka vysielaniu rakúskej rozhlasovej stanici Ö3, ktorá mala z Viedne "presah" aj na časť západného Slovenska.

Neboli to však iba domáce kapely, do Véčka chodili hrať aj kapely a speváci z Česka na čele so skupinou Olympic. Karel Gott dávno predtým, než vyhral Bratislavskú lýru, už spieval vo Véčku jeden z prvých hitov Zdvořilý Woody. Na túto pesničku nakrútil režisér Ján Roháč prvý klip, hovorilo sa tomu filmová pesnička. Fanúšikovia si možno spomenú na Karla Gotta ako kovboja medzi stádom kráv. Waldemar Matuška, Václav Neckář, Jiří Schelinger, Hana Hegerová, Helenka Vondráčková sú ďalšie známe tváre z účinkovania vo Véčku. Tu si získavali prvú slávu aj Peter Lipa, Meky Žbirka, Janko Lehotský, Marián Varga, Ľubo Belák, Jožo Barina či Karol Duchoň.

A ešte jednu výhodu malo Véčko, oproti pod Grandkou bol nočný bufet, kde ste si v okienku mohli dať v noci klobásu či párky, tak ako a tom neskôr spieva skupina Elán v pesničke Klasika. O kúsok ďalej bol Kryštál bar, kde sa chodilo na fazuľovú polievku. Jednoducho všetky cesty viedli do Véčka.

Klubový život v Bratislave v druhej polovici 60. rokov sa však rozbehol aj na vysokoškolských internátoch Mladá garda, kde sa konali obľúbené Čaje o piatej, ale aj tanečné kurzy. Zápisné na celý kurz stálo 30 korún, čo dnes už znie ako utópia. Tu absolvovala svoje začiatky aj dvojica Milan Lasica - Július Satinský.

Bernolák bol ďalší vysokoškolský internát, kam sa mládež chodila zabávať. Tu hrával Braňo Hronec so svojim orchestrom a speváčkami Janou Belákovou a Vlastou Čeplíkovou, hrával tu aj Ľubo Belák kvintet so speváčkou Evou Kostolányiovou. Klubovou scénou žil aj Horský park. Oproti Mladej garde, čo bolo sídlo technikov, v Horskom parku prevládali dievčatá, takže "zbaliť babu" vraj nebol veľký problém.

Véčko v tej najslávnejšej podobe skočilo v roku 1969, po príchode spojeneckých vojsk do Československa. Vlastne pokračovalo ďalej, ale jeho návštevníci často nevedeli, či nesedia pri stole s "tajnými" alebo donášačmi.