Bratislava 12. novembra (Teraz.sk) - Vo svojej novej knihe sa Gustáv Murín venuje príbehu bratislavskej mafiánskej legendy, Petra Steinhübela, prezývaného Žaluď. "Bola to príležitosť spisovateľsky dotvoriť príbeh, ktorý stále ostáva záhadou," povedal na margo Žaluďovej vraždy zo 4. augusta 1999 pre Teraz.sk Murín.

Portál Teraz.sk vám ponúka na pokračovanie ukážky z knihy Gustáva Murína, ktorá vychádza v nakladateľstve Matice slovenskej. Táto ukážka je venovaná Žaluďovým začiatkom a jeho prvým veľkým zárobkom.

Volajú ma Žaluď
...a ešte ma nedostali
Príbeh jedného mafiána

Foto: TASR

RULIČKA PEŇAZÍ

Prvé veľké zárobky mládežníka Žaluďa prišli z tohto starého veksláckeho triku. Ďalším bolo „lámanie“ bankoviek. Obeťou boli turisti, ktorých bolo v hlavnom meste aj za komunizmu dosť. A dosť z nich
zatúžilo vymeniť si svoju menu za tú miestnu v najnižšom možnom kurze. Ten sľubovali
chlapíci zvaní veksláci. Meno mali od nemeckého slova „wechsel“ – výmena. A kurz výmeny
akejkoľvek cudzej meny za koruny a naopak mali naozaj najnižší. Lenže málokto odišiel
spokojný. Veksláci ich šklbali ako husi.

Na systém, ako obrať naivného turistu, bolo treba mať šikovné prsty. Čo by však Žaluď neurobil pre peniaze? Všetko stálo na tom, aby aj „zákazník“ vedel, že sa zúčastňuje nelegálnej transakcie. Tá sa zásadne odohrávala niekde v podchode, alebo pod bránou, a v časovom strese. Začalo to dobre. Turista vybral svoje peniaze a vekslák pred ním pozorne odčítal potrebný počet bankoviek. Zobral turistove, podal mu svoje a vyzval ho, aby si ich prepočítal. Nikam sa neponáhľal, čakal. Vždy tam jedna bankovka chýbala. Turista ho na to upozornil, vekslák sa ospravedlnil, zobral mu zväzok z ruky, okázalo pridal chýbajúcu bankovku, ale pri tom hbite ľavou rukou stiahol spodné bankovky do vrecka a pravou podal turistovi zvyšok.

Najjednoduchšie bolo ich „lámanie“ – peniaze zlomil cez ukazovák tak, že tú istú bankovku rátal z jej obidvoch polovíc, teda dvakrát jednu, a turistovi tak zostala presne spočítaná polovica pôvodnej sumy. Na ruličku bola treba ešte väčšia šikovnosť aj drzosť – bankovky previazané gumičkou boli pravé len na vrchu. Vo vnútri zväzku boli buď podhodené poľské či bulharské bankovky najnižšej hodnoty, alebo len prázdne papieriky.

Operatívec Ruža vyťahuje zo zväzku pozoruhodné hlásenie: „...na prelome rokov 1989 a 1990 bol denný obrat šikovného veksláka okolo 200 000,- Kčs. Keď bol ešte v letných mesiacoch roku 1988 zadržaný príslušníkmi odboru kriminálnej polície ekonomického oddelenia Okresného riaditeľstva Bratislava II, Peter Štajner, známy tiež pod prezývkou Žaluď, bolo u neho počas jedinej bezpečnostnej prehliadky nájdených 35 000,- Kčs, 5 500,- DEM, 10 000,- ATS.“ Ruža vyťahuje ležérne kalkulačku a začína počítať. Po chvíli odklepne výsledok: v korunách, markách aj šilingoch zabavená hodnota dobrých 12 500 dolárov. Na jeden záťah!

To by nebol Žaluď, aby sa z takej straty nepoučil. A tak tento prekvitajúci biznis z čias komunistickej vlády vylepšil. Vždy sa vedel dobre obliecť a slušne vystupovať. Na tom si dával záležať. Tak sa dostal k vtedajším zbohatlíkom – mäsiarom, pumpárom, ale aj nižším komunistickým funkcionárom. Tí mali problém, čo so svojimi nahrabanými peniazmi. Nesmeli ich okázalo predvádzať, lebo by na seba upozornili kriminálku. Tá bola vtedy vo vymáhaní dokazovania pôvodu majetku ďaleko účinnejšia, než ich nasledovníci za demokracie. Do zahraničia komunistickí zbohatlíci tiež nemohli ísť pričasto. Tak svoj majetok ukladali do šperkov, obrazov a valút. Toho sa Žaluď chytil.

Mal dosť ponižujúceho postávania na ulici a oblbovania turistov. Pri zbohatlíkoch išlo o rádovo vyššie cifry. A vekslovalo sa bezpečne, pretože obe strany mali záujem, aby ich pri tom nikto nechytil. Žiadne triky či ruličky, čistá ruka! Keď obchod prebehol, Žaluď ho vyšperkoval do dokonalosti. Zistil si, kde jeho zbohatlícky zákazník býva, a v príhodnej chvíli ho aj s kumpánmi vykradli – tak dostal späť svoje valuty a navrch ešte všetky tie poklady, čo si jeho zákazníci nahonobili. Malo to ešte jednu geniálnu výhodu – nikto z poškodených nešiel hlásiť vybielenie bytu na vtedajšiu kriminálku. Veď to, čo im zmizlo, oficiálne nemohli priznať.

Žaluď bol génius v okrádaní iných. Ale občas sa aj on sekol. „Štajner, vy ste čisté hovädo!“
Žaluď bol medzi vekslákmi známy tým, že keď na nich kriminálka urobila občasný záťah, takmer nikdy nebol „na fleku“. Ale teraz ho zobrali, aj keď „na fleku“ nebol. Vytiahli ho z domovníckeho bytu, kde sa zašil, lebo v dobe komunistickej vlády musel byť zamestnaný každý. Tak si našiel takéto fiktívne zamestnanie, kde mal na vekslovanie času dosť. Už nemusel cvikať na bráne závodu dochádzku, keď začínal ako nástrojár v Závodoch ťažkého strojárstva. Jeho „kariéra“ robotníka trvala beztak krátko. Teraz vyvaľuje oči na toho, kto ho až doteraz chránil.

„Na čom sme sa, kurva, dohodli?? Tak, na čom?!“ pení policajný šéf mesta. Žaluď nechápe, platí predsa pravidelne. A nie málo. „Sľúbili ste, že už na ulicu nevyleziete. Je to tak?!“ Žaluď automaticky prikývne.
„Tak, čo to bolo predvčerom pred Priorom? Tak čo to bolo, vy kretén!“ Žaluďovi začne svitať. „Nejaký Rus?“ Šéfa polície mesta Bratislava zdvihne zo stoličky. „Nejaký Rus? Ty dnes nemáš cenu ani päťkoruny, hovädo! Ten nejaký Rus je šéf moskovskej kriminálky!!“ Žaluďovi v momente svitne. Ani tykanie mu nevadí.

„Ja som tam pôvodne nebol, ale zavolali mi, že ide o veľký balík. Tak som chlapcom pomohol...“ Odrazu si spomenie. „A šéf moskovskej kriminálky môže meniť nelegálne peniaze?“

„No veď to...,“ zapadne policajný šéf späť do svojho tapacírovaného kresla. „Ďalšie hovädo v mojom rajóne. Prileteli z Moskvy a chystajú sa loďou do Viedne. A on, chytrák, vybral od všetkých v tej prominentnej turistickej grupe peniaze, že to zariadi a budú mať šilingov habadej. A takto ste to vy, dve hovädá, doriadili!“ Žaluď už je pokojnejší. S týmto prúserom sa ani Polícia, ani postihnutý chváliť nebudú. „Takže?“ Policajný šéf sa snaží ovládať. „Takže ešte dnes tu budú skutočné šilingy a v riadnom množstve. A vy...,“ ukáže prstom zakriveným ako pazúr dravca, „...sa zdekujete z mesta minimálne na mesiac. Jasné?!“
Žaluď s ľahkým srdcom prikývne. Z tejto straty sa ľahko zahojí v pražskom hoteli Ambassador, kde to pred dvoma týždňami už úspešne opáčili s jeho kamarátkou Ivetou ako volavkou na zazobaných cudzincov. Do mesiaca na takomto ryžovisku bude zasa v balíku...



(pokračovanie)

Pozrite si fotogalériu s reálnymi fotkami z rokov 1998 až 2000:

Foto: G. Murín