Bratislava 16. apríla (TASR) - Zažil éru cievkových magnetofónov a ručného strihania pásky, dobu ďalekopisov aj časy, keď sedel na prvom poschodí Slovenského rozhlasu cenzor a čo nepodpísal, nemohlo ísť von. Spoluzakladal Rádiožurnál a bol jednou z najvýraznejších osobností rozhlasového spravodajstva 90. rokov na Slovensku. Dodnes tvrdí, že základnou devízou spravodajstva verejnoprávneho rozhlasu je objektívnosť, vyváženosť a dôveryhodnosť.

Michal Tvarožek vysielal za Gustáva Husáka, Václava Havla aj Vladimíra Mečiara a svoju reláciu Vec verejná moderuje dodnes po dlhých 44 rokoch v rozhlase.

"Za mnou bolo počuť streľbu, vtedy sa akurát strieľalo na kostol. My sme ležali aj s jednou paňou pod autom, aby nás to nezasiahlo. Jej sa gúľali dole zemiaky a plakala pritom. Taký pekný 'živáčik' to bol," spomína na svoj živý vstup z augusta 1968 v rozhovore pre TASR legendárny redaktor Slovenského rozhlasu Michal Tvarožek.

Kedy ste sa zamestnali v Slovenskom rozhlase?

Na to nezabudnem, bol to 1. máj 1968. Moji starší kolegovia sa vtedy veľmi potešili, lebo na mňa už netrpezlivo čakali. Bol tam totiž zvyk, že kto je najmladší, ponesie prvomájový transparent.

Aký to bol konkrétne transparent?

Ani neviem, či to bola fotografia nejakého súdruha... Na to si už nespomínam. Ale musel som ten transparent držať a nemohol som zo sprievodu ujsť ako všetci ostatní. Na 1. mája sa vtedy potom chodievalo do Petržalky alebo, ak bolo pekne, kúpať sa na Zlaté piesky, zvykli sa vtedy otvárať. Do augusta 1968 som v rozhlase pôsobil vyslovene iba ako taký učeň. Chodil som na rôzne kurzy, učil som sa. Na rozdiel od dneška sa vtedy ohromne dbalo na hlasovú výchovu ľudí, s ktorými sa počítalo neskôr k mikrofónu. To boli hlasové kurzy, kurzy slovenčiny, rôzne skúšky improvizovania a podobne.

Televízni a rozhlasoví moderátori kedysi hovorili superštandardom slovenčiny. Teraz už to tak nie je...

Už sa od toho upustilo. Hoci to zasa neznamená, že za mikrofón môže ísť úplne každý. Ale už to zväčša záleží na okamžitom rozhodnutí vedúceho redakcie alebo šéfredaktora, a to je v podstate individuálne rozhodnutie.

Ako si spomínate na august 1968?

Vladovi Draxlerovi, ktorý bol v tom čase redaktorom a neskôr šéfredaktorom spravodajstva, sa po roku 1989 nejakým zázrakom dostal do rúk pás z augusta 1968. Neviem, ako sa zachoval až doteraz. Zásluhu na tom mal aj vtedajší archivár rozhlasu Fero Horvát, ktorému sa podarilo zachrániť ho pred skartovaním. Práve na tom páse bol jeden z mojich dvoch alebo troch príspevkov, ktoré som vtedy urobil. Po roku 1989 som asi jediný, komu sa zachoval záznam zo "živáku" z tohto obdobia. Vstup bol z terajšieho námestia SNP. Za mnou bolo počuť streľbu, vtedy sa akurát strieľalo na kostol. My sme ležali aj s jednou paňou pod autom, aby nás to nezasiahlo. Jej sa gúľali dole zemiaky a plakala pritom. Taký pekný "živáčik" to bol.

S akou technikou ste vtedy pracovali?

Čo sa týka technickej stránky... Je to asi taký rozdiel, ako sfárať do bane, a potom sa vyviezť na vyhliadku niekde do vesmíru. Najprv sme vláčili také "magneťáčiky", na ktoré sa dalo nahrať maximálne pätnásť minút. To znamená, že nejaký dlhší rozhovor rozhodne nie. To bolo treba prehrávať najprv na taký veľký pás, potom strihať. Normálne fyzicky, nožničkami. A potom sa to zlepovalo. Na to bol taký vynález, taká "koľajnička", do ktorej sa, aby to išlo rýchlejšie, dva konce pásu dali a zlepilo sa to. Niekedy sa to stihlo prehrať na normálny vysielací pás, niekedy to takto išlo do vysielania. S tým rizikom, aj sa to x-krát stalo, že sa tá "zlepka" roztrhla. A bola pauza, moderátor musel povedať: "Prepáčte, technické nedostatky". A keď mu kývli, tak zasa zahlásil, že si to dáme ešte raz. Takéto záležitosti sa stávali. Potom prišli síce ťažšie magnetofóny, ale dalo sa na ne nahrávať povedzme polhodinu. Samozrejme, boli cievkové, nahrávalo sa na obe strany. Tam sa zase mohlo stať, aj sa mi to stávalo, že som si nahral jednu stopu, druhú stopu a omylom znovu začal nahrávať. A pôvodnú nahrávku som si prekryl.

A čo živé prenosy?

Do roku 1989 sa ich robilo veľmi málo, takmer vôbec. Dobré ráno bolo prvé, ktoré začalo naživo vysielať. Po roku 1989 sa začali priame prenosy z Národnej rady. Vyzerali asi tak, že pod oknami starej Národnej rady stála veľká Avia, z nej išla hore do okna kopa drôtov a za tými oknami sme sedeli na balkóne my. Stalo sa nám napríklad aj to, že Národná rada skončila, my sme ešte išli vysielať "zhrňovačku" do večerného žurnálu o šiestej hodine. Pani upratovačka si nás hore nevšimla, všetko zhasla a museli sme robiť potme. Napadlo mi že sa tie texty dajú čítať pri zapnutom zapaľovači. Dlho ho ale neudržíte. Takže som po každých zhruba tridsiatich sekundách musel škrtnúť znovu. V robote mi potom vynadali, že prečo musím pri vysielaní toľko fajčiť...

Mohli ste to skúsiť po starom a informovať poslucháčov, že sú technické problémy, upratovačka vypla svetlo...

A viete, že sme možno vtedy niečo také aj povedali? Už si na to presne nepamätám. A čo sa týka technických podmienok, ešte pred rokom 89 sme ako obrovské uľahčenie privítali ďalekopisy. Ďalekopisom sa dalo do rozhlasu poslať správu. Samozrejme, nadierkovalo sa to, išlo to do ďalšieho stroja, z ktorého vyšli písmenká a tie už mohol moderátor prečítať.

Aj správy z tlačovej agentúry k vám chodili takto? Dnes si ich každý sťahuje z webu...

Áno. Na to bola extra miestnosť, ďalekopisáreň, kde bolo tých ďalekopisov asi päť. Aby to bolo promptné. Mali sme aj pisárky, ktoré to prepisovali, dávalo sa to šéfovi na schválenie a ten to potom dával schváliť do ďalších inštitúcií, až kým to mohlo ísť do vysielania.

Klasická predbežná cenzúra bola v Československu v roku 1968 zrušená, napriek tomu cenzúra reálne existovala až do roku 1989. Ako sa v praxi prejavovala?

Potom už fungovala ako autocenzúra, cez redakčné tímy. Ale predtým, na starej Zochovej (pôvodné sídlo rozhlasu v Bratislave, pozn. TASR) na prvom poschodí, hneď oproti schodom, mal kanceláriu tlačový dozor. Chlap, bez podpisu ktorého sa nemohlo ísť do vysielania. Každá vetička bola zapísaná, odniesla mu to sekretárka alebo sám redaktor. Keď to prečítal za päť minút, bolo to za päť minút prečítané, keď za dve hodiny, tak sme čakali dve hodiny. Kým súdruh cenzor nepodpíše každú stranu svojou parafou. Až potom to mohlo ísť von.

Vyhadzoval vety z textov často?

Ale áno, dosť často. Ale skutočne zlé to bolo až na začiatku 70. rokov. Vtedy sa cez Husáka a podobných totálne zmenil politický kurz. Dosť sa dbalo na to, aby sa ani náznak nedostal do vysielania. V ľuďoch pritom ešte čosi bolo. Chceli dať nejakým spôsobom na známosť, že "s týmto, čo idem prečítať, nesúhlasím". Alebo prípadne s tým, čo som urobil. Snažili sa aspoň medzi riadkami naznačiť, že nemajú až taký pozitívny vzťah k tomu, čo čítajú. Mali sme jedného šikovného hlásateľa, ktorý dokázal "na jeden šup" prečítať aj desaťminútový komentár. Taký komentár sa síce na papieri schválil, ale veľa vecí sa dá dokázať aj intonáciou. Chartu'77 sme síce nikto nečítali, ale bola proti nej veľká kampaň. Takže bol aj komentár Charta'77. A bola tam aj takáto vetička: "Kto potrebuje túto Chartu'77? Robotníci, roľníci, pracujúca inteligencia?" A on to prečítal takto: "Kto potrebuje túto Chartu'77? Robotníci, roľníci, pracujúca inteligencia." A bodka. Z otázky bolo konštatovanie. To bola posledná vec, ktorú nahral a odvysielal.

Čo sa s ním stalo?

Hneď ho vyhodili. Ale chcem tým povedať, že sa dalo niečo povedať aj intonáciou, hlasom. Hľadať únikové cesty z toho, čo človek musel urobiť, a dať do toho aspoň čiastočne aj svoju mienku. Dalo sa to urobiť, ale každý niesol potom svoju kožu na trh sám. Bol veľký priestor na to, aby mohli ľudia vymýšľať. Samozrejme, potom, postupne, človek už rezignoval. Prejavov takéhoto vnútorného protestu bolo stále menej. Je to, bohužiaľ, tak, ako s tou žabou. Keď ju hodia rovno do vriacej vody, okamžite vyskočí. Keď ju dajú do studenej a postupne zvyšujú teplotu, pomaly sa v nej uvarí. Museli sme sa všetci buď prispôsobiť, alebo hľadať aj v rámci toho rozhlasu miesta, ktoré mali s politikou málo spoločné. Ja som napríklad robil vedúceho redakcie vedy a techniky.

Bola veda a technika apolitická?

Úplne nie. Ak máte napríklad materiál o vynikajúcom vynáleze v západnom Nemecku, tak ho musíte vyvážiť tým, že niečo vymysleli aj v Sovietskom zväze. Dalo sa robiť aj také, že ak sme tam chceli dostať niečo zo Západu, prebrali sme to z ruských novín. Tie boli veľmi promptné, oni tam mali zase iné podmienky. Keď sme písali o nejakom západnom vynáleze, ale dodali sme "ako napísal sovietsky Ogoňok", tak už to mohlo byť.

Posledných 10 rokov socializmu už v Sovietskom zväze prebiehala Perestrojka, čo sa možno odzrkadľovalo aj v tlači. U nás však prestavbu príliš cítiť nebolo. Alebo, bolo v rozhlase cítiť nejaké uvoľnenie?

Ja som nič také necítil. Pred rokom 68 áno, ale v týchto rokoch nie. Možno v iných redakciách, v kultúre, v hudbe možno neplatili už tak striktne percentá rozloženia na domácu produkciu, zo socialistických a nesocialistických krajín... Ale ja som to nejako nepocítil.

Ako prebiehal v rozhlase november 1989?

Na prvý, druhý deň si veľmi nepamätám. Tie prvé správy nejako zapadli. Skôr, keďže sme tu blízko Viedne, sa pozerala rakúska televízia. Stále sme čakali, kedy nám konečne niekto povie: Urobte to! Nikto to ako jednotlivec nemohol do vysielania dať, šéfovia tiež vyčkávali a nikto nešiel s kožou na trh. Keď prišli herci, tak na štvrtý – piaty deň, tak sa pamätám, ako šéfstvo povedalo, že tam v žiadnom prípade nesmieme ísť. Pôvodne to malo byť v niektorej z našich koncertných sál. Hercov nepustili, tak prišli pred rozhlas. Chceli sme sa tam ísť pozrieť, ale zakázalo sa to s tým, že tam budú kamery a koho nasnímajú, má okamžitý vyhadzov. Aj s kolegami sme si vymysleli, že skočíme oproti rozhlasu do krčmy, U Michala sa to volalo, teraz na tom mieste stojí banka, a hercov si vypočujeme odtiaľ. Išli sme tam s tým, že ideme na borovičku. Samozrejme, že nám mohol niekto vytknúť, že pijeme v pracovnom čase, ale inak nič. Bola to malá krčma, ktorá bola vtedy neskutočne natrieskaná, lebo sa odtiaľ dalo počúvať. A pár ľudí aj tak bolo aj priamo pred rozhlasom. A potom to už dostalo spád. Chytil sa toho Mišo Berko s Bohušom Piatkom, Erikou Vincourekovou, Martou Vančovou. Po týždni sa začali robiť prvé priame prenosy z Jiráskovej, kde sídlila Verejnosť proti násiliu. Už sa začalo chodiť na manifestácie na priame prenosy. Na tom prvom som nebol, myslím, že druhý alebo tretí priamy prenos z námestia SNP som robil ja. Vedenie rozhlasu bolo odvolané, bol menovaný nový riaditeľ...

Kto bol prvý ponovembrový riaditeľ rozhlasu?

Prvý ponovembrový bol Vlado Štefko. Ale bola taká divná situácia, lebo najprv tam mal byť Vilo Roth, aj chvíľku bol, pár dní, potom ho zvolili do prvej vlády národného porozumenia, ktorá trvala týždeň. Lebo v nej mali väčšinu komunisti. A tým pádom Vilo Roth tým, že bol akosi poznačený skutočnosťou, že mal robiť ministra kultúry v prvej vláde, už potom nešiel kandidovať na riaditeľa.

Kvôli jednému týždňu vo vláde už nechcel robiť riaditeľa?

Zrejme to záležalo aj od neho. Ale vtedy hlavné slovo mala vépéenka...

Ktovie, čo za tým bolo...

Veď hej, do toho človek nevidel. Boli to rozhodnutia úzkej skupiny ľudí, ktorí mali na to svoje dôvody. Na druhej strane, vtedy sa – a nešlo len o rozhlas – nerozhodovalo až natoľko rozumom, rozhodovalo sa emočne. Systémom: Toto chcem a takto to bude. A myslím si, že by to vtedy ani inak nešlo. Až neskôr si začali ľudia uvedomovať, že niektoré rozhodnutia neboli dobré a začali ich korigovať.

Spomínam si, že sa vtedy vážne argumentovalo tým, že novostavba parlamentu pri Bratislavskom hrade by nemala byť pridelená Slovenskej národnej rade, lebo to vraj na tom kopci bude pôsobiť, akoby poslanci boli nad občanmi. Tak žiadali novú budovu prideliť zahraničnej univerzite a poslancov nechať v absolútne nevyhovujúcej starej budove, ktorá bola nastavená ešte na podmienky komunistického parlamentu...

To bola taká doba. Ja sa ani nečudujem. Keď tá bariéra praskne a všetko sa začne hrnúť, všimnete si len to svinstvo na povrchu, ale nie tú čerstvú vodu, čo ho nesie. Musíte cítiť, že raz sa špina na povrchu odplaví. Tieto prvé okamihy sú naozaj o tom, že bolo aj kopu krokov, ktoré neboli nejako extra dobré, boli razantné. Ale nečudujem sa, boli to kroky, ktoré chceli niečo napraviť. Neboli zasa robené v nejakom zlom úmysle.

Slovenský rozhlas sa zrazu dostal do predtým nepredstaviteľnej situácie – začal získavať konkurenciu v podobe súkromných rádií. Ako sa s tým vyrovnával?

Neviem, ako sa s tým vyrovnával rozhlas ako celok. Môžem hovoriť za tú skupinu ľudí, napríklad za Rádiožurnál, ktorý vznikol v deväťdesiatom roku, ktorý zakladal Ivan Mjartan, že sme nemali obavu so žiadnych súkromných rádií. Zvuk Rádiožurnálu bol taký, že kdekoľvek človek prišiel, mal otvorené dvere. Bola to tak úžasne počúvaná relácia. Jednak tam pracovali šikovní ľudia, ktorých Mjartan vybral a zorganizoval pod jednu hlavičku Rádiožurnálu, a jednak aj vysielací čas o dvanástej bol výborný.

Foto: TASR/Tomáš Halász

Ukázalo sa, že čas bol vybraný dobre. Ale na prvý pohľad by sa možno zdal byť na politické vysielanie celkom riskantný...

Zo začiatku bol riskantný, ale Mjartan mal asi už v tom čase nejaké svoje výskumy. Pamätám si, keď sme vysielali z balkóna starej Národnej rady, tam sme mali iba stolík a kopu ľudí vedľa nás, že o dvanástej poslanci stíchli, vytiahli tranzistoráky, slúchadlá a počúvali. Počúvali sami seba, čo sme z toho vybrali, z ich rečí. A potom každú chvíľku nejaký prišiel. Prečo sme z neho dali toto, a nie niečo iné, prípadne prečo sme nedali aj niekoho ďalšieho. Alebo chodili takí, čo sme ich nedali vôbec, prečo sme ich nedali. Ale boli to také platonické tlaky, ktorým sme, samozrejme, odolávali. Alebo neodolávali, lebo naozaj človek v rýchlosti nie vždy všetko urobí ideálne.

Politik má takmer vždy inú predstavu, ako by mala vyzerať správa o ňom, než má novinár. Sú to jednoducho iné uhly pohľadu...

To je pravda. To vždy bolo a je aj teraz. A ani to nevymizne. Ale rozdiel medzi novinárom vtedy a teraz, aspoň si to myslím, je, že vtedy, po roku 1989, sme boli akýsi mäkší. Ako špongie. Prijímali sme všetko nové, čo sa dialo, bez toho, aby človek – uvedomil som si to v mnohých prípadoch aj u mňa – selektoval, čo je dobré a čo zlé. Bolo to nové, bolo to krásne. Človek bol nadchnutý ideou a ďalej nerozmýšľal. O cieľoch tejto idey, čo za tým všetko je. To je tiež určitý analytický proces, ktorý musí v hlave človeka prebehnúť. Základ bol, že konečne nie je cenzúra, konečne si môžeme povedať, čo chceme, konečne ideme budovať Slovensko... Po istom čase ste zistili, že s vami manipulujú. Že to takto nemôže byť.

Aj demokratickí politici VPN a KDH veľmi rýchlo po revolúcii pochopili, že politika je v skutočnosti boj medzi politikmi. A začali sa navzájom vytláčať... Najviac z toho vyťažil Vladimír Mečiar, ktorý napokon dohodol s Václavom Klausom rozdelenie Československa. Kde ste vtedy stáli vy, medzi tzv. „čechoslovakistami“ alebo prívržencami osamostatnenia?

Federácia, konfederácia, samostatný štát, ani neviem s čím všetkým sa vtedy uvažovalo. Ja som bol v tom čase vyslovene tým čechoslovakistom. Ale do vysielania sa to veľmi nedostalo, snažil som sa ho robiť nestranne a objektívne. Po dlhšom čase som však pochopil, že hanlivé pomenovanie Rádiožurnálu Rádio Mečiar je vlastne dosť pravdivé. Dosť veľa vecí sme robili v prospech Mečiara. A kto bol proti nemu, dívali sme sa na neho akosi zvrchu. Ale to bola šikovná manipulácia vtedajšieho šéfa Ivana Mjartana. Inak, klobúk dole pred jeho odbornými znalosťami. Ale predsa len, vedel nám veľmi jemne podsúvať isté veci tak, že nad tým človek ani nerozmýšľal. My sme raz dali Mečiara, raz prikázal robiť niekoho úplne iného, ale v konečnom dôsledku z toho vždy lepšie vyšiel Mečiar alebo niekto od neho.

Pritom bol Slovenský rozhlas v tom čase považovaný za objektívnejší ako Slovenská televízia. Dokonca by sa dalo povedať, že si dlhodobo drží istý odstup od priveľkého kolaborovania s vládou, nech je akákoľvek...

To je zase pravda. Záleží to ale na ľuďoch, vedení redakcií a nakoniec aj rozhlasu. Určite sú aj teraz tlaky, niekedy boli ešte väčšie a vedúci pracovníci tam fungujú ako "tlmiče". Istý čas som bol aj ja vedúcim Rádiožurnálu, po Ivanovi Mjartanovi a Majke Hlucháňovej. To bolo akurát obdobie opätovného prechodu k mečiarizmu. Vtedy som už o politike vedel viac, ako rok – dva predtým. Riaditeľ mi vtedy povedal, že môžem ostať, ale do pol roka to musím robiť takto a takto. Ja som sa nezmenil, akurát, že keď som išiel do parlamentu, som sa viac napočúval výčitiek poslancov. Napríklad som mal mať besedu s Mečiarom samotným, ale ja som si tam pozval aj niekoho iného. Nehovorím, že som robil všetko natruc... Dokonca, keď si to človek spätne pozrie, tak mnohé veci, ktoré mi vtedajší riaditeľ hovoril, sa ukázali nie ako pravdivé, ale ani môj postup nebol pravdivý. Vtedy existoval vnútropolitický komentár, ktorý som mal na starosti. Do tých desiatich minút vyšiel iba jeden človek. Ak bol napríklad protimečiarovský, ďalší týždeň išiel mečiarovský. Ale ten týždeň je veľmi dlhá doba. Potom som si uvedomil, že keď odznie jeden názor, hneď treba dať aj ten druhý názor. Alebo v žurnále odznel na päť minút názor proti Mečiarovi, ale Jožko Mrkvička, ktorý mal byť oponentom, povedal, že nemôže, že bude môcť až večer. Tak sme tam dali oznam, že večer si vypočujete reakciu. Tiež je to blbosť. Alebo presnejšie, nie je to kóšer.

To je tiež večný problém. Človek má snahu zaradiť do správy názory oboch strán, niekedy však jedna z nich z nejakých dôvodov hovoriť nechce...

Tak sa to zastaví. Nebudeme síce prví, ale budeme objektívni. Čo potom viac zaváži? Prioritou by mala byť naozaj vyváženosť, pravdivosť, overenie faktov. To, že nebudem prvý, je v tomto prípade vedľajšie, pretože dôležitejšie je získanie dôvery. Že človek, ktorý nás počúva, si povie - áno, predtým to povedali v rádiu XY, ale nebolo to takto. To je večný problém či skôr a rýchlo... Možno by to malo byť práve typické pre verejnoprávne médium, že dá väčší dôraz na objektivitu a menší na rýchlosť alebo ešte lepšie by bolo, keby sa tieto dva pojmy stretli a vzájomne by sa mohli dopĺňať. Terajšia mladá generácia, teda niekedy klobúk dole pred ich schopnosťami presvedčiť človeka na druhej strane telefónu alebo mikrofónu, že to jednoducho musí povedať. A že ja nebudem čakať 15 minút. Ja by som to už nedokázal, čo oni dokážu.

Akými ďalšími zásadnými zmenami prešiel rozhlas za posledných dvadsať rokov?

Nebudem hovoriť za celý rozhlas, aj keď človek to vnímal a cítil nielen vo svojej redakcii. Ale tam som žil, tam som to oveľa intenzívnejšie prežíval, ako som to prežíval v rámci celého rozhlasu. Ak by som to mohol dokumentovať napríklad na žurnále alebo na spravodajstve, tie prvé roky boli roky hľadania sa, tvaru a formy rádiožurnálu, hľadania námetov, motívov, ako vysielať. Hľadanie ľudí, stmelenie kolektívov, technikov, šoférov až po redaktora. Môj prvý večerný žurnál som chcel urobiť iný, ako sú všetky. Najprv siahodlhý desaťriadkový úvod na tému, ja už neviem akú, ale bolo to ako úvahy žiakov základnej školy. Až potom išli titulky, správy a hlavné príspevky. Keď si len spomeniem, že každý, kto dodal materiál, chcel z neho mať titulok, tak to znamená, že sme začínali s desiatimi titulkami. A nie iba tromi – štyrmi najvýstižnejšími. Dĺžka materiálov dosahovala desať minút. Potom sa išlo na päť minút, tri minúty – to sa za zdalo, že neexistuje urobiť to v takom krátkom príspevku. Teraz sú dve minúty a stále to existuje.

Spravodajstvo sa stále zrýchľuje...

Zrýchľuje sa, ale vravím, na to tiež treba výchovu. Vtedy sa robili aj veci, ktoré boli zaujímavé, aj keď na prvý pohľad trochu odťažité. Nemyslím tým zvieratká na konci alebo čosi podobného. Nie všetko je politika, tam sme vtedy mali dosť veľa zaujímavých vecí, ktoré by sa dnes už asi ani nedali vysielať. Napríklad priamy prenos z otvorenia Meinlovej kaviarne na Hviezdoslavovom námestí. Ale vtedy to nebola reklama, bola to reklama Slovensku, že sa sem vracajú investori, a preto aj bol vstup z toho námestia. Raz ma poslali urobiť reportáž z otvorenia nudistického kúpaliska. Bolo to v lete okolo roku 1990, na pravej strane Dunaja...

...ľahšie by sa to asi robilo televíznemu spravodajcovi. Ako ste potom opisovali do rádia, čo vidíte?

Napokon som to nepopisoval. Síce bola veľká bitka o to, kto to pôjde robiť, a keďže som tam bol najstarší, tak mi povedali, choď si trochu zrak pohladkať. A tak sme s technikom išli, to bola ďalšia bitka, že kto tam pôjde z technikov. Ale prišli sme, na kúpalisku bolo asi 50 chlapov a keď prichádzala nejaká žena a pozrela sa na tých chlapov, okamžite sa otočila a odišla preč. Potom som aj telefonoval šéfovi, že aké to asi budú rozhovory s chlapmi, keď na tej nuda pláži ani jedna ženská nebola. Takže som nakoniec reportáž nerobil.

A ako sa v priebehu rokov vyvíjal Rádiožurnál?

Formoval sa postupne. Mal obrovský kredit veci a tento kredit zaväzoval k sebadisciplíne redaktorov, aby si overovali informácie, dávali pravdivé správy. Nie vždy sa to podarilo, ale postupne sme si tento cit v sebe zdokonalili a vybudovali. Išlo naozaj o to zodpovedne urobiť príspevok. Aby som ho spravil tak, aby aj tí, ktorí s ním nebudú súhlasiť, okrem ideových výhrad proti nemu nemali konkrétne fakty. Potom prišiel obedný žurnál, večerný žurnál, nočný žurnál, raňajší žurnál.... ešte aj pred obedom sa vysielal. Toto bola spŕška informácií, ktorá vznikla preto, že bol na to tlak poslucháčov.

Na tento trend aktuálne naskočili už aj televízie, v posledných rokoch sa veľmi zvýšil počet spravodajských relácií, už nestačia len správy večer...

V tom čase sme v porovnaní televízie a rozhlasu mali obrovskú výhodu v tom, že sme s aktualitou mohli kedykoľvek vstúpiť do programu. Keď bolo niečo naozaj dôležité, tak sa prerušilo živé vysielanie a povedalo sa: prepájame na Ďura, a potom sa pokračovalo vo vysielaní ďalej. Lenže televízia vysielala z pásov a nerobili sa žiadne živé vysielania. A prerušiť film bolo nepredstaviteľné.

V minulosti na Slovensku existovali aj súkromné informačné rádiá, napríklad Rádio Twist. Dnes sa súkromné rádiá skôr sústreďujú na hudbu a zábavné formáty a tento priestor akoby nechávali Slovenskému rozhlasu...

Áno. Z môjho hľadiska bolo chybou, keď sa Slovenský rozhlas akosi snažil prispôsobiť vkusu poslucháča, ktorý bol hladnejší po bulvárnejších informáciách. Myslelo sa, že si chytíme týchto poslucháčov, ale dosť veľa iných poslucháčov sme súčasne aj stratili. Tých, ktorí sa sústreďovali na nás preto, že tu dostali tie najadekvátnejšie informácie, ktoré boli pravdivé, ktoré boli overované a seriózne. Možnože niektorí poslucháči iných rádií, keď trochu dospejú, si uvedomia, že iba z hudby človek nemôže žiť, že potrebuje aj nejaké kvantum informácií, ktoré mu ponúkajú tieto seriózne médiá. Takže nakoniec, SRo má podstatne silnejšiu pozíciu medzi súkromnými médiami, ako má povedzme STV. Zdá sa mi, že je to práve týmto informačným zameraním, ktoré sa súkromným médiám veľmi neoplatí, lebo spravodajcovia sú drahí. Keďže sme ale teraz už jeden podnik, tak nemôžeme jednu jeho časť zatracovať. Je pravda, že obyčajne ten silnejší brat drží ochrannú ruku nad slabším bratom a v tomto prípade, nech sa televízia na mňa nenahnevá, tým silnejším bratom je asi rozhlas. Možno by som povedal, že aj serióznejším.

Čím to je, že sa rozhlas udržal v lepšej kondícii?

Nechcem nikoho z televízie uraziť, ale môj dojem je ten, že tu pracujú ľudia, ktorí dávajú redakcii kúsok svojho ducha. Sú natoľko skromní, že predávajú informáciu, a nie seba. Kým v televízii to býva tak, že sa predávajú moderátorky, a nie formát. Tu sme istým spôsobom anonymní.

Dado Nagy raz tým svojím zamatovým hlasom v rádiu rozprával, ako sa s ním veľmi chcela stretnúť jedna fanúšička. A keď sa stretli, povedala sklamane: To ste vy?

To sa stáva aj mne, že niekto príde a chce sa porozprávať o relácii alebo o probléme, ktorý má. A príde a spýta sa: To ste naozaj vy? V tomto prípade ďakujem všetkým, ktorí povedia iba toto, ktorí nepovedia: Ježišikriste, to ste vy?!

Teraz robíte reláciu Vec verejná, je s jedným hosťom. V čom sú jej úskalia? Čo keď napríklad tento jeden hosť nie je komunikatívny?

Zatiaľ, našťastie, sa mi to stalo veľmi výnimočne. Obyčajne sa to stáva pri hosťoch, ktorí sú zažratí do svojej roboty. Raz sa mi to stalo, nebudem menovať, významný umelec, a tak a tuná sme sa v reštaurácii pri káve porozprávali. A prídeme do štúdia, zbadá červené svetlo a totálny blok! Cíti, že musí niečo povedať. Začne rozprávať, začiatok vety je jasný, potom si nevie spomenúť na nejaké slovíčko, tak tam hodí hocijaké, lebo musí niečo povedať, a potom to už prestáva dávať zmysel, je to strnulé a neplastické. S tým pánom som nahral vyše hodiny s tým, že to prestrihám na polhodinu. A nedalo sa to! Tak som mu povedal, že technika zlyhala a že to musíme robiť ešte raz. A keďže už zistil, že to červené svetielko nie je až také hrozné, už to bolo inakšie. Čiže, toto je jedna poloha. Druhá poloha je zase tá, že niekedy mám mindráky, že nie som dobrým partnerom a nemôžem byť partnerom napríklad chirurgovi, tak isto vynikajúcemu hercovi, kozmonautovi... Ale čo ma dosť teší, že zatiaľ som nemal ani jedného hosťa, ktorý by mi povedal, že som sa na neho nepripravil. To je vždy o internete, hľadaní informácií, niekedy aj nesúvisiacich informácií, ale dôležitých pre nejakú otázku. Často robím aj to, že skúsim zistiť, v akej spoločnosti sa ten človek pohybuje. Skúsim zavolať nejakého známeho, aby mi o ňom povedal zopár klebietok, takých, ktoré iní nemôžu vedieť. Keď na hosťa vytiahnem zo dve klebietky, o ktorých nevie, odkiaľ ich poznám, tak si povie: Nemôžem klamať, musím hovoriť pravdu.

Foto: TASR

Problém rozhovorov je, že vy potrebujete doviesť hostí k tomu, aby sa za tú polhodinu predstavili poslucháčom, ktorí sú laici. Potom je to aj o tom, aby sa vám napríklad chirurg nerozrozprával príliš odborne, lebo by ho poslucháč nepochopil...

Presne tak, potom nastupujú moje nožnice a takéto záležitosti vyhadzujem. Alebo preruším, však sa to nahráva a poviem, tak takto nie, skúste mi to povedať ako Janovi z búdy, úplne normálne a ľudsky. Toto bola vlastne myšlienka zriadenia tejto relácie, nášho vtedajšieho riaditeľa, teraz vášho, pána Rezníka, a pôvodná myšlienka znela tak, že sa to bude robiť naživo. Prvá relácia nešla na živo, ale druhú, tretiu a štvrtú sme vyskúšali už naživo, dokonca aj s otázkami poslucháčov. Ale potom sa ukázalo, že to nie je ono. Ľudia, ktorých som mal pri mikrofóne, boli rôzni a za ten krátky čas som sa nedozvedel to, čo som sa dozvedieť chcel. A poslucháči mi dvakrát totálne rozbili celú reláciu... Nepýtali sa na to, čo je zaujímavé, prípadne začali nadávať.... Takto som mal vtedy šéfa futbalového zväzu. Dal som aj slovo poslucháčom, a to už nebolo ono, lebo sa nerozprávalo o ňom, ale rozprávalo sa o tom, prečo prehrali a podobne. Tak sme sa rozhodli, že nebudú žiadne poslucháčske otázky a budeme to nahrávať dopredu. A ukázalo sa, že naozaj toto bola správna cesta.

Podľa čoho si vyberáte ľudí do relácie?

Vlastne tých ciest na výber je viac. Musím veľa čítať, počúvať. Hlavne tam chcem dávať ľudí, ktorí niečo dokázali, ale málokto o nich vie. Obyčajne sú to významní vedci, ktorí pracujú v zahraničí. Druhý smer sú ľudia, ktorí sa často objavujú v masovokomunikačných prostriedkoch, ale nikto ich vlastne nepozná. Niekedy pri pozývaní hostí reagujeme na aktuálne udalosti.

Aké sú vaše plány do budúcnosti? Rozmýšľate aj nad inými projektmi?

Nerozmýšľam. Rozmýšľam nad Vecou verejnou, neviem dokedy. Dokedy mi bude zdravie slúžiť, dokedy budú vo vedení považovať tú reláciu za počúvanú a atraktívnu. Mojím krátkodobým cieľom je ísť do desiateho výročia tejto relácie. A potom budem rozmýšľať ďalej. Táto relácia mi stačí. A som rád, keď ma niekto v redakcii požiada o radu, ako by som niečo robil ja. Necítim sa ešte v redakcii stratený.

Rozhovor so Michalom Tvarožkom je súčasťou cyklu Novinári v multimediálnom projekte Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.