Bratislava 3. januára (Teraz.sk) - Milan Rastislav Štefánik je náš národný hrdina. Najväčšmi zo všetkých osobností sa zaslúžil o naše národné oslobodenie i o našu štátnosť. Je potešiteľné, že dnes ho takto vnímajú všetky generácie. Bol to vynikajúci astronóm, prezieravý a medzinárodne uznávaný politik, skúsený cestovateľ, disciplinovaný vojak, ktorý to dotiahol až na generála, odvážny pilot francúzskej armády, spoločensky priebojný diplomat, nápaditý vynálezca, znalec a milovník umenia a človek európskeho až svetového formátu, ktorý mal schopnosť dovidieť za „roh vecí“.

História neznáša otázku, čo by bolo keby...? Keby nebol zahynul tragickou smrťou v najlepšom mužskom a mužnom veku a navyše vo chvíli, keď sa napĺňalo jeho celoživotné úsilie. Ale – stalo sa! Všetky reálne i konšpiračné úvahy, ako by to bolo bývalo, keby bol zostal nažive a začal politicky i občiansky pôsobiť, sú už sto rokov bezpredmetné.

Milan Rastislav Štefánik tragicky zomrel pri leteckej havárii 4. mája 1919. V tomto roku si teda pripomíname sté výročie jeho úmrtia. Je to mimoriadne významné výročie. Preto celkom prirodzene pociťujeme emocionálnu i poznávaciu povinnosť, aby sme si práve teraz pripomenuli hrdinský život a dielo tejto našej najvýznamnejšej osobnosti 20. storočia a jednej z najvýznamnejších osobností našich národných dejín.

Foto: TASR/Martin Palkovič

V priebehu prvého pol roka tohto roku budeme publikovať seriál článkov, ktoré v týždňovej periodicite každý štvrtok v publicistickej skratke a s popularizačným zámerom priblížia život a dielo Milana Rastislava Štefánika.

Vo verejnosti je pomerne dobre známy jeden zo Štefánikových výrokov, ktorý môžeme považovať aj za jeho osobné životné krédo. Znie: „Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem!“ Je čas, aby sme si ho opäť pripomenuli a parafrázovane preniesli aj na našu vlasť: „Slovensko sa prebije, lebo sa prebiť chce!“

Pod týmto mottom sa bude niesť aj náš „štefánikovský cyklus“.

***
„Nevyberieš si miesto ani čas,“ povedal básnik a my mu musíme uveriť. Milan Rastislav Štefánik sa narodil v stredu 21. júla 1880 v Košariskách neďaleko Brezovej pod Bradlom v rodine evanjelického farára Pavla Štefánika. Narodil sa nielen uprostred týždňa, ale aj uprostred horúceho leta na fare, ktorá stála vedľa kostola postaveného a vysväteného v roku 1878. Jeho otec Pavel bol prvým kazateľom v tomto chráme. Kostol stál na kraji horného konca dediny, ktorá sa vtedy ešte delila na Horné Košariská a Dolné Košariská. Štefánik sa teda narodil v Horných Košariskách. Ako to už vo vidieckych lokalitách býva, hneď vedľa kostola bol a vlastne dodnes je cintorín. Pripomíname to preto, lebo toto miesto posledného odpočinku miestnych obyvateľov bolo celkom prirodzeným priestorom Štefánikovho detského sveta.

Z druhej strany fary a kostola stála miestna ľudová škola. Postavili ju a otvorili v roku 1840, no v školských rokoch malého Štefánika mala už skoro pol storočia a bola viditeľne poznačená časom, o čom svedčia jej fotografie z konca 19. storočia. Ale učilo sa v nej. Milan Rastislav to mal do školy blízko, len cez dva dvory. Horšie to bolo s jeho spolužiakmi. Škola bola totiž určená pre vzdelávanie detí zo všetkých okolitých kopaničiarskych osád. Chodili do nej chlapci a dievčatá z osád U Štefov, U Plačkov, U Šindelov, U Martinkov, U Mosnákov, z Trvajovej, Lopušnej i z Priepasného, ktoré ležalo na druhej strane Bradla. Pripomíname to preto, lebo Milan Štefánik od útleho detstva spoznával solidaritu sociálne príbuzného kolektívu.

Foto: TASR/Štefan Puškáš

Žiakov všetkých tried prvého stupňa učil Martin Kostelný, a na Milana nedal dopustiť. Nie preto, že bol farárskym synčekom, ale preto, lebo bol mimoriadne nadaný, talentovaný a nápaditý. No a navyše, a na rozdiel od ostatných detí, od malička mal prístup ku knihám i k umeleckej literatúre a časopisom. Jeho otec totiž patril medzi špičku súčasných slovenských vzdelancov, takže mal bohatú a stále sa rozširujúcu knižnicu. Knihy často pribúdali i na úkor vyššej životnej úrovne jeho rodiny. Už vtedy sa všeobecne vedelo, že Pavel Štefánik je človek aktívnej národnej orientácie, presvedčený Slovák i slavianofil. Bodaj by nie! Jeho krstným otcom nebol nikto iný ako Jozef Miloslav Hurban. Finančne ho podporoval na štúdiách a počas celého života bol i so ženou Annou Jurkovičovou častým hosťom v rodine Pavla Štefánika. Táto skutočnosť výrazne vplývala na budúce postoje nielen Milana Rastislava a na jeho bratov Pavla a Igora, ale aj na neskôr narodených súrodencov.

Mimochodom, Milan Rastislav bol šiestym dieťaťom v rodine Pavla a Albertíny Štefánikovej. Celkove bol z neuveriteľných dvanástich súrodencov, z ktorých sa dospelého veku dožili deviati. Druhý raz mimochodom, Albertína Štefániková, rodená Jurenková, bola mimoriadne krásna deva i žena, čo potvrdzuje fotografia z jej mladších rokov. Niet sa preto čo čudovať, že rodičom Štefánikovcom bolo požehnané až dvanásť detí.

A keď sme už pri tejto krásavici s nekaždodenným krstným menom – Albertína, povedzme si niekoľko viet aj o Štefánikových najbližších predkoch. Štefánikova mama bola dcérou Samuela Jurenku, dobrovoľníckeho kapitána zo Slovenského povstania v rokoch 1848-1849, o ktorom sa traduje, že priestor pre rokovanie i bývanie predstaviteľov prvej Slovenskej národnej rady v Myjave v dome u vdovy Kolényovej v predstihu zabezpečil práve on. No a s touto informáciou išiel potom v ústrety dobrovoľníckym vojom, teda Štúrovi i Hurbanovi, až na slovensko-moravskú hranicu. Narodila sa v apríli 1853 a ako osemnásťročná, teda v roku 1871, sa vydala za Pavla Štefánika. Bola od neho o deväť rokov mladšia. V tejto súvislosti asi nebudeme ďaleko od pravdy, keď naznačíme, že na zoznámení sa tejto dvojice má zásluhu aj Jozef Miloslav Hurban.

Štefánikov otec Pavel sa narodil v októbri 1844 v Krajnom. Jeho otec bol tiež Pavel, a tiež bol evanjelickým farárom. Jeho mama, teda Štefánikova stará mama z otcovej strany, sa volala Ľudovíta Mária a pochádzala z národne orientovanej rodiny Jána Šuleka, známej z revolučných rokov 1848-1849, a to najmä martýrstvom bratov Jaroslava a Viliama Šulekovcov.

Rodinné spoločenstvo Štefánikovcov v Košariskách ešte dotvárala Alžbeta Jurenková, Štefánikova stará mama z maminej strany a svokra Pavla Štefánika. Za slobodna a v prepise do slovenského pravopisu sa volala Hosová. Bola svedkom Milanovho detstva i jeho odchodov na štúdiá a príchodov domov cez prázdniny alebo na výročité sviatky. Mala pomerne veľký vplyv na utváranie jeho vzťahu k ľudovému umeniu, predovšetkým k slovenskej ľudovej piesni. No a jej pronárodná orientácia bola celkom prirodzená, veď jej mužom bol dobrovoľnícky kapitán Samuel Jurenka.