Bratislava 7. novembra (Teraz.sk) - V sobotu večer o siedmej na pódiu číslo 1 na BIBLIOTÉKE 2015 v bratislavskej Inchebe prezentoval svoju novú knihu spisovateľ Gustáv Murín.

Venuje sa v nej príbehu bratislavskej mafiánskej legendy, Petra Steinhübela, prezývaného Žaluď. "Bola to príležitosť spisovateľsky dotvoriť príbeh, ktorý stále ostáva záhadou," povedal na margo Žaluďovej vraždy zo 4. augusta 1999 pre Teraz.sk Murín.

"Vychádzame z toho, že vrahom Žaluďa bol elitný kat ruskej mafie, ktorý túto zákazku zobral z núdze, keď unikal ruskej kriminálke aj kriminálnikom," dodal. Modelom pre postavu vraha bol skutočný ruský zabijak, ktorý sa v istom čase naozaj nachádzal v našom priestore.

Portál Teraz.sk vám ponúka na pokračovanie ukážky z knihy Gustáva Murína, ktorá vychádza v nakladateľstve Matice slovenskej. Okrem samotného príbehu pridávame reálne fotografie z archívu TASR.

Volajú ma Žaluď
...a ešte ma nedostali
Príbeh jedného mafiána

Foto: TASR

1. kapitola

„ŽALUĎ?“
„To bude omyl. To oslovenie mi nič nehovorí.“
„Kurva, Žaluď, nie je čas na fajnovosti. Šťastie, že máš ten zázrak techniky a dovolal som sa ti.“
Ten zázrak techniky leží okázalo na stole pred mužom menom Žaluď. Je to prvý mobil typu GSM, ktorý sem dorazil. Žaluď zakryje jeho mikrofón rukou, aby ho nepočul nikto nepovolaný. Nervózne stíši hlas.
„No, čo je?“
„V meste je strelec, je to vážne.“
Žaluď sa vzdorovito vzpriami a pozrie niekam ponad hlavy bujaro tancujúcich vo vychytenom bare West.
„Už to skúšali toľkokrát a ešte ma nedostali.“
„Toto je iné, je to špica v ruskej mafii. Profík menom Saša Makedonský.“
„No a?“
„Zaši sa, kým ho nájdeme. Toto, fakt, nepodceňuj.“
Žaluď sa odovzdane oprie o tapacírovanú sedačku v extra boxe, do ktorého nie je z parketu vidieť. Okom šľahne po svojej ochranke v sále a spokojne zisťuje, že sú na mieste. Všetko bývalí policajti z elitných jednotiek. Ním osobne vyberaní, dobre platení, spoľahliví. Voľnou rukou upokojujúco potľapká mladučkú krásavicu po svojom ľavom boku.
„To je všetko?“
„Nateraz áno, ešte sa ozvem.“
„Dobre, Ruža, dikes.“
Žaluď zamyslene zloží a zdanlivo bezmyšlienkovito pozrie na zmäť pohárov a fľašiek na stole. Jeho spoločnosť je taká bujará, a sčasti sfetovaná, že si nečakaný telefonát ani nevšimnú...


SAŠA MAKEDONSKÝ pozrie na špeciálne hodinky s viečkom, aby ich svit nemohol prezradiť jeho polohu. Vybral si to najlepšie miesto. Po Nežnej revolúcii a zvrhnutí komunistického režimu skončilo aj obdobie plnej zamestnanosti a nesmrteľnosti fabrík v celom takzvanom tábore, či skôr lágri post-komunistických krajín. Túto fabriku najskôr sprivatizovali a neskôr vytunelovali bývalý riaditeľ s námestníkmi ešte skôr, než by sa prišlo na to, že vyrába nepredajný, zastaraný tovar. Z celej fabriky ostal len betónový skelet a zopár múrov. Jeden z nich na najvyššom poschodí je skvelým krytom pre osamelého strelca. Je z neho priamy výhľad cez širokú štvorprúdovú ulicu oproti na hlavný vchod do areálu naopak dobre fungujúcich Bratislavských mraziarní. Jedna zo Žaluďových trofejí z čias divokej privatizácie. Vchod je zvláštny tým, že okrem obvyklej rampy s búdkou vrátnika tu nový majiteľ Žaluď nechal vybúrať ešte jeden vchod na úrovni ulice, ktorý je krytý garážovou bránou. To preto, že vjazd rampy má klopenie smerom dolu a zasa hore, ktoré zvládajú mraziarenské vozy, ale nie Žaluďove fajnové nizučké Ferrari. Keď jeho podvozkom prvýkrát škrtol o betónový spodok rampy, skoro ho roztrhlo od zlosti.

Foto: TASR/Pavol Funtál

Saša opäť pozrie na hodinky. Ak by šlo všetko podľa plánu, čo u mafiánskych popráv nie je vždy zvykom, tak bude mať terč menom Žaluď do polnoci na muške. Pušku už skontroloval. Je to spoľahlivá guľová zbraň značky Sauer and Sohn s kvalitným zameriavačom. Fajnová vecička pre fajnových poľovníkov. Ako mu bolo povedané, patrila istému Hansovi Jochenovi P., Nemcovi, čo si prišiel do tejto krajinky, kde je momentálne všetko na predaj, zastrieľať. Urobil len tú chybu, že sa s rakúskym priateľom zastavili 6. októbra 1996 na večeru v pohostinstve na Májovej ulici v bratislavskej Petržalke a práve tam mu ukradli terénne Mitsubishi Pajero. V ňom bola navyše slušná suma peňazí a táto puška. Trojnásobný osoh pre zlodejov, ktorých miestna mafia samozrejme „zdanila“. Tak sa Saša dostal k puške, ktorá mu dáva šancu splniť jeho životnú úlohu. Pokiaľ vie, tak na tento živý terč sa už strieľalo minimálne päťkrát. To je oficiálne číslo. Útokov, ktoré Žaluď nepriznal, mohlo byť podstatne viac.

Saša vsunie do komory zbrane špeciálne upravený zakázaný náboj zvaný dum-dum. Jeho špička je stupená a navyše narezaná do kríža. Vďaka tomu nepreletí hladko telom, ale na prvej prekážke, ktorou môže byť kosť, ale aj pevnejšia šľacha, sa odkloní, začne blúdiť telom obete a trhá po ceste všetko mäkké tkanivo. Zásah strelou dum-dum má charakter definitívy. A Saša vie, že šancu na výstrel má len niekoľko sekúnd a ten výstrel môže byť len jeden. Druhý by prezradil jeho polohu. Opatrne pozrie na hodinky. Do polnoci času dosť...


OPERATÍVEC s prezývkou Ruža práve končí zápis do zväzku záujmovej osoby s prezývkou Žaluď. Tá znie: „Objekt varovaný o 22:45 hod.“ Dobre vie, že najnebezpečnejším nepriateľom policajta je zasa iný policajt. Preto musí mať spoľahlivé krytie. Táto krajina sa totiž pustila dolu hlavou toboganom menom „ekonomika voľného trhu“ a popri tom adaptovala zákony, nad ktorými ostáva rozum stáť. Jeden je napríklad o tom, že ak sa Polícia na úrovni ktorejkoľvek jej zložky dozvie o nebezpečí zabitia slovenského občana, hoci aj mafiána, musí urobiť všetky opatrenia, aby tomuto útoku zabránila. A keďže avízo o strelcovi menom Saša Makedonský dostal oficiálnou cestou aj so zložkou podrobností o tomto elitnom zabijakovi ruskej mafie, musel konať. Je to o to ľahšie, že každý mafiánsky boss, a Žaluď nie je výnimkou, tak či onak s policajtmi spolupracuje. Je to výhodné pre obidve strany – mafiózo tým, že natrie svoju konkurenciu, zbaví sa ich, a jeho operatívec môže vykázať výsledky, často veľmi pozoruhodné. Ruža má Žaluďa v osobnom referáte. A navyše od neho berie slušné mesačné „všimné“, čo nijako nenabúrava jeho duševnú rovnováhu. Berie to ako prémiu za to, čo robí pre tento štát. Napríklad pre tento štát teraz robí to najlepšie, čo môže – nič. Predstava, že celá sieť operatívcov, vyšetrovateľov a motorizovaných hliadok je v tejto chvíli v pohotovosti pri hektickom hľadaní chlapíka, ktorý sa chystá dnes dať Žaluďa dolu, je absurdná. Jediný, kto tu v pohotovosti strávi nedobrovoľne celú noc, je len Ruža. Žaluďa nikto nemá rád. Je to sebec, ktorý napálil a pripravil o peniaze toľko vplyvných ľudí v tomto meste, aj mimo, že je už dnes prakticky chodiaca mŕtvola. Je len otázkou času, kedy ho niekto dostane. A Ruža má času dosť. Keď už tu musí vysedieť noc v pohotovosti čakaním na správu z nejakej nemocnice, či rovno z márnice, tak si aspoň preberie hrubý zväzok s názvom „Žaluď“. Ľahšie sa mu potom bude písať záverečná správa. Viac ho ale láka tenká zložka Sašu Makedonského. Do dnešného dňa, kým mu nadriadený s krycím menom Sivý tú zložku nehodil na stôl, o aktivitách ruskej mafie veľa nevedel. Ani to nepotreboval. Ale Sivý povedal jasne – toto je elitný kat ruskej mafie. To, že je tu, je výnimočné. Buď aktivity Žaluďa prekročili hranice tejto malej krajiny, alebo je Rusko pre Sašu Makedonského odrazu primalé. Čo by vysvetľovalo, prečo zobral aj takúto bokovku. Skôr než Ruža začne z dlhej chvíle lúštiť túto hádanku, zavolá Jitke.

Jitka je „šikovná holka“, ktorá je tu zabudnutá z čias federálu. Privydala sa do Bratislavy a uchytila na sekcii operatívneho odposluchu. Dnes má službu, a samozrejme zachytila jeho telefonát so Žaluďom a archivuje ho najbližších sedem dní. Každé podozrenie, ktoré by ten telefonát mohol dodatočne vyvolať, Ruža eliminoval záznamom do zväzku. Tak jej volá s ľahkým srdcom.
„Ako, zlatko, máš ten môj hovor?“
„Jasně, fešáku...“
„Niečo nové?“
„Ten chlápek volal do nějaký... počkej... mrazijarne?“ Jitka sa, ako ostatne väčšina Čechov usadených na Slovensku, už asi nikdy nenaučí poriadne po slovensky.
„To sedí, no a?“
„Frčí tam na tom svým bouráku. Maj mu připravit ten jeho neprůstřelnej meďák, jestli tomu dobře rozumím.“
„To je v pohode, zlatko. Len mi daj vedieť, keby sa niečo pohlo, jou?“
„Jasně, fešáku...“
Ruža pozrie na hodinky. Žaluď to má z baru West na bratislavskej Kolibe do mraziarní odhadom päť kilometrov. Poloprázdnymi nočnými ulicami môže byť v bezpečí svojho opancierovaného mercedesu za nejakých pätnásť minút. A ak sa mu po ceste nestane nič zlé, tak bude aj dnešná noc len falošný poplach. No a keď už ju má Ruža nejako zmysluplne stráviť, tak kombináciou hrubého zväzku a tenkej zložky. Vyloží si nohy na stôl v kancelárii, kde svieti len stolná lampa. Inak je všade okolo ticho a pokoj. Siahne po zložke s nápisom Saša Makedonský (ešte že ho na základnej škole, tak ako ostatných, povinne mučili s ruštinou a azbukou!) a v okamihu sa tak vráti do roku 1960. Tým začína prvý záznam v zložke...



(pokračovanie nabudúce)

Pozrite si fotogalériu s reálnymi fotkami z rokov 1998 až 2000:

Foto: G. Murín