Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Jeho prozaická, esejistická a publicistická tvorba takmer polstoročie dodávala impulzy vývinu nielen slovenskej literatúre, ale aj spoločnosti a kultúre.
Autor TASR
,aktualizované Klenovec/Bratislava 10. augusta (TASR) - Spisovateľ, publicista, scenárista, redaktor a literárny kritik Vladimír Mináč bol svojho času považovaný za velikána slovenskej kultúry. Vo štvrtok 10. augusta uplynie 95 rokov od jeho narodenia.
Jeho prozaická, esejistická a publicistická tvorba takmer polstoročie dodávala impulzy vývinu nielen slovenskej literatúre, ale aj spoločnosti a kultúre. Osou diela Vladimíra Mináča bol najväčší osobný i generačný zážitok - Slovenské národné povstanie (SNP) ako východisko, ale aj ako historicko-spoločenské a mravné zázemie národného vedomia.
Vladimír Mináč sa narodil 10. augusta 1922 v Klenovci. Po gymnaziálnych štúdiách v Rimavskej Sobote a Tisovci študoval slovenčinu a nemčinu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity (dnes Univerzita Komenského - UK) v Bratislave. V rokoch 1940-1944 sa aktívne zúčastnil Slovenského národného povstania (SNP) v partizánskej brigáde Jánošík. V decembri 1944 bol zajatý a do konca vojny zažíval neľudské podmienky v koncentračných táboroch v Mauthausene a Dachau. Po oslobodení pôsobil Vladimír Mináč ako redaktor armádneho denníka Bojovník (neskôr Obrana ľudu). Následne bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu československých spisovateľov, potom bol redaktorom (1945-1952) a neskôr šéfredaktorom (1953-1954) Kultúrneho života a Slovenských pohľadov (1955-1956). V rokoch 1951-1953 pracoval ako vedúci scenáristického oddelenia Československého filmu. Od roku 1956 sa venoval literárnej a kultúrnopolitickej práci. V rokoch 1974-1990 bol predsedom Matice slovenskej (MS), dva roky (1990-1992) bol poslancom Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (FZ ČSFR) za Stranu demokratickej ľavice (SDĽ).
Do literatúry Vladimír Mináč vstúpil románom Smrť chodí po horách (1948), ktorý je umeleckou výpoveďou o vlastnej aj národnej skúsenosti v ťažkom protifašistickom zápase. Nasledovali romány Včera a zajtra (1949), Modré vlny (1951) a zbierka poviedok Na rozhraní (1954). V románovej trilógii Generácia - Dlhý čas čakania (1958), Živí a mŕtvi (1959) a Zvony zvonia na deň (1961), ktorá je považovaná za vrchol jeho prozaického úsilia, zobrazil život slovenskej spoločnosti vo vojnových rokoch, počas SNP a v povojnovom období. Zložitosť skutočnosti koncom 50. rokov minulého storočia a odhalenie negatívnych stránok života socialistickej spoločnosti spisovateľ umelecky vyjadril knihou poviedok Tmavý kút (1960), dvojnovelou Nikdy nie si sama (1962), poviedkovou knihou Záznamy (1963) i v satirickom románe Výrobca šťastia (1964), ktorými kritizoval hlavne malomeštiactvo. Z Mináčovej scenáristickej tvorby sú známe jeho námety k filmom Boj sa skončí zajtra (1951), Pole neorané (1953), Žena z vrchov (1955) a Kapitán Dabač (1959).
Esejistická tvorba Vladimíra Mináča zahŕňa mnoho článkov, úvah, rozhovorov a esejí o kultúrnopolitických problémoch. Diela Dúchanie do pahrieb (1970) a Zobrané spory Jozefa Miloslava Hurbana (1974) sú hlbšími filozofickými sondami do našej národnej histórie. Esej Tu žije národ (1982) je autorovým zamyslením sa nad zmyslom osudu Slovákov a ich miestom uprostred priestoru európskej civilizácie. Súbor kratších esejí o významných literárnych, kultúrnych a politických osobnostiach našej histórie i súčasnosti vyšiel pod názvom Portréty (1986). Mináčovo ostré publicistické pero nechýbalo ani v období politického zlomu v roku 1989 a po ňom, keď sa púšťal do mnohých aktuálnych otázok, ktoré nastolila spoločenská zmena v domácich, európskych i svetových súvislostiach. Jeho posledné esejistické a kultúrnopolitické knihy Sub tegmine (1992), Návraty k prevratu (1993), Odkiaľ a kam Slováci? (1993) a Hovory M. (1994) sú o tomto období a novembrovej revolúcii 1989, ku ktorej zaujal odmietavé stanovisko.
Významný literát sa v rokoch 1955 a 1962 stal laureátom štátnej ceny Klementa Gottwalda, v roku 1966 mu udelili titul zaslúžilý umelec, v roku 1968 dostal Rad práce, v roku 1975 titul národný umelec, v roku 1982 Rad Víťazného februára. Po zmene politického režimu sa v roku 1995 stal laureátom Ceny Ľudovíta Štúra.
Vladimír Mináč zomrel 25. októbra 1996 v Bratislave vo veku 74 rokov. V roku 1998 mu vtedajší prezident SR Michal Kováč prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam.
Jeho prozaická, esejistická a publicistická tvorba takmer polstoročie dodávala impulzy vývinu nielen slovenskej literatúre, ale aj spoločnosti a kultúre. Osou diela Vladimíra Mináča bol najväčší osobný i generačný zážitok - Slovenské národné povstanie (SNP) ako východisko, ale aj ako historicko-spoločenské a mravné zázemie národného vedomia.
Vladimír Mináč sa narodil 10. augusta 1922 v Klenovci. Po gymnaziálnych štúdiách v Rimavskej Sobote a Tisovci študoval slovenčinu a nemčinu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity (dnes Univerzita Komenského - UK) v Bratislave. V rokoch 1940-1944 sa aktívne zúčastnil Slovenského národného povstania (SNP) v partizánskej brigáde Jánošík. V decembri 1944 bol zajatý a do konca vojny zažíval neľudské podmienky v koncentračných táboroch v Mauthausene a Dachau. Po oslobodení pôsobil Vladimír Mináč ako redaktor armádneho denníka Bojovník (neskôr Obrana ľudu). Následne bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu československých spisovateľov, potom bol redaktorom (1945-1952) a neskôr šéfredaktorom (1953-1954) Kultúrneho života a Slovenských pohľadov (1955-1956). V rokoch 1951-1953 pracoval ako vedúci scenáristického oddelenia Československého filmu. Od roku 1956 sa venoval literárnej a kultúrnopolitickej práci. V rokoch 1974-1990 bol predsedom Matice slovenskej (MS), dva roky (1990-1992) bol poslancom Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (FZ ČSFR) za Stranu demokratickej ľavice (SDĽ).
Do literatúry Vladimír Mináč vstúpil románom Smrť chodí po horách (1948), ktorý je umeleckou výpoveďou o vlastnej aj národnej skúsenosti v ťažkom protifašistickom zápase. Nasledovali romány Včera a zajtra (1949), Modré vlny (1951) a zbierka poviedok Na rozhraní (1954). V románovej trilógii Generácia - Dlhý čas čakania (1958), Živí a mŕtvi (1959) a Zvony zvonia na deň (1961), ktorá je považovaná za vrchol jeho prozaického úsilia, zobrazil život slovenskej spoločnosti vo vojnových rokoch, počas SNP a v povojnovom období. Zložitosť skutočnosti koncom 50. rokov minulého storočia a odhalenie negatívnych stránok života socialistickej spoločnosti spisovateľ umelecky vyjadril knihou poviedok Tmavý kút (1960), dvojnovelou Nikdy nie si sama (1962), poviedkovou knihou Záznamy (1963) i v satirickom románe Výrobca šťastia (1964), ktorými kritizoval hlavne malomeštiactvo. Z Mináčovej scenáristickej tvorby sú známe jeho námety k filmom Boj sa skončí zajtra (1951), Pole neorané (1953), Žena z vrchov (1955) a Kapitán Dabač (1959).
Esejistická tvorba Vladimíra Mináča zahŕňa mnoho článkov, úvah, rozhovorov a esejí o kultúrnopolitických problémoch. Diela Dúchanie do pahrieb (1970) a Zobrané spory Jozefa Miloslava Hurbana (1974) sú hlbšími filozofickými sondami do našej národnej histórie. Esej Tu žije národ (1982) je autorovým zamyslením sa nad zmyslom osudu Slovákov a ich miestom uprostred priestoru európskej civilizácie. Súbor kratších esejí o významných literárnych, kultúrnych a politických osobnostiach našej histórie i súčasnosti vyšiel pod názvom Portréty (1986). Mináčovo ostré publicistické pero nechýbalo ani v období politického zlomu v roku 1989 a po ňom, keď sa púšťal do mnohých aktuálnych otázok, ktoré nastolila spoločenská zmena v domácich, európskych i svetových súvislostiach. Jeho posledné esejistické a kultúrnopolitické knihy Sub tegmine (1992), Návraty k prevratu (1993), Odkiaľ a kam Slováci? (1993) a Hovory M. (1994) sú o tomto období a novembrovej revolúcii 1989, ku ktorej zaujal odmietavé stanovisko.
Významný literát sa v rokoch 1955 a 1962 stal laureátom štátnej ceny Klementa Gottwalda, v roku 1966 mu udelili titul zaslúžilý umelec, v roku 1968 dostal Rad práce, v roku 1975 titul národný umelec, v roku 1982 Rad Víťazného februára. Po zmene politického režimu sa v roku 1995 stal laureátom Ceny Ľudovíta Štúra.
Vladimír Mináč zomrel 25. októbra 1996 v Bratislave vo veku 74 rokov. V roku 1998 mu vtedajší prezident SR Michal Kováč prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam.
