Bratislava 25. mája (TASR) - Ak chceme zachovať chronologickú postupnosť ideového vývinu a intelektuálneho myslenia osobnosti Ľudovíta Štúra, treba sa nám pristaviť pri jeho esejisticky, a viditeľne aj poeticky, poňatom spise Starý a nový vek Slovákov. A to napriek tomu, že vo svojej dobe nemal veľký spoločenský účinok. Príčina bola jednoduchá a známa už od vynálezu písma: maďarská cenzúra ho nedovolila publikovať. Preto zostal v rukopise. Štúrovo úsilie však aj tak nebolo márne. Esej si z rukopisu prečítali viacerí jeho priatelia, od Hurbana až po Zocha, a tí vo svojich neskorších národno-obranných vystúpeniach neraz argumentovali Štúrovými myšlienkami.

Spis vznikol ako Štúrova reakcia na maďarizačné úsilie grófa Karola Zaya, ktorý sa v roku 1840 stal generálnym inšpektorom evanjelickej cirkvi v Uhorsku. Bol to syn grófa Imricha Zaya z Uhrovca, s ktorým mal Ľudovítov otec celé desaťročia veľmi pekné vzťahy. A treba povedať, že spočiatku aj Ľudovít Štúr s jeho synom Karolom. No ten po zvolení za generálneho inšpektora bol priam posadnutý štátnou ideou národnostne jednotného Uhorska s jediným národom - maďarským.

Prvý krok, ktorý chcel urobiť, bolo spojenie a zjednotenie slovenských evanjelikov s maďarskými kalvínmi. A to bolo absolútne neprijateľné pre celú štúrovskú generáciu. Vyznávali iné ideály a mali iné plány. Gróf Zay, uvedomujúc si Štúrovu osobnosť a jeho neustále sa rozširujúci vplyv medzi slovenskou inteligenciou, sa ho spočiatku usiloval získať pre svoje zámery. Keď nepochodil, začal intrigovať proti Štúrovmu úsiliu etablovať sa ako profesor na bratislavskom lýceu i proti jeho snahám o vydávanie slovenských novín. Ľudovít Štúr reagoval inteligentne a intelektuálsky - spisom Starý a nový vek Slovákov.

Dielo je vo svojej podstate stručným náčrtom dejín a povahopisu slovenského národa a hlasným upozornením na surové praktiky pomaďarčovania Slovenska po roku 1840. Je tiež odkazom grófovi Karolovi Zayovi, horlivému ideológovi Veľkého Maďarska, že „idea národa je viac ako idea konfesie“. Bola to nová a vo svojej dobe prevratná myšlienka. Bol to najväčší vnútorný ideový boj a spor v dejinách evanjelickej cirkvi na Slovensku a takým zostal až dosiaľ.

Štúrova esej Starý a nový věk Slováku bola napísaná ešte v staročeštine. Tlačou a v pôvodnom znení vyšla až roku 1935 zásluhou Učenej společnosti Šafaříkovej v Bratislave ako dokument zápasov Slovákov o svoju národnú a štátnu svojbytnosť. V súčasnej podobe slovenčiny spis vyšiel roku 1994 vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov.

Zo staročeštiny ho preložila, poznámkami opatrila a doslov napísala poetka Dana Podracká. Úvod do tohto vydania napísal spisovateľ Vladimír Mináč. Okrem iného napísal: „Je to obrana, ktorá síce v mnohom nadväzuje na staršie obrany slovenského rodu, ale ktorá ich prekračuje najmä tým, že už vidí maličký priezor, že už tuší slobodnú reč ako jedinú možnosť budúcnosti.“ No a Ľudovít Štúr okrem slov poetického textu nám v ňom zanechal aj takýto aktuálny odkaz: „Och, vy, ktorí všetkým farizejsky lichotíte tvárou svojou a oháňate sa slobodou, dobrom vlasti a ľudským právom: vy ste sa nehanbili zatracovať tých, ktorí žili svojej slobode... Vy ste to, vy, ktorí zamýšľate uvrhnúť náš národ do hluchoty a slepoty, aby sa hluchý a slepý vám vydal na milosť, aby, pohrdnúc sám sebou, vám sa vrhol pod nohy...!“