Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Hlavnou témou Kertészových románov bolo prenasledovanie židov počas holokaustu, ktorý zažil v nacistických koncentračných táboroch Auschwitz a Buchenwald, kam ho zavliekli ako 14-ročného.
Autor TASR
Budapešť 31. marca (TASR) - Maďarský spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (2002) Imre Kertész zomrel dnes v Budapešti vo veku 86 rokov.
Hlavnou témou Kertészových románov bolo prenasledovanie Židov počas holokaustu, ktorý zažil v nacistických koncentračných táboroch Auschwitz a Buchenwald, kam ho zavliekli ako 14-ročného.
Jeho diela vychádzali v prekladoch do mnohých jazykov. V slovenčine vyšiel román Bezosudovosť (2000), Kaddiš za nenarodené dieťa (2003), Vyhnaný jazyk (2002, 2003) či Likvidácia (2004).
Alter ego tohto autora v jednom z jeho románov hovorí, že je médiom ducha koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kam ho deportovali v roku 1944. Vo svojej literárnej tvorbe intenzívne reflektoval na skúsenosti z obdobia holokaustu, smutnej epochy novodobých dejín.
"V mojom písaní holokaust nikdy nemôže byť spomínaný v čase minulom. Ja som v holokauste rozpoznal istý stav človeka, konečnú stanicu veľkého dobrodružstva, do ktorej dospel európsky človek so svojou dvetisíc rokov budovanou etickou a morálnou kultúrou za chrbtom," vyznal sa laureát Nobelovej ceny za literatúru z roku 2002.
Imre Kertész sa narodil 9. novembra 1929 v Budapešti do židovskej meštianskej rodiny. Ako štrnásťročný chlapec bol v roku 1944 deportovaný do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau a potom do Buchenwaldu. Smutné zážitky z táborov smrti a téma holokaustu sa neskôr prelínali celým jeho dielom.
Po oslobodení a návrate do vlasti v roku 1945 sa Kertész živil ako redaktor, dramatik a prekladateľ náročných prác Nietzscheho a Wittgensteina. Knižne mu vyšli aj preklady prác Eliasa Canettiho, Barbary Frischmuthovej, Josepha Rotha, Arthura Schnitzlera, ale aj Sigmunda Freuda alebo Huga von Hoffmanstahla.
Od roku 1960 tento maďarský spisovateľ viac ako desaťročie pracoval na jednom z ťažiskových diel jeho tvorby, ktorým sa stal debutový román Sorstalanság (Bezosudovosť). Po dlhých "ideologických peripetiách" vyšiel až v roku 1975, dva roky po jeho dokončení (slovenský preklad vyšiel v roku 2000). Názov románu, približujúceho koncentračný tábor z pohľadu pätnásťročného chlapca, odkazuje na stav kolektívneho osudu, v ktorom je človek zbavený možnosti individuálnej voľby. Román je dodnes považovaný za jedno z najhodnovernejších diel o hrôzach holokaustu vôbec.
Na úspech literárneho debutu, ktorý medzičasom preložili do mnohých jazykov, nadviazal Kertész v dielach Kudarc (1988, český preklad Fiasko, 2005) a Kaddis a meg nem született gyermekért (1990), ktoré vyšlo v slovenskom preklade pod názvom Kaddiš za nenarodené dieťa (2003). Kertészove kľúčové diela vydali tiež v škandinávskych krajinách, ale aj v Brazílii, Francúzsku, Holandsku, Španielsku a Spojenom kráľovstve.
Na sklonku roka 2002 poctila Imreho Kertésza Švédska kráľovská akadémia Nobelovou cenou za literatúru. Okrem toho bol držiteľom mnohých maďarských i zahraničných ocenení, ako napríklad Ceny Attilu Józsefa (1989), Ceny Sorosovej nadácie za celoživotné dielo (1992), Literárnej ceny za európske porozumenie knižného veľtrhu v Lipsku (1997) či Ceny Hansa Sahla (2002).
Hlavnou témou Kertészových románov bolo prenasledovanie Židov počas holokaustu, ktorý zažil v nacistických koncentračných táboroch Auschwitz a Buchenwald, kam ho zavliekli ako 14-ročného.
Jeho diela vychádzali v prekladoch do mnohých jazykov. V slovenčine vyšiel román Bezosudovosť (2000), Kaddiš za nenarodené dieťa (2003), Vyhnaný jazyk (2002, 2003) či Likvidácia (2004).
Alter ego tohto autora v jednom z jeho románov hovorí, že je médiom ducha koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kam ho deportovali v roku 1944. Vo svojej literárnej tvorbe intenzívne reflektoval na skúsenosti z obdobia holokaustu, smutnej epochy novodobých dejín.
"V mojom písaní holokaust nikdy nemôže byť spomínaný v čase minulom. Ja som v holokauste rozpoznal istý stav človeka, konečnú stanicu veľkého dobrodružstva, do ktorej dospel európsky človek so svojou dvetisíc rokov budovanou etickou a morálnou kultúrou za chrbtom," vyznal sa laureát Nobelovej ceny za literatúru z roku 2002.
Imre Kertész sa narodil 9. novembra 1929 v Budapešti do židovskej meštianskej rodiny. Ako štrnásťročný chlapec bol v roku 1944 deportovaný do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau a potom do Buchenwaldu. Smutné zážitky z táborov smrti a téma holokaustu sa neskôr prelínali celým jeho dielom.
Po oslobodení a návrate do vlasti v roku 1945 sa Kertész živil ako redaktor, dramatik a prekladateľ náročných prác Nietzscheho a Wittgensteina. Knižne mu vyšli aj preklady prác Eliasa Canettiho, Barbary Frischmuthovej, Josepha Rotha, Arthura Schnitzlera, ale aj Sigmunda Freuda alebo Huga von Hoffmanstahla.
Od roku 1960 tento maďarský spisovateľ viac ako desaťročie pracoval na jednom z ťažiskových diel jeho tvorby, ktorým sa stal debutový román Sorstalanság (Bezosudovosť). Po dlhých "ideologických peripetiách" vyšiel až v roku 1975, dva roky po jeho dokončení (slovenský preklad vyšiel v roku 2000). Názov románu, približujúceho koncentračný tábor z pohľadu pätnásťročného chlapca, odkazuje na stav kolektívneho osudu, v ktorom je človek zbavený možnosti individuálnej voľby. Román je dodnes považovaný za jedno z najhodnovernejších diel o hrôzach holokaustu vôbec.
Na úspech literárneho debutu, ktorý medzičasom preložili do mnohých jazykov, nadviazal Kertész v dielach Kudarc (1988, český preklad Fiasko, 2005) a Kaddis a meg nem született gyermekért (1990), ktoré vyšlo v slovenskom preklade pod názvom Kaddiš za nenarodené dieťa (2003). Kertészove kľúčové diela vydali tiež v škandinávskych krajinách, ale aj v Brazílii, Francúzsku, Holandsku, Španielsku a Spojenom kráľovstve.
Na sklonku roka 2002 poctila Imreho Kertésza Švédska kráľovská akadémia Nobelovou cenou za literatúru. Okrem toho bol držiteľom mnohých maďarských i zahraničných ocenení, ako napríklad Ceny Attilu Józsefa (1989), Ceny Sorosovej nadácie za celoživotné dielo (1992), Literárnej ceny za európske porozumenie knižného veľtrhu v Lipsku (1997) či Ceny Hansa Sahla (2002).
