Bratislava 14. júla (TASR) - Vojská Maďarskej republiky rád ukončili ústup na novú demarkačnú čiaru, dnešnú maďarsko-slovenskú hranicu, 7. júla 1919. Urobili tak na základe rozhodnutia mierovej konferencie zasadajúcej od januára 1919 v Paríži. Československo-maďarská vojna, ktorá bola od mája, sa tak skončila.

Československí vojaci prichádzajúci do Maďarmi vyprázdnených oblastí sa stretávali s nadšenými reakciami Slovákov, no na oslavy nebol čas. Vo vojne celkovo zomrelo takmer 850 československých vojakov a ďalších 1960 obyvateľov bolo nezvestných. Na porovnanie, maďarská strana uvádzala 450 (podľa niektorých zdrojov až 1500) padlých. Najviac na vojnu doplatilo civilné obyvateľstvo. Ešte aj v posledných dňoch vojny, počas maďarského ústupu, dochádzalo k vraždám a rabovaniu. Na druhej strane, československá branná moc po vojne bez milosti popravovala osoby, ktoré sa previnili proti stannému právu. Stovky ľudí zo Slovenska boli internované v Terezíne. Obrovské boli aj materiálne škody spôsobené vojnou, ako aj úmyselnou sabotážou maďarských boľševikov. Odhadovali sa na viac ako 1,4 miliardy československých korún.

S obnovou hospodárstva južných a východných oblastí Slovenska sa muselo začať okamžite. Okrem toho napriek celkovému víťazstvu medzinárodná prestíž stále mladej Československej republiky vážne utrpela. Neschopnosť československej armády zabrániť postupu Maďarov v júni 1919 napokon znamenala energický zásah mierotvorcov v Paríži. Práve ostrý postoj Dohodových štátov, ktorý prinútil maďarských boľševikov zložiť zbrane, mal rozhodujúci efekt na konečný výsledok konfliktu. Tento fakt si uvedomovali aj československý prezident Tomáš Garrigue Masaryk a minister zahraničných vecí Edvard Beneš a v prvej polovici 20. rokov začlenili Československo do francúzskeho spojeneckého systému.

Pre maďarskú stranu boli dôsledky prehratej vojny horšie. Cieľ Maďarskej republiky rád obnoviť veľké Uhorsko prirodzene zlyhal. Prvého augusta 1919 bola Budapešť na základe rozhodnutia mierovej konferencie obsadená Rumunmi a Maďarská republika rád prestala existovať. Mocenské vákuum využil bývalý admirál rakúsko-uhorského námorníctva Miklós Horthy, keď postupne zaviedol pravicovú diktatúru a 1. marca 1920 vyhlásil Maďarské kráľovstvo.

S porážkou Maďarov na Slovensku prišiel aj pád tzv. Slovenskej republiky rád. Tento bábkový štát bol vyhlásený 16. júna 1919 v Prešove. Kopíroval sovietsky, respektíve maďarský, systém, keď došlo k znárodneniu priemyslu, bánk a veľkostatkov. Taktiež boli zriadené revolučné tribunály, slovenská Červená armáda a bezpečnostný zbor – Červená stráž. Prvoradým cieľom bola radikalizácia slovenských robotníkov a spojenie s Maďarskou republikou rád. Hlavným predstaviteľom Slovenskej republiky rád bol český revolucionár Antonín Janoušek. Drvivú väčšinu plánov a cieľov sa pre krátke, iba dvojtýždňové, trvanie republiky rád nepodarilo naplniť. Prvého júla sa Slovenská republika rád zrútila a jej predstavitelia unikli do Maďarska.

S postupnou konsolidáciou pomerov na Slovensku sa otvárali aj nové otázky, na ktoré zatiaľ pre vojnu nebol čas. Jednou z nich bola dôležitá problematika pozemkovej reformy. Prakticky od vzniku Československej republiky v októbri 1918 sa medzi českými, ale aj slovenskými politikmi diskutovalo o zabratí pôdy veľkostatkárom. Spornou otázkou bolo, aký maximálny výmer pôdy je možné predošlému majiteľovi ponechať. Rámcový záborový zákon zo 16. apríla 1919 napokon stanovil rozlohu ponechanej pôdy na 150 hektárov ornej a 100 hektárov lesnej pôdy. Nie je žiadnym tajomstvom, že reforma bola zameraná proti nemeckým a v prvom rade maďarským veľkostatkárom, ktorí ju odmietali. Skonfiškovaná pôda mala byť rozdelená medzi menších roľníkov, respektíve ponechaná v rukách štátu. Išlo o jednu z najvážnejších zmien majetkových pomerov na Slovensku v 20. storočí. Jej realizáciu na Slovensku komplikovala aj zlá evidencia vlastníkov pôdy. To umožňovalo nekontrolované prevody pôdy a korupciu.

Spojenou nádobou bola aj rastúca nespokojnosť poľnohospodárskych robotníkov na juhozápade Slovenska. Maďarskí veľkostatkári, tušiac svoj koniec, ich dostatočne neplatili a svojvoľne prepúšťali. Keďže celkovo išlo skoro o štvrť milióna ľudí, problém muselo riešiť Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska na čele s Vavrom Šrobárom. V snahe predísť sociálnym nepokojom zaviedol Šrobár celoslovenskú kolektívnu zmluvu. Veľkostatkári ju však nedodržiavali a nespokojnosť robotníkov prešla do lokálnych nepokojov.

Celkovo však možno povedať, že júl 1919 bol v porovnaní s predošlými mesiacmi podstatne menej turbulentný. Slovensko získalo novú južnú hranicu (definitívne až na základe Trianonskej mierovej zmluvy z roku 1920). Mimoriadny stav na Slovensku ostal v platnosti až do roku 1920, no najhoršie mala Československá republika za sebou. Medzičasom sa z bývalej Alžbetínskej univerzity v Bratislave utvorila Univerzita Komenského, prvá slovenská univerzita. Aj to bol znak pomalej konsolidácie pomerov na Slovensku. Po vojenskej stránke ostávalo obsadiť bratislavské predmostie, čiže dnešnú Petržalku, ktorá ostala v rukách Maďarov. Na to prišlo až v auguste 1919.