BRATISLAVA 7. októbra (Teraz.sk) – Spojenie Islamský štát (IS) sa tento rok dostalo do slovníka médií, hoci ešte vlani sme ho nepoznali. Radikálna skupina IS, ktorá sa takto v novinách označuje, šíri v obsadených územiach Iraku a Sýrie násilie, strach a nenávisť, svet šokuje seriálom popráv. Kto sú títo extrémisti a čo vlastne chcú?

Foto: web UK Bratislava

Rozprávali sme sa o tom s Doc. Attilom Kovácsom, PhD. z Katedry porovnávacej religionistiky FiF UK v Bratislave. Je to odborník na súčasný islám, islámsky reformizmus a radikalizáciu na arabskom Blízkom východe, najmä palestínskych a jordánskych islámskych hnutí.








Na Slovensku sa skupina džihádistov, ako aj kalifát, ktorý začiatkom roka založili, zvykne nazývať Islamský štát. Je to správne označenie?

„To vôbec nie je správne. Islamský štát je niečo ako politická koncepcia. Je to niečo podobné, ako keby sme sa rozprávali o Božom štáte v koncepcii svätého Augustína a podobne. To sú také štátoprávne koncepcie, založené na náboženskej konštrukcii“.

„Islamský štát je rozpracovaný v islamskej náboženskej literatúre, kde má rôzne podoby. Formálne by to mal byť kalifát, ale aj to nie je pravidlo pre každý prípad popísanej koncepcie. Mimochodom, sú tu už štáty, ktoré sa nazývajú islamskymi aj v názve – Irán, Mauretánia a Pakistan. Ja si myslím, že je zvádzajúce, nazývať Islamskym štátom tento útvar, ktorý teraz vyhlásili títo rebeli. Je to ich mediálna stratégia, ako získať legitimitu. Tvária sa, že sú univerzálni pritom sú však pomerne špecifickým ideologicky obmedzeným problémom. Navyše – to územie Islamského štátu sa síce javí ako veľké, ale z 90-tich percent ho tvorí púšť. Oni ale sídlia v mestách a vedú gerilovú vojnu. Zoberú autá typu pick-up, vybavia ich ťažkými guľometmi a po púšti môžu veľmi rýchlo niekam doraziť. Keďže sú to veľmi malé skupiny, tak štandardné spôsoby vedenia vojny proti ním nefungujú. Nedajú sa zlikvidovať bombardovaním, lebo sa nezdržiavajú na jednom mieste. Nečakajú, kedy budú bomby dopadať."

Ako by sa teda mal nazývať útvar, ktorý títo radikáli vyhlásili?

Foto: TASR/AP

„Ja to nazývam akronymom tejto skupiny, používanom v arabskom jazyku: Dá’iš – (Dawla islámija fí ’l-Iráq wa ’š-Šám). Tak sa nazývali títo ľudia, ktorých zvyknú označovať ako Islamský štát v Iraku a Levante, resp. Sýrii, resp. aš-Šám, čo je označenie Sýrie v širšom význame. Takto ich volajú aj odborníci v arabskom svete. A tí, ktorých sa tento konflikt bezprostredne dotýka, tí snáď vedia, ako ich nazvať. Aj v koalícii, ktorá teraz vedie vojenskú kampaň proti tejto skupine, sú napríklad Jordánci a Saudi. A pre nich je to chúlostivý problém, volať to Islamský štát. Veď jordánska kráľovská rodina sa považuje za priamych potomkov proroka Mohameda. Pre nich bol Islamský štát to, čo založil tento prorok v 7. storočí. Podobne problematické je to pre Suadov, veď oni sa vlastne považujú za niečo ako islamský štát, aj keď to nemajú v názve. To je zas iná forma islamu, tá wahhábovská, ktorá je v Saudskej Arábii oficiálnou štátnou doktrínou. A mimochodom aj spomínaná skupina z nej čerpá námety“.

„Aktuálny prípad je stále tá istá koncepcia, ktorá islam posúva do pozície extrémistov. Ak by toto bol Islamský štát, čo potom islamské štáty, ktoré tu už existovali? Umajjovský kalifát, Abbasovský kalifát, kde vôbec nevládla žiadna náboženská intolerancia. V historickom aj geografickom kontexte je zavádzajúce označovať tento nový útvar Islamským štátom“.

Čiže si myslíte, že táto skupina zámerne používa takéto označenie, aby deklarovali, že islam môže byť záštitou nejakého štátneho zoskupenia?

„Celkom určite. Oni sa prezentujú ako niečo univerzálne. Je to taká koncepcia islamu, ktorá hlása, že islam je jeden. Pritom ťažko hovoriť o jednotnosti u nejakej náboženskej tradície, ktorú vyznáva 1,6 miliardy ľudí po svete. Je jasné, že v Indonézii, Maroku, v Mozambiku a na Kaukaze sa to odlišuje, ale pre nich je to stále to isté. Ide o takú esencializáciu. S tým pracujú, je to ich mediálna stratégia. Už pred tým s takýmto prístupom prišla al-Káida a iné skupiny, a aj Dá’iš hlása ideu: my reprezentujeme celý islam“.

Títo radikáli začiatkom januára na území Sýrie a Iraku vyhlásili kalifát. Čo to je za útvar?

„Kalifát je historická inštitúcia, ktorá vznikla po smrti proroka Mohameda. Kalif je námestník posla božieho na Zemi. Zastupuje úlohu proroka, ktorý je ideálnou vedúcou osobnosťou. Je to skôr politický vodca, ale aj s náboženskou zložkou. Kalifát existoval v rôznej podobe ako Umajjovský kalifát, Fátimovský kalifát, Abbásovský kalifát. Poslední, čo tento titul niesli, boli osmanskí sultáni. V roku 1924 zakladateľ tureckej republiky Mustafa Kemal Atatürk, resp. turecký parlament, zrušil túto inštitúciu. Odvtedy neexistuje a pritom je pre politicko-náboženský aspekt moslimskej komunity veľmi dôležitá – potrebovala mať takúto zastrešujúcu inštitúciu. Boli pokusy o obnovu kalifátu nie ako politického útvaru, ale skôr duchovného titulu, niečo čo je nadnárodné. Nikdy sa to nepodarilo“.

Pokúša sa táto radikálna skupina nadviazať na tú arabskú podobu kalifátu?

„Áno, najmä na ten Abbásovský kalifát (Abbásovci v roku 762 preniesli sídlo kalifátu z Damasku do Bagdadu a vytvorili z neho vtedy najväčšie mesto sveta – pozn. redakcia). To je aj vidieť, ako sa tvári vodca skupiny Abú Bakr Al-Bagdádi, ktorý si hovorí kalif Ibrahim, keď káže v hlavnej mešite v irackom meste Mosúl. Je oblečený do čierneho odevu. Pripomína mi to film Kráľovstvo nebeské, v ktorom sultán Saladin nosí rovnaké oblečenie, aj keď v skutočnosti sa tak asi neobliekal. Existujú aj historické miniatúry z doby, keď kalifát sídlil v Egypte a na nich presne takto kalif kázal z kazateľnice“.

Oni aj publikovali mapu, podľa ktorej by sa mal novodobý kalifátu rozprestierať na území Severnej Afriky, Blízkeho východu, Španielska, Balkánu, Krymu, Kaukazu a časti Indie. Je to reálny zámer posunúť takto jeho hranice?

„Nie, to je propaganda. Napríklad aj pakistansko-indická Džamáat-e islámíja publikovala mapu názvom „islamu v roku 2100“ – tam bol celý svet zelený, teda islámsky. Mapy sú na to (na propagandu –pozn. redakcia) dobrý prostriedok, lebo si ich ľudia radi pozerajú. A často tam nájdu taký svet, aký si prajú. Pochopiteľne, reálne to nie je“.

Ako hodnotíte osobu vodcu skupiny Abú Bakra Al-Bagdádiho?

Foto: TASR/AP

„On nie je charizmatickou osobnosťou. Táto skupina vyrástla z irackej odnože organizácie al-Káida. Ich bývalého palestínsko-jordánskeho vodcu Abú Musa’b az-Zarkáwího v roku 2004 zabili. To bol ich prvý a jediný charizmatický vodca. Je paradoxné, že aktuálny vodca bol aj zadržaný Američanmi, ale potom, ako sa zatvorilo väzenie, kde sedel, bol prepustený. On tú skupinu vedie formálne a dokáže ju dobre manažovať. Od Zarkáwiho smrti títo radikáli akoby tápali a mali len lokálny vplyv. Tento muž strategicky využil nespokojnosť sunnitov (jedna z dvoch hlavných vetiev islamu, druhou sú šíiti) v Iraku. Územie vplyvu jeho skupiny veľmi rýchlo rozšíril, čo mnohých vydesilo“.

Kto vlastne tvorí skupinu týchto radikálov?

„Je to rôznorodé zoskupenie. Sú tam aj ostrieľaní bojovníci z vojen v Čečensku, Afganistanu a podobne. Sú medzi nimi ľudia, ktorí celý život bojujú, do prvej vojny išli ako osemnásťroční. Na druhej strane sú medzi nimi aj Európania a Američania. Verejnosť pobúrili popravy amerických novinárov a humanitárneho pracovníka. Pritom sýrska vláda mesiac pred tým popravila dvoch Američanov, ktorí slúžili v Dá’iši. Muž, ktorý vykonával popravy na videách, mal britský prízvuk a je podozrenie, že odtiaľ pochádza. Západ začal silnejšie vnímam tento konflikt v okamihu, keď radikáli začali zabíjať náboženské skupiny, ako sú jezídi a kresťania“.

Prečo sa pustili najmä do jezídov?

„Oni boli veľmi prenasledovaní už za vlády Saddáma Husajna v Iraku. Je to veľmi svojrázna náboženská skupina na Blízkom východe, ktorá vychádza ešte z predislámskej, prekresťanskej kultúrnej tradície. Etnickým pôvodom patria ku Kurdom, aj keď mnohí hovoria po arabsky. Neraz ich nesprávne nazývali uctievačmi diabla. Predmetom ich náboženskej úcty je tzv. Anjel páv, akýsi padlý anjel ktorý sa dostal u boha do nemilosti. Ich náboženstvo je zložité, veľmi prepracované a ešte sú ako komunita aj dosť uzavretí. Moslimovia a kresťania v regióne si o nich mysleli rôzne veci, ale jezídi sa vlastne nikdy ničomu nebránili, skôr sa uzavreli do seba a prežívali“.

„Paradoxné je, že svetová verejnosť reagovala viac na ich prenasledovanie, ale táto skupina už pred tým zabila oveľa viac moslimov, konkrétne sunnitov. Totiž členovia Dá’išu a iných im podobných radikálnych džihádistických skupín sa nedajú označovať jednoducho za sunnitov. Oni vychádzajú z radikálnych novodobých interpretácií islamu, napr. už vyššie spomínaného wahhábovského islamu. To vychádza z reformy Muhameda Abd al-Wahhába z prelomu 18. a 19. storočia. Wahhábijský muslimovia napríklad majú zákaz piť kávu, čaj, fajčiť cigarety, čo len ilustruje, aká je to striktná verzia islamu. Wahhábisti, ani Dá’iš, nepovažujú napríklad šíitov za pravoverných moslimov a to je ten základ. Totiž sunniti a šíiti, aj keď medzi sebou v mnohých veciach nesúhlasia, sa vzájomne uznávali ako muslimovia. Mnohí sunniti ale nesúhlasia s ideológiou Dá’išu. Tie sunnitské kmene, ktoré ich v Iraku podporili – a neboli to všetky - tak to urobili len preto, že dlhodobo boli odsúvaní na politickú perifériu. Od Osmanskej doby až po pád Saddáma Husajna totiž v Iraku vládli sunniti nad šíitmi, aj keď tvorili menšinu. Irackí šíiti potom robili politiku v duchu iránskeho modelu. Spor medzi Dá’išom a sunnitmi dobre ilustruje osud mesta ar-Rakká. Bolo prvým väčším mestom v Sýrii mesto, ktorú Dá’iš obsadil, no potom množstvo sunnitov odtiaľ emigrovalo, odišla polovica mesta“.

Čo si myslíte o koaličnej kampani, ktorá sa snaží vojenskými útokmi zo vzduchu týchto radikálov eliminovať?

Foto: TASR/AP

„Deje sa niečo podobné ako v Afganistane. Tam chceli zabiť alebo zajať každého Táliba či člena al-Káidy a mysleli si, že potom bude koniec. Vôbec nie. Chcelo by to politické riešenie, v ktorom by boli začlenení aj sunniti, aj šíiti, aj Kurdi, ktorí sú síce už jednou nohou akoby samostatní v severnom Iraku. To by si ale vyžadovalo spoluprácu s nie práve jednoduchými partnermi napríklad pre Američanov. Stratégia hľadania akoby „nášho človeka“, teda takého miestneho vodcu, ktorý by sa dal ľahko ovládať a vládol by podľa potrieb západu, nie je správnou cestou, veď takýto vodca sa potom ľahko diskredituje v očiach svojich ľudí. Tento problém sa určite nevyrieši lúsknutím prsta. Bombardovanie vojenských cieľov je síce dôležité, aby Dá’iš neexpandoval inde, no základný problém to nevyrieši“.