Bratislava 6. októbra (Teraz.sk) - Ľudia hľadali kedysi útočisko v mocných kamenných hradoch, ktoré boli vystavané zväčša na vyvýšených miestach. Nie vždy je nám súčasníkom však zrejmé, prečo si hrady vystavali v niektorých lokalitách a prečo nie inde. Vraví sa, že mocní páni, vybraní bojovníci mali za úlohu strážiť obzvlášť nebezpečné miesta, ktoré mohli slúžiť ako prestupové brány pre bytosti z druhého sveta. A nie nadarmo si viacerí z nich zvolili do svojho erbu symbol draka.



Draka ako mýtické zviera, oplývajúce veľkou silou, nenájdeme len v slovenských rozprávkach. Jeho podoby vyskytujú sa v rôznych kultúrach po celkom svete. Kým v Číne má tento tvor symbolizujúci šťastie zásadne iba jednu hlavu, v iných kultúrach ich má aj viac. U nás sa vyskytujú najmä trojhlavé draky, čo odkazuje na magické číslo tri, no pokojne ich mohol mať aj šesť, deväť či dvanásť. Najviac ich však mal drak menom Ladón, ktorý ich mal dokonca až sto. Raritou však je to, že počet hláv sa nedal zdediť. Taktiež sa rôznia aj informácie o počte dračích chvostov, rohov, nôh či krídel, no v ľudových podaniach vyskytujú sa aj draky bez týchto častí tela.

Foto: TASR - František Iván

V niektorých ľudových podaniach boli draky a šarkany tou istou bytosťou. No ako píše Dr. Jozef Ľudovít Holuby v Národopisných prácach, v južnom Trenčiansku ich ľudia rozlišovali. Kým draky nemuseli mať krídla vôbec, šarkany boli v zásade vždy okrídlené. Ich krídla sa podobali na tie netopierie, no mohli byť pokryté aj perím či šupinami. Niektoré draky chrlia oheň, no vyskytujú sa aj zmienky o drakoch ktoré vypúšťali mrazivý vzduch, kyselinu či paru. Základnou zložkou dračej horľavej kvapaliny bol alkohol, ktorý vznikol kvasením ovocia a cukrov. S chrlením ohňa si to však draky poriadne premysleli, pretože vo svojom tele mali len obmedzené množstvo horľavej kvapaliny.

Foto: TASR - František Iván

Drak je metamorfózou hada či jaštera, a tak by sme ich mohli zaradiť do kategórie plazov. Vyskytovali sa teda najmä na zemi, no existovali aj morské draky. Žili v rôznych trhlinách, jaskyniach či v studniach. Pri Trenčíne bola vraj vápencová jaskyňa, z ktorej vychádzala taká teplá para, že ani v zime sa v jej okolí neudržal sneh a robotníci vôkol nej chodili len v tričkách. Nečudo, že si ľudia mysleli, že v nej peleší drak.



Ľudia v Európe sa v minulosti drakov báli a považovali ich za strašné hlúpe netvory. Dôvodom bolo to, že draky mohli byť aj ľudožravé. Boli to však predovšetkým bylinožravce a na ľudí útočili najmä zo strachu alebo ak im niekto obmedzil ich teritórium. Naši predkovia dokonca stotožňovali vpád nepriateľov so samotným drakom.

Draky od Bratislavy

Asi najznámejší dračím bojovníkom na našom území bol udatný rytier Juraj. Na svojom koni cválal okolo vinohradníckeho mestečka neďaleko Bratislavy. Pristavil sa pri kameni, do ktorého obyvatelia každoročne zvykli vytesať meno nešťastnice, ktorú mali obetovať drakovi žijúcemu pri vinohradoch. Uľútilo sa rytierovi dievčiny a bez váhania vyzval hromovým hlasom draka na súboj. Z neďalekej diery ozval sa zlovestný piskot, syčanie a sipot. Len čo drak zbadal rytiera, začal na neho chrliť oheň. Juraj sa však nezľakol a odvážne odťal drakovi všetky hlavy. Napokon mu mečom prebodol i srdce. Šťastní obyvatelia nazvali oslobodené mestečko po odvážnom rytierovi. Tak vznikol Svätý Jur a túto udalosť symbolicky zobrazuje aj mestský erb, kde sa okrem sv. Juraja ocitol aj premožený drak.

Foto: TASR - František Iván

Aj k bratislavskej mestskej časti Vajnory viaže sa povesť o šarkanovi. Jedného dňa začal miestnych vinohradníkov trápiť nedostatok vody v studni. Prázdne vedrá ich rozosmutneli, pretože víno bez vody si nevedeli predstaviť. Napokon na dne studne zbadali šarkana. I napadlo im, že ak chutí šarkanovi voda, bude mu isto víno, a tak začali liať sudy s mokom do studne. Šarkan hlasno mľaskal jazykom, bodaj by nie, veď víno z Vajnor bolo chýrne. No len čo do studne vyliali aj stý sud, ozvala sa v studni rana ako hrom. To šarkanovi puklo srdce, lebo nevedel, že i víno treba piť s mierou.

Draky v hradoch

Popíjanie vína stalo sa osudným i jednému sluhovi na Tematínskom hrade, ktorý v bujarosti vynadal pánovi. Ten ho dal za trest zavrieť do starého pivovaru, kde sa už pivo nevarilo. Sluha kričal, prosil a volal o pomoc, no pán rozkázal, že treba vyčkať, kým nevytriezvie. Po chvíli zostalo v pivnici ticho, no našli tam už iba sluhove topánky a kúsky kostí. Na konci miestnosti našli otvor, z ktorého sa ozýval sipot. To bude isto drak, napadlo im. Nik nebol však taký smelý, aby sa spustil do priehlbiny. Pán rozkázal nechať tam teda na noc ovcu, no i tá zmizla. Na tretí deň nechali tam i teliatko, no i po tom stratili sa stopy. Niet pochýb, bol to drak, vraveli si. Pán rozkázal kováčom ukuť mocné železné reťaze a drakovi nastavili pascu v podobe ďalšej ovce. Ráno našli draka v okovách. Bol taký veľký a silný, že pár volov ho ledva dostal na nádvorie. Hradný pán ukazoval hosťom svoju novú atrakciu, no časom bol drak veľmi nebezpečný. Podľa jednej povesti ho zabili, podľa inej do neho udrel blesk, vďaka čomu ožil a zmizol. Vraj ešte i dnes, keď niekomu v okolí zmizne ovca, je za tým tematínsky drak.

Foto: TASR - František Iván

Najdlhšia slovenská rieka Váh bola v minulosti chýrna svojimi záplavami. Jedna z povestí pripisuje tieto prírodné katastrofy bytčianskemu drakovi, ktorý mal žiť v studni gotického hradu. Počas slávností sa niekomu podarilo zazrieť jeho hlavu, no nik ho nedokázal vyhnať zo studne. A tak sa v bujarej nálade rozhodli, že veď si ho nechajú a budú sa s ním po okolí hrdiť. Lenže drak časom vyhladol, a tak ho bolo treba kŕmiť. Drak bol však taký nenásytný, že pomaly už ani samotní ľudia nemali čo jesť, a tak mu nemali dať čo pod zub. Rozzúrený drak opustil hlbiny studne a zmizol vo vodách Váhu, kde dodnes žije a vystrája.

Netvory hôr a jaskýň

Neďaleko Tisovca nachádza sa v Bielej skale jaskyňa. O jej vzniku ľudia vravievali, že do skaly ju vylízal šarkan, no keďže sa ho báli zašili do volskej kože jed a otrávili ho.

Aj jaskyne v Demänovskej doline majú vraj dračí pôvod. Podzemné bohatstvo mal strážiť šarkan, no stravu kradol okolitým pastierom zo stád. Jeden z nich menom Damian draka okabátil a pri tejto príležitosti objavil podzemné krásy jaskýň. Podľa neho nazvali blízku dedinu Demianová, neskôr Demänová.

Foto: TASR - František Iván

Drakom sa v našich končinách pripisovali rôzne nešťastia, dokonca aj zemetrasenia. Takto levočský mestský kronikár Gaspar Hain opísal veľké zemetrasenie z augusta 1662 v Spišskej kronike: "V Tatrách bolo také zemetrasenie, že sa veľká skala, ba vlastne vrch zrútil a rozbil na balvany. Mnohé ďalšie vrchy to tiež porušilo a vzniklo aj nové jazero. Zjavil sa aj živý šarkan. Sedel v opustenom štrbskom kostole, kde ho bolo po niekoľko dní vídať. Nikto sa však neopovážil k nemu priblížiť a nakoniec zahynul."



Zdoje: Národopisné práce, Slovenské strašidlá od „A“ po „Ž“, Spišská kronika, www.drak.wbl.sk