Bobrovec/Bratislava 18. októbra (TASR) – Jozef Kello bol staršina slovenského divadla. Na javisku, ale i v živote sa zdal oveľa starším, zrobenejším a zodratejším ako v skutočnosti bol. Kvôli svojmu výzoru hrával väčšinou staršie postavy. Patril k prvej generácii slovenského profesionálneho herectva. Bol spoluzakladateľom Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave. V sobotu 18. októbra uplynie 125 rokov od jeho narodenia.

Do profesionálneho divadelníctva vstúpil Jozef Kello v roku 1921, keď ho na základe konkurzu prijali spolu s ďalšími štyrmi adeptmi herectva (Oľgou Orsághovou - Borodáčovou, Jánom Borodáčom, Andrejom Bagarom a Gašparom Arbétom) ako člena Propagačného súboru SND (Marška). Spolu s ním putoval v rokoch 1921-1922 po slovenskom vidieku. Hral prevažne menšie postavičky. Vystupoval ako Špitzer v Inkognite, Kočiš v Medveďovi, Čubukov v Pytačkách, Ževakin v Ženbe, Strouhal v Mariši a i.

Jozef Kello je nositeľom Národnej ceny z roku 1943. Narodil sa 18. októbra 1889 v Bobrovci na Liptove. Vo svojom rodisku a neskôr v Liptovskom Mikuláši hral od detských rokov ochotnícke divadlo. Vyučil sa za murára, a potom ako mnohí iní liptovskí murári staval Budapešť. Tu v rokoch 1907-1914 hrával v krajanských ochotníckych krúžkoch. Mal úspech a všetky spolky (Katolícky kruh, Kriváň i česká Osvěta) ho chceli mať na svojom javisku.

Založil divadelný spolok

Po rozpade Rakúsko-Uhorska (1918) sa usadil v Košiciach, v roku 1919 spoluzakladal tamojší Slovenský divadelný spolok. Neskôr si v Michalovciach otvoril kníhkupectvo. Odtiaľ sa vybral do práve zakladaného zájazdového súboru SND do Turčianskeho sv. Martina. Prijali ho (1. augusta 1921) s poznámkou, že zodpovedá na vážne i komické role. V "Marške", ako ľudovo nazvali "pochodujúci" Propagačný súbor SND, hral takmer vo všetkých inscenáciách (28 premiér). Po jeho rozpustení a ročnom pôsobení v Novákovej divadelnej spoločnosti ho v roku 1923 pozvali do Činohry SND, kde účinkoval až do svojho skonu v roku 1951. Za 30 rokov profesionálnej činnosti vytvoril 297 postáv a odohral vyše 5000 predstavení.

Kritici na jeho adresu začiatkom tridsiatych rokov 20. storočia písali, že v ňom dorastá herec nevšedného rázu. Bol obdarený zvláštnym zmyslom pre ľudový humor a svojráz. Najväčší divácky ohlas mal ako Malecký z Tajovského Ženského zákona. Bola to jeho celoživotná úloha, Borodáč ho do nej obsadil v každom novom naštudovaní. Takisto sa vždy objavil v Tajovského Statkoch-zmätkoch. Kello nebol hercom filozofujúcim ani veľmi premýšľavým. Počas pôsobenia v SND odohral mnoho úloh, ale vždy zostával rovnaký, nepoznamenaný rôznymi pohľadmi autorov, s ktorými sa vo svojej kariére stretol. Bol majstrom výstupu, ale nevedel si rovnomerne rolu rozložiť do celej inscenácie. To čo divákom ukázal v prvých sezónach, bravúrne varioval v ďalších. Aj napriek tomu sa nikdy nikomu nezunoval.

Pre nevysokých hercov v divadle nebýva veľa hlavných postáv. Aj napriek nízkemu vzrastu dostal J. Kello občas veľkú rolu a raz dokonca titulnú. Hral antihrdinu vo veselohre Ivana Stodolu Jožko Púčik a jeho kariéra (1931). Bol prvým predstaviteľom poctivosťou posadnutého úradníčka. V úlohe baču sa predstavil aj v prvom slovenskom filme natočenom po druhej svetovej vojne Varúj (1946, režiséri Martin Frič a Paľo Bielik).

Jozef Kello zomrel 17. marca 1951 v Bratislave.