Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Významný básnik a prozaik Alexander Sergejevič Puškin bol zakladateľom novej ruskej literatúry a tvorcom novodobého ruského básnického jazyka.
Autor TASR
Moskva/Bratislava 10. februára (TASR) - Významný básnik a prozaik Alexander Sergejevič Puškin patrí k najznámejším Rusom všetkých čias. Od jeho úmrtia uplynie v piatok 10. februára 180 rokov.
Puškin bol zakladateľom novej ruskej literatúry a tvorcom novodobého ruského básnického jazyka. Jeho literárne dedičstvo udivuje všestrannosťou, obsahovou hĺbkou a bohatstvom foriem. Všetky štýly a umelecké smery v ruskej literatúre nadväzovali na jeho tvorbu.
Predkom básnika Puškina bol černoch Abram Petrovič Hannibal, obľúbenec ruského cára Petra Veľkého.
Alexander Sergejevič Puškin sa narodil 6. júna 1799 v Moskve. Vzdelanie a výchovu nadobudol v lýceu v Cárskom Sele pri Petrohrade, kde strávil šesť rokov. Svoje prvé básnické pokusy napísal práve tam. Básňou Spomienky v Cárskom Sele (1814) sa začala jeho kariéra poeta. Po maturitných skúškach sa zamestnal na ministerstve zahraničných vecí, tvoril a nevyhýbal sa ani samopašnej spoločnosti. Do tohto obdobia spadá jeho výnimočné dielo Ruslan a Ľudmila (1817-1820).
Rokom 1820 sa začal pobyt Puškina vo vyhnanstve, pretože jeho sociálne ladené básne sa znepáčili cárovi. Žil pod Kaukazom, na Kryme, v Odese, Kišiňove a napokon na rodinnom statku v dedine Michajlovskoje pri Pskove. Na týchto miestach zažíval očarenie ruskou prírodou. Bol to čas vzniku Puškinových poém - Kaukazský zajatec (1821), Bachčisarajská fontána (1823), Cigáni (1824), ale aj rozprávok napríklad O rybárovi a rybke (1833). V Michajlovskoje napísal Puškin aj historickú drámu Boris Godunov (1825). Z vyhnanstva sa vrátil k cárskemu dvoru po porážke a poprave revolučných dekabristov, z ktorých viacero osobne poznal.
Po návrate do Petrohradu sa Puškin oženil s Natáliou Gončarovovou, ktorá mala pre svoju krásu veľa obdivovateľov. Narodili sa im dcéry Mária a Natália a synovia Alexander a Grigorij. Puškin dokončil svoje zrejme najznámejšie dielo - veršovaný román Eugen Onegin (1822-1833), s prekrásne vysnívaným ideálom ženy – Tatianou, ktorý jeho čitateľov neobyčajne nadchol.
Pre klebety rozdúchané zlomyseľníkmi o dôvernom vzťahu medzi Puškinovou manželkou Natáliou a jej švagrom, francúzskym šľachticom Georgesom d'Anthésom, došlo začiatkom februára 1837 k tragickému súboju, v ktorom Puškin utrpel ťažké zranenia. Na ich následky zomrel 10. februára 1837 v Petrohrade vo veku 37 rokov.
V renesančnom kaštieli v Brodzanoch na Slovensku bolo v roku 1979 zriadené Slovanské múzeum A.S. Puškina. V kaštieli žila vyše 40 rokov Puškinova švagriná Alexandra Gončarová-Friesenhofová, ktorá mala byť Puškinovou milenkou. Po predčasnej smrti básnika kaštieľ navštevovali jeho deti a jej sestra - Puškinova manželka Natália.
V Rusku sa od roku 1998 každoročne 6. júna slávi Puškinov deň Ruska.
Puškin bol zakladateľom novej ruskej literatúry a tvorcom novodobého ruského básnického jazyka. Jeho literárne dedičstvo udivuje všestrannosťou, obsahovou hĺbkou a bohatstvom foriem. Všetky štýly a umelecké smery v ruskej literatúre nadväzovali na jeho tvorbu.
Predkom básnika Puškina bol černoch Abram Petrovič Hannibal, obľúbenec ruského cára Petra Veľkého.
Alexander Sergejevič Puškin sa narodil 6. júna 1799 v Moskve. Vzdelanie a výchovu nadobudol v lýceu v Cárskom Sele pri Petrohrade, kde strávil šesť rokov. Svoje prvé básnické pokusy napísal práve tam. Básňou Spomienky v Cárskom Sele (1814) sa začala jeho kariéra poeta. Po maturitných skúškach sa zamestnal na ministerstve zahraničných vecí, tvoril a nevyhýbal sa ani samopašnej spoločnosti. Do tohto obdobia spadá jeho výnimočné dielo Ruslan a Ľudmila (1817-1820).
Rokom 1820 sa začal pobyt Puškina vo vyhnanstve, pretože jeho sociálne ladené básne sa znepáčili cárovi. Žil pod Kaukazom, na Kryme, v Odese, Kišiňove a napokon na rodinnom statku v dedine Michajlovskoje pri Pskove. Na týchto miestach zažíval očarenie ruskou prírodou. Bol to čas vzniku Puškinových poém - Kaukazský zajatec (1821), Bachčisarajská fontána (1823), Cigáni (1824), ale aj rozprávok napríklad O rybárovi a rybke (1833). V Michajlovskoje napísal Puškin aj historickú drámu Boris Godunov (1825). Z vyhnanstva sa vrátil k cárskemu dvoru po porážke a poprave revolučných dekabristov, z ktorých viacero osobne poznal.
Po návrate do Petrohradu sa Puškin oženil s Natáliou Gončarovovou, ktorá mala pre svoju krásu veľa obdivovateľov. Narodili sa im dcéry Mária a Natália a synovia Alexander a Grigorij. Puškin dokončil svoje zrejme najznámejšie dielo - veršovaný román Eugen Onegin (1822-1833), s prekrásne vysnívaným ideálom ženy – Tatianou, ktorý jeho čitateľov neobyčajne nadchol.
Pre klebety rozdúchané zlomyseľníkmi o dôvernom vzťahu medzi Puškinovou manželkou Natáliou a jej švagrom, francúzskym šľachticom Georgesom d'Anthésom, došlo začiatkom februára 1837 k tragickému súboju, v ktorom Puškin utrpel ťažké zranenia. Na ich následky zomrel 10. februára 1837 v Petrohrade vo veku 37 rokov.
V renesančnom kaštieli v Brodzanoch na Slovensku bolo v roku 1979 zriadené Slovanské múzeum A.S. Puškina. V kaštieli žila vyše 40 rokov Puškinova švagriná Alexandra Gončarová-Friesenhofová, ktorá mala byť Puškinovou milenkou. Po predčasnej smrti básnika kaštieľ navštevovali jeho deti a jej sestra - Puškinova manželka Natália.
V Rusku sa od roku 1998 každoročne 6. júna slávi Puškinov deň Ruska.
