Ružomberok 11. apríla (TASR) - Nevidiaci Ondrej odmala vníma svet iba podľa zvukov, ale život nevidiaceho by radšej nemenil. Bojí sa, že zrak by z neho urobil iného človeka. Denne sa stretáva s predsudkami a ľudí podľa toho triedi do troch skupín. S Ondrejom Rosíkom sme sa rozprávali o hendikepe, podmienkach pre nevidiacich aj o novinárstve, ktoré je jeho životom.

Ondrej, si nevidiaci. Nemáš problém hovoriť o svojom hendikepe?

Nie, práve naopak. Pomáha mi to ostávať v kontakte s ľuďmi, rozhovor je pre mňa veľmi dôležitý. Keď sa so mnou nebojíš rozprávať to na tvoju otvorenosť. Rovnako ja som otvorený rozprávať o čomkoľvek. aj o mojom hendikepe, poukazuje

Začnime tým, čo zažívaš od detstva, nevidiaci si od narodenia. Ako to prijalo a prijíma tvoje okolie?

Okolie sa celý život mení, ale z rozprávania viem, že na začiatku to bolo ťažké. Moja mama riešila, čo so mnou bude, kontaktovala sa s lekármi, ktorí ju potom nasmerovali na Úniu nevidiacich a slabozrakých a neskôr aj na ľudí, ktorí pracovali v škole pre nevidiacich. Ľudia v našom okolí to prijali bez problémov, rodina nás podporila aspoň morálne. Ani ja ani moja rodina si nespomína na negatívne ohlasy. Myslím, že sme to napokon celkom zvládli, i keď to rozhodne nebolo ľahké.

Ako si spomínaš na svoje detstvo?

Na detstvo mám príjemné spomienky, aj keď by som ho mohol rozdeliť na dve etapy. Prvá bola ešte v čase, keď som bol doma do nejakých piatich rokov. Tá bola krásna, lebo som ešte nič neriešil, bol som stále s mamou a s otcom, bývali sme v starom dome u nás na dedine. Pamätám si, že som nosieval drevo, s ktorým mama kúrila. Keď rodičia začali stavať dom, s odvahou nič netušiaceho som sa ocitol na stavbe. Schody ešte neboli dokončené a ja som sa zrútil do pivnice. Spomínam si, že okolo mňa bol veľký rozruch, okamžite ma brali na pohotovosť. Ale išlo o obdobie, na ktoré mám pekné spomienky. Tá druhá časť môjho detstva až taká príjemná nebola. Keďže nevidím, rodičia ma prihlásili na základnú školu pre nevidiacich v Levoči. Pre mňa to bolo veľmi ťažké, keďže som tam chodieval na dva týždne a od piatich rokov, keď som začal chodiť do škôlky, som bol odlúčený od rodiny.

Čo ti pomohlo prekonať toto obdobie?

V škole to malo svoje pozitíva. Boli tam fajn decká, s ktorými som si rozumel. Mal som šťastie aj na dobrých pedagógov. Neskôr som začal hrávať na klavír a chodievať do speváckeho zboru. To, že som musel byť istý čas mimo domova, malo trpkú príchuť, ale ak sa k svojmu detstvu vrátim ako k celku, bolo príjemné a rád naň spomínam.

Svet vidiacich a nevidiacich je často podobný v tom, že ani jedna skupina si nedokáže úplne predstaviť, čo znamená mať či nemať zrak. Ako by si vidiacim znázornil tvoj bežný deň bez obrazu, farby, zrakového zážitku?

V prvom rade musím povedať, že obraz a farba sú pre mňa veľmi abstraktné pojmy. Keď sa na to pozrieme úplne povrchne, ja ani nevnímam, že mi niečo chýba, pretože nikdy som nemal možnosť vidieť. Na tej základnej úrovni mi obraz a farba nechýbajú, skôr sa to prejavuje v bežnom živote. Tento svet je vizuálny. Vždy sa niečo deje a sú situácie, ktoré sa bez zraku nedajú vôbec vnímať, ale môj deň a môj život je plný zvukov. Sú to veci, ktoré si musím všímať, či už ide o pohyb ľudí alebo echolokáciu, teda zisťovanie polohy alebo tvaru predmetu cez spätný odraz zvuku. Chýba mi zrak, ale viac sa sústredím na zvuky a hmat. Tiež viem rozoznať svetlo a tmu. Občas mi to pomáha. Čo sa týka pracovného vyťaženia, to je veľmi rôznorodé. Pokiaľ mám školu, tak sa snažím chodiť na čo najviac prednášok a cvičení. Niekedy neviem, či viac študujem alebo pracujem, ale predsa sa snažím školu nezanedbávať (úsmev).

Ak by si mal byť ešte konkrétnejší, ako vyzerá tvoj deň?

V prvom rade chodievam skoro spávať a ráno skoro vstávam. Deň začínam klasicky tým, že sa najem. Bez raňajok som totiž úplne nepoužiteľný. Vybavím maily a poštu a pokiaľ sa mám učiť, tak sa učím. Keď treba spracovávať nahrávky, tak sa venujem tomu. Keď mám školu, som v škole. Čo sa týka nahrávania, tomu svoj čas venujem maximálne. To znamená, že ak cestujem, tak necestujem len tak, že sedím, ale zároveň strihám príspevky. Snažím sa nájsť si čas aj na literatúru. Rád čítam. Rovnako sa snažím komunikovať s ľuďmi, či už osobne alebo telefonicky. Toto je pre mňa dôležité. Ak nekomunikujem, tak mám potom pocit, že som síce niečo spravil, ale cítim sa veľmi osamotený. Teraz ešte musím deliť čas medzi aktivity a priateľku, takže je u mňa zábava.

Tvoja priateľka je tiež nevidiaca?

Je prakticky nevidiaca. Vidí oveľa lepšie ako ja, ale zrak sa jej postupne zhoršuje.

Neber to ako nutné vzťahovanie na tvoj súčasný vzťah ani ako jeho vylúčenie, skôr ako otázku tvojej životnej filozofie a plánov: Uvažuješ o tom, že si v budúcnosti založíš vlastnú rodinu?

Určite si plánujem založiť rodinu, pretože v rodine má človek oporu. Založenie rodiny je veľmi príjemná vec a aj keď so sebou prináša isté ťažkosti, jednoznačne sa do toho oplatí investovať. Práve v rodine človek nájde pokoj a domov. Taký skutočný domov, do ktorého sa môže vrátiť bez ohľadu na to, či ho práve vytočili v práci, či je smutný, alebo veselý. Nech sa cítime akokoľvek, v rodine nás prijmú vždy.

Ako pracuješ s počítačom?

Mám v ňom nainštalovaný program, ktorý mi prerozpráva to, čo je na obrazovke. Neprechádza vždy všetko z celej obrazovky od vrchu až nadol, ale len tie časti, na ktoré sa ho spýtam pomocou klávesových skratiek. V textovom dokumente napríklad program číta len text, na ktorý sa presuniem hornou a dolnou šípkou. Tiež číta to, čo práve píšem. Podobne funguje aj práca na internete. Ja si môžem čítať určité časti internetovej stránky, odkazy alebo len text. Reč programu je robotická, syntetická a pomerne rýchla, rýchlosť sa dá samozrejme upravovať. Okrem toho mám aj možnosť použiť brailovský riadok. Je to zariadenie, ktoré po pripojení zobrazuje daný text v Braillovom písme.

Braillové písmo ti ide výnimočne dobre. V celoslovenskej súťaži Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska v písaní Braillovým písmom si bol víťazom. V čom konkrétne spočívala súťaž?

V čítaní a písaní. Počas súťaže sa číta strana textu a meria sa čas, za ktorý sa text prečíta, pričom za každú chybu sú trestné sekundy. To isté platí aj pri písaní. Nevidiacemu sa diktuje text a jeho úlohou je napísať ho čo najrýchlejšie. Súťaž je odstupňovaná podľa kategórií, pretože niektorí nevidiaci sa naučili čítať a písať neskôr, niektorí to vedeli už na základnej škole. Od toho potom závisí, v akej kategórii nevidiaci bude súťažiť. V čítaní som tento rok skončil tretí, v Braillovom písme už čítam veľmi málo. Píšem tiež už pomenej, ale na gymnáziu som si zvykol robiť poznámky v Brailovom písme, čo sa prejavilo v tom, že v písaní som sa umiestnil na prvom mieste.

Dokážeš si nejakým spôsobom vizuálne predstaviť priestor, v ktorom sa pohybuješ, v ktorom sa nachádzaš?

Vizuálne ani nie. Na vykreslenie priestoru využívam echolokáciu, ako som už spomenul. To je úplne jednoduchá vec, ktorú má každý človek, len nie všetci ľudia ju používajú, pretože ju nepotrebujú. Ako sa to v miestnosti ozýva, ako sa zvuk odráža, podľa toho približne zistím, aká je miestnosť veľká.

Zvuk ti teda vykresľuje priestor, čo znamená, že v tvojom prípade sa stáva aj obrazom.

Mohli by sme to povedať aj takto. Teraz som zistil, že ja vlastne vnímam aj skutočný obraz. (úsmev)

Stretávaš sa vo svojom živote s predsudkami ľudí okolo?

Stretávam, podľa toho ľudí rozdeľujem na tri skupiny. Do prvej patria takzvaní otvorení. Najčastejšie sú to rovesníci, ktorí ešte nemajú skúsenosť s nevidiacim. Takí ľudia sú najlepší, lebo sa neboja spýtať a dá sa s nimi normálne komunikovať. Potom sú ľudia, ktorí si myslia, že ten nevidiaci nič v živote nemôže urobiť. Sú to najmä starší ľudia, ktorí si myslia, že najlepšie by bolo, keby som ostal doma a ničomu sa nevenoval. A potom zasa existuje opačná skupina ľudí, ktorá nevidiacich vníma ako takých polobohov. Podľa nich je nevidiaci človek automaticky dobrý a inteligentný. Druhá a tretia skupina sú veľmi komplikované, pretože nech sa na skúške stretnem s vyučujúcim, ktorý patrí do jednej či druhej skupiny, vždy je to veľmi ťažké. Ten prvý má tendenciu tomu nevidiacemu veľmi pomáhať, lebo si myslí, aké je to náročné a nepripúšťa, že by nevidiaci mohol byť prosto lenivý lajdák. Potom sú zase takí, ktorí od nevidiaceho až priveľa vyžadujú. Je to nevidiaci a on sa pravdepodobne nechodí večer baviť, ale poctivo študuje. Takže predsudky sú aj dobré aj zlé.

Ako proti nim bojuješ? Dá sa v tomto smere niečo docieliť?

Ťažko proti tomu bojovať. Ľudia, ktorí majú predsudky, sa ich zriekajú ťažko. Búrať predsudky je veľmi namáhavé a ja nepoznám človeka, u ktorého by sa mi to podarilo. Problém je, že keď ľudia stretnú jedného nevidiaceho, tak podľa neho posudzujú všetkých. Keď stretnú nevidiaceho, ktorý sa zaujíma o prírodu, automaticky sa u nich vytvorí šablóna, že všetci nevidiaci majú záujem o prírodu. Potom sa tak ku všetkým správajú a je pre nich ťažké pochopiť, že ja sa o prírodu nezaujímam, ale venujem sa skôr počítačom. Myslím, že jediná možnosť, ako to zmeniť, je tá, že ľudia budú otvorenejší.

Ako to vnímaš väčšinovo? Si spokojný so situáciou v spoločnosti, s vytváraním podmienok pre nevidiacich?

To je ťažká otázka. Zlepšiť by sa toho dalo veľmi veľa, počnúc úplne jednoduchými vecami, ako sú napríklad dopravné prostriedky. Tie veľmi často nie sú ozvučené a človek nevie, kde vystupuje. V tomto smere vidím nedostatok. Často sa tiež stretávam s problémovým prístupom úradníkov na úradoch. Človek chce vybaviť nejakú kompenzačnú pomôcku, tak ho nesmerujú tak, aby ju dostal, ale k tomu, že vlastne na ňu nemá nárok. A presvedčia ho o tom, že ju ani nepotrebuje. Spravia to buď takto, alebo chcú od neho hromadu potvrdení a papierov, kým človek nestratí trpezlivosť a nevykašle sa na to. Existuje veľká byrokracia a neochota ľudí, ktorí sú v štátnej správe. Rovnaké je to v rámci elektronických dokumentov. S dokumentmi sú stále problémy a tiež s dostupnosťou webových stránok štátnych inštitúcií. Toto je v súčasnosti pre nevidiacich veľký problém, ale musím povedať, že kedysi to bolo horšie. Dnes sa riešia architektonické bariéry, dajú sa použiť už aj ozvučené majáky. Keď nevidiaci vojde do verejnej budovy, ktorá je vybavená týmto majákom, vďaka nahratému zvukovému systému sa ľahko dozvie, kde sa čo nachádza.

Ako pracujúci pre médiá už vieš povedať, ako je to s možnosťou zamestnania. Je pre teba ako nevidiaceho zložité nájsť si prácu?

Je to veľký nedostatok a určite by to chcelo opatrenia. Možno by pomohla väčšia osveta, aby sa zamestnávatelia neobávali prijať aj zrakovo postihnutých. V súčasnosti je to tak, že podľa zákona firmy, ktoré zamestnávajú nad dvadsať ľudí, musia zamestnať aj jedného hendikepovaného. Ak ho nezamestnajú, dostanú za to pokutu. Lenže oni radšej tú pokutu zaplatia. Aj ľudia ako takí môžu veľmi pomôcť, ak vtedy, keď ich niekto poprosí o pomoc, spýta sa ich napríklad na číslo autobusu, nebudú až takí odmeraní. Ak sa nebudú tváriť, že sa ich to netýka a že tam nie sú. Stáva sa mi, že sa opýtam, ale odpoveď? Ani obraz ani zvuk.

Tvoji známi, spolužiaci i vyučujúci na katedre žurnalistiky ťa poznajú ako veľmi aktívneho človeka. Záber činností, ktorým sa venuješ, je veľmi široký, napriek tomu, že bojuješ s hendikepom.

Nemyslím si, že môj zrakový hendikep ma môže zastaviť v aktivite, či dokonca prinútiť byť pasívnym. Neviem si to ani predstaviť. Naopak, to, že nevidím ľudským zrakom, ma poháňa využívať ďalšie dary, ktoré som dostal.

Čomu všetkému sa stíhaš venovať?

Je toho veľmi veľa. Ak mám začať tým, čo robím najčastejšie, momentálne sa venujem rozhlasovej žurnalistike. Externe spolupracujem s tromi rozhlasovými stanicami ako redaktor. Keď sa niečo deje na univerzite alebo v mojom okolí, nahrám to, spracujem a potom sa to vysiela. Venujem sa hudbe, spievam a hrám v speváckom zbore, tiež hrám v kapele. Venujeme sa francúzskej hudbe a chodíme na súťaže v speve frankofónnych piesní. Hudbu sám aj komponujem, zložil som napríklad aj hudbu k dokumentárnemu filmu 22 hláv, robil som zvučku pre istú reláciu v rádiu. Z toho, čomu sa ešte venujem, spomeniem, že pôsobím ako lektor v počítačovom tábore. Je to tábor pre pokročilých zrakovo postihnutých používateľov, ktorých učím pracovať so softvérom. Tiež píšem recenzie na softvéry, ktoré sa zverejňujú na stránke Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska. Okrem toho sa venujem aj prekladu softvéru, väčšinou z angličtiny do slovenčiny. Momentálne robím na dvoch programoch.

Už dnes máš za sebou viacero zaujímavých projektov. Spolupracoval si na audio knihe, pri lektorstve, pri výrobe fimu, hudobných diel. V čom z toho, čo sa ti zatiaľ darí, si vieš predstaviť pokračovať aj po škole?

Pracovné príležitosti prichádzajú a odchádzajú. Teraz zanedbávam kapelu, už sa tak nestretávame. Momentálne je kapela na poslednom mieste, ale ak by sa to v nej rozbehlo, bolo by to veľmi príjemné. Veľmi podnetné bolo pre mňa vytváranie zvučky pre rozhlasovú reláciu o komentovaných filmoch. V poslednom čase robím veľa vecí okolo filmu. Momentálne sa teda viac približujem k filmu, čo je veľmi zaujímavé, pretože spojenie nevidiaci a film je paradox. Začínam cítiť, že ma to ťahá a že sa v tejto oblasti možno začnem viac angažovať. Zo všetkých mojich aktivít ma však aj tak stále najviac zaujíma práca so zvukom. Veľmi rád zvuk strihám, upravujem tak, aby dobre znel. Prácu so zvukomsi vyslovene užívam.

Čo je pre teba v živote najdôležitejšie?

Je ťažké na to odpovedať, všetko tvorí komplex vecí a jedno bez druhého by sa začalo rozpadávať. Podľa priorít sa momentálne najviac snažím dokončiť školu a samozrejme, ako som povedal, je pre mňa dôležitá priateľka. Hoci je to teraz komplikované, lebo sme spolu krátko. Ak to zhrniem, mojimi prioritami sú škola, priateľka, práca a potom všetky ďalšie veci.

Predpokladám, že túto otázku si dostal už niekoľkokrát. Predsa, ak by si mal možnosť naplniť nejaký tvoj sen, čo by to bolo?


Mne sa veľa snov v živote už splnilo. Mnoho pracovných príležitostí, po ktorých som už dávnejšie túžil, dnes môžem vykonávať a napĺňať. V tomto okamihu neviem rozumne odpovedať na otázku, čo by som si želal, ak by to mala byť jediná vec. V týchto dňoch je mojím snom, aby sme sa s priateľkou častejšie stretávali a aby sa náš vzťah prehlboval.

Človek by čakal, že povieš zrak. Nechcel by si vidieť?

Je ťažké o tom takto rozhodovať. Na jednej strane mi zrak chýba. Keby som ho mal, tak by sa veľa vecí vyriešilo. Nebolo by potrebné toľko sa pýtať, riešiť to, že knihu nemám k dispozícii v elektronickej podobe a podobne. Veľa vecí by bolo jednoduchších. Ale mohlo by to priniesť aj záporné veci. Možno by som sa viac sústreďoval na zrakové vnemy, viac by som posudzoval ľudí podľa toho, ako vyzerajú a nadobúdal tak predsudky. Už by ani sympatie neboli rovnaké. Teraz mám pocit, že viem ľudí vnímať o niečo otvorenejšie a zrak by ma v tom mohol vyrušovať. Pripúšťam aj to, že by som sa mohol stať iným človekom. Povedal by som si, že ja ľudí už nepotrebujem a mohol by som sa správať úplne inak. Je to také dvojstranné. Určite by som si to chcel aspoň vyskúšať, ale obávam sa, že potom by som už nebol ochotný vrátiť sa do môjho pôvodného stavu.

Nevidiaci študent Katolíckej univerzity v Ružomberku Ondrej Rosík

Patrícia Poklembová, Klára Baranová, Katolícka univerzita Ružomberok