Kengir/Bratislava 16. mája (TASR) - Bola to jedna z najmasovejších, najdlhších a najtragickejších udalostí v temnej histórii sovietskych gulagov. Došlo k nej v Karagandskej oblasti v centrálnej časti Kazachstanu, keď v stepnom pracovnom tábore (steplag) Kengir viac ako päť tisíc väzňov na 40 dní zobralo moc do svojich rúk.

Na potlačenie vzbury použili príslušníci bezpečnostných jednotiek aj tanky. Oficiálne štatistiky hovoria o takmer piatich desiatkach mŕtvych, neoficiálne o stovkách. Tragédiu opísal vo svojom svetoznámom diele Súostrovie Gulag aj Alexander Solženicyn, ktorý sám pocítil krutosť tohto pracovného tábora. Od začatia Kengirského povstania uplynie vo štvrtok 16. mája 70 rokov.

V mnohých gulagoch, trestaneckých táboroch nútených prác, do ktorých umiestňoval sovietsky režim nepohodlných ľudí, vypukli vzbury. Ani jedna nebola taká tragická, ako tá, ktorá sa začala v dvoch mužských a v jednom ženskom tábore v Kengire 16. mája 1954.

Po smrti sovietskeho diktátora Josifa Stalina (zomrel 5. marca 1953) mnohí väzni dúfali, že kruté podmienky v gulagoch sa zmiernia. Nestalo sa tak, pričom vedenie gulagu v Kengire sa naďalej vyznačovalo používaním mimoriadne represívnych až zverských postupov od zneužívania, fyzických trestov, bitia až po vraždenie. Napríklad dozorca, ktorý zastrelil väzňa pri pokuse o útek získal ako odmenu dovolenku a prémiu, čo viedlo k nárastu počtu vrážd väzňov.

Bezprostredným podnetom na vznik Kengirského povstania sa stala poprava trinástich väzňov, ktorí sa v noci pred tým snažili dostať do ženskej časti tábora. Väzni vyhnali z tábora stráže a postupne sa im podarilo zmocniť celého tretieho táborového trestaneckého komplexu, nad ktorým zaviala biela zástava.

Počas 40 dní mali väzni úplnú kontrolu nad gulagom a z troch táborov vytvorili svojráznu republiku s vlastnou vládou i slobodou vyznania. Spojili mužský a ženský tábor, čo viedlo k uzatváraniu manželstiev.

Organizovali kultúrny život, nechýbali divadelné predstavenia, koncerty, zriadili štúdio umeleckej fotografie, vydávali nástenné noviny, mali vlastný rozhlas, s pomocou ktorého sa snažili spojiť s okolitým svetom.

Štyridsať dní trval tento raj v zlovestnosti gulagu, až nadišiel 26. jún 1954, kedy na svitaní začalo 1600 príslušníkov dvoch divízii vojenskej ochrany tábora a jednej divízie vojsk sovietskeho ministerstva vnútra akciu s cieľom odpor väzňov definitívne zlomiť.

Ani nie dvadsaťročná Anna Vittová sa dostala do gulagu len preto, že ju krivo obvinila susedka, ktorá bola jej konkurentkou v súťaži o najkrajšie dievča dediny. Na potlačenie Kengirského povstania, počas ktorého sa vydala, si spomína takto: "Bola som spolu s mužom. Tušili sme, že sa niečo stane. Keď tank prišiel k baraku, v ktorom sme sa nachádzali, do okien spustili streľbu slepými nábojmi, matrace začali horieť a tak sme museli vyjsť von. Všetci ľudia stáli pri stene - tank smeroval priamo na nás. Môj muž, frontový vojak, okamžite pochopil, že nám hrozí smrť, odsotil ma nabok a začal kričať aj na druhých, aby ušli. Avšak už bolo neskoro, ľudia skončili pod pásmi tanku..."

Priamo pri potlačení najtragickejšej vzbury v dejinách gulagov zahynulo podľa oficiálnych údajov 46 ľudí, 52 ich bolo zranených ťažko a 454 ľahko. Avšak pamätníci z radov väzňov hovoria o stovkách mŕtvych, niektorí až o 700 obetiach. Po potlačení povstania veliteľ tábora po prvýkrát oslovil väzňov "súdruhovia".

Príslušníci bezpečnostných zložiek použili pri útoku 98 psov, dymové bomby, výbušniny, tri požiarne autá a päť tankov T-34. Išlo o jediné povstanie v gulagu, na potlačenie ktorého nasadila sovietska moc tanky.





Zdroj: https://bessmertnybarak.ru/article/kengirskoe_vosstanie http://www.tarih-begalinka.kz/ru/timetravel/page3243 https://www.gazeta.ru/science/2019/05/15_a_12356917.shtml https://de.rbth.com/geschichte/82621-aufstaende-gulags-sowjetunion https://topwar.ru/157976-kengirskoe-vosstanie-banderovcy-i-lesnye-bratja-protiv-gulaga.html