Slovenská Ľupča/Bratislava 18. decembra (TASR) – PhDr. Samuel Czambel dal vedecký podklad spisovnému jazyku a slovenským jazykovým dejinám. Tento vyštudovaný filológ patril aj k najvýznamnejším zberateľom slovenských ľudových rozprávok zo stredného a východného Slovenska. Dnes uplynie 105 rokov od jeho úmrtia.

Vydal celý rad jazykovedných štúdií a prác: Príspevky k dejinám jazyka slovenského (1887), Slovenský pravopis (1890), K reči o slovenskom pravopise (1891), Potreba nového slovníka slovenského a maďarského (1891), Rukoväť spisovnej reči slovenskej (1902, bola založená na stredoslovenskom nárečí). Tretie vydanie tejto práce, ktoré vyšlo v roku 1919 a redigoval ho Jozef Škultéty sa stalo základom súčasnej spisovnej slovenčiny a do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka.

Bol autorom teórie o juhoslovanskom pôvode Slovákov a slovenčiny, ktorú publikoval v práci Slováci a ich reč (1903). V roku 1906 vydal prvý zväzok plánovaného rozsiahlejšieho diela Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov, spracoval a uverejnil v nej texty z východoslovenského regiónu (ďalšie nestihol, pretože predčasne zomrel).

Mal sa stať právnikom, aby mohol pracovať v službách Zvolenskej stolice

Samuel Czambel sa narodil 24. augusta 1856 v Slovenskej Ľupči. Jeho otec, Matej Czambel bol vyučený debnár. Vypracoval sa na statkára a krčmára. V jeho krčme sa schádzali slovenskí národovci, ktorí založili v 40. rokoch 19. storočia nedeľnú školu a v 60. rokoch 19. storočia Ľupčiansky čitateľský spolok. V tom čase tam bol evanjelickým farárom Daniel G. Lichard, otec prvého slovenského profesionálneho novinára Daniela G. Licharda. Témami debát boli dôležité národné udalosti toho obdobia (Memorandum národa slovenského 1861, vznik Matice slovenskej 1863 a iné). Mladý Czambel teda vyrastal v národne orientovanom prostredí, študoval na gymnáziách v Banskej Štiavnici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, kde v roku 1875 zmaturoval.

Na školách si osvojil latinský, grécky, maďarský, nemecký a čiastočne aj slovenský jazyk. Zaujímal sa o literatúru a ľudové piesne. Medzitým sa jeho otec stal richtárom a dostal sa pod vplyv povestného maďarizátora B. Grüwalda, podžupana Zvolenskej stolice. Synovi zakázal čítať Národnie noviny, nahradilo ich vládne periodikum Svornosť. Na otcove želanie sa zapísal na právnickú fakultu peštianskej univerzity. Mal sa stať právnikom, aby mohol pracovať v službách Zvolenskej stolice. Mladý Czambel mal však iné záujmy. Ešte pod vplyvom bývalého profesora a slovnikára Jozefa Loosa (1839-1878, slovenský jazykovedec a lexikograf) sa dostal k praktickej jazykovede. Počas prvého ročníka na práve (1876) zbieral cudzie slová v slovenčine, s výkladom o ich pôvode. Nazbieral niekoľko tisíc slov, ku ktorým neskôr pripisoval slovenské výrazy.


Vo Viedni sa stal členom slovenského študentského spolku Tatran

Bez otcovho vedomia prestúpil z právnickej fakulty na filozofickú (1877), kde začal študovať slavistiku. Po ďalšom roku odišiel na univerzitu do Viedne. Študoval u zakladateľa porovnávacej slovanskej gramatiky, profesora slovanskej filológie Franza von Miklosicha. Vo Viedni sa stal členom slovenského študentského spolku Tatran. V poslednom študijnom roku 1878-1879 sa Czambel dostal do Prahy, kde študoval u Martina Hattalu, reformátora štúrovskej slovenčiny. Na jeho práce neskôr nadväzoval svojim dielom. V Prahe sa snažil založiť spolok Zora, hlásil sa k uvedomelým Slovákom, pohyboval sa v ich spoločnosti a začínal publikovať v slovenských národných periodikách.

Jeho články sa zaoberali jazykovednými otázkami, prvou skutočnou jazykovednou prácou bola až jeho doktorandská dizertačná práca, ktorá vyšla v univerzitnom filologickom zborníku a zároveň knižne pod názvom A tóthangtan (1880, Slovenské hláskoslovie). Czambel v nej nadviazal na Hattalove práce, ktorý slovenčinu porovnával s češtinou a českú gramatiku prenášal na slovenskú. Jeho výskum sa zameriaval na porovnávanie slovenčiny so staroslovienskym jazykom.

Od roku 1880 už publikoval v maďarských časopisoch články o slovenskej literatúre, stal sa redaktorom vládnych Slovenských novín

Po absolvovaní štúdií sa Samuel Czambel v roku 1879 dostal do štátnej služby. Spočiatku bol dočasným referentom o českých a slovenských časopisoch v prekladateľskom oddelení pri predsedníctve vlády v Budapešti (mal na starosti ich prehľady). Po roku sa stal riadnym zamestnancom, prekladateľom.

Svoj voľný čas venoval vedeckej a literárnej práci. Od roku 1880 už publikoval v maďarských časopisoch články o slovenskej literatúre, stal sa redaktorom vládnych Slovenských novín. Popri iných úradných povinnostiach prekladal v rokoch 1881-1909 do slovenčiny maďarskú zbierku zákonov a nariadení. V roku 1899 sa stal ministerským tajomníkom, od roku 1906 pôsobil na ministerstve vnútra ako vedúci prekladateľského strediska.

Samuel Czambel zomrel 18. decembra 1909 v Budapešti. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.