Martin 8. marca (TASR) – Ženy sa v minulosti nevenovali iba starostlivosti o domácnosť, ale aj písali básne, vyrábali papier, chovali včely aj lúpili na hrade. Vyplýva to z informácií z dobovej tlače a historických fondov Slovenskej národnej knižnice (SNK) v Martine, ktoré zverejnila pri príležitosti Medzinárodného dňa žien.

V zdigitalizovaných fondoch SNK sa podľa jej hovorkyne Kataríny Mažáriovej môžeme presvedčiť, že ženy napriek ťažkému postaveniu v Uhorsku dokázali zastať aj iné povolania ako matka na plný úväzok. "Výstrižky z dobovej tlače hovoria, že ženy úspešne vstúpili do lekárstva, chirurgie, diplomacie či dokonca mali odvahu na to, aby sa stali leteckými taxikárkami. Hoci mali celé stáročia nerovnocenné postavenie s mužmi, aj v našich dejinách máme svetlé príklady, že niektoré mali tvrdé hlavy, išli proti múru a napokon aj uspeli," uviedla Mažáriová.

Jednou z nich bola Alžbeta Coborová (1578-1626), ktorá dostala svadbou s uhorským palatínom Jurajom Thurzom, hlavným županom Oravy, radcom cisára Rudolfa II., ale najmä neúnavným bojovníkom proti Turkom, šancu rozvíjať svoje manažérske zručnosti.

"Musela sa starať o osem detí, viesť panstvo k prosperite a súčasne si dopĺňať vzdelanie, ktoré jej chýbalo. Manželovi sa tak čoskoro stala rovnocenným spoľahlivým partnerom. Stala sa z nej rozhľadená žena, ktorá sa na Bytčianskom zámku naučila aj po slovensky. Ich vzájomná a takmer denná korešpondencia je bohatá, z listov je cítiť jeho úcta a rešpekt voči jej schopnostiam a zručnostiam. Svojho manžela a neskôr syna Imricha zastupovala vo funkcii oravského župana. V rokoch 1622–1626 sama vystupovala vo funkcii dedičnej oravskej županky, čo jej vynieslo zápis do slovenskej 'ženskej' histórie," doplnila hovorkyňa SNK.



Ďalšou ženou bola prvá slovenská včelárka Jozefína Kissová (1825-1910), manželka uznávaného včelára Jozefa Kissa z Deržíc. "Aj ona prepadla 'bzučiacej vášni'. Včely samostatne chovala a bola jednou z bojovníčok za založenie slovenského včelárskeho spolku. Lásku a jemné, ale odborné správanie jej včielky zrejme vrchovatou mierou oplácali, pretože pani Jozefína 'bez zahalenej tváričky, včeličky holými rukami z truhlíkov vyberala a veľmi útlocitne s nimi nakladala a nič jej neurobili', zložil jej obdiv iný včelár v roku 1868," dodala Mažáriová.

Takmer lúpež storočia spáchala podľa hovorkyne SNK 10. augusta 1514 vždy prívetivá, nenápadná, 72-ročná Anna Ludanická, susedka Apponiovcov, ktorí žili v kaštieli v Oponiciach. "Oponický hrad, z ktorého dnes stoja už len ruiny, slúžil pre jeho nedobytnosť skôr ako trezor, kam si zemania z okolia mohli za určitý poplatok, uskladniť svoje cennosti. Hrad patril Apponiovcom, ich susedka sa však rozhodla dať tieto cennosti do obehu. Nahovorila svojich 12 služobníkov, aby hrad vylúpili," uviedla Mažáriová.

"Koč pristavili priamo pri bráne, prebrodili rieku a dostali sa na hrad. Ulúpené kúsky vyvážali priamo na voze, stráže si to nevšimli. Celá lúpež by im bola prešla, len poslední dvaja nešikovne zhodili niekoľko kusov riadu, ktorý narobil na nádvorí hluk," uviedol Peter Králik z Apponiovskej knižnice v Oponiciach, ktorá je súčasťou SNK.

Podľa Mažáriovej poveril Vladislav II. vyšetrovaním svojho palatína. "Annu Ludanickú ako zákonitú vlastníčku Ludanického panstva však neodsúdil. Hrdelný trest stihol len dvoch z uvedenej lúpežníckej tlupy, a to aj napriek tomu, že pred popravou verejne vykričali, že na lup ich naviedla Ludanická. Milá stará pani sa tak v pokoji dožila na svojom panstve 80 rokov," uzavrela hovorkyňa SNK.