Okolo štátnej tajomníčky ministerstva spravodlivosti M. Jankovskej sa spustila veľká politická trma-vrma. Oprávnene, keďže orgány činné v trestnom konaní ju požiadali o vydanie mobilu a to s pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou, v súvislosti s kauzami obvineného M. Kočnera.

Z vecného hľadiska sa však nič až tak veľmi vzrušujúceho nedeje. Odovzdanie mobilu neznamená nič iné, ako to, že vyšetrovatelia idú po stope, ktorá sa môže ukázať ako významná, ale tiež aj ako bezvýznamná. Inými slovami, ukameňovať M. Jankovskú iba preto, lebo vraj komunikovala s M. Kočnerom takpovediac ráno, večer aj v noci, nemožno. Zatiaľ.

Samozrejme, iná vec je hľadisko politické. To, že M. Jankovská je ešte stále štátnou tajomníčkou ministerstva spravodlivosti súvisí síce s viacerými politickými okolnosťami, tou hlavnou je však toto: kým v civilizovaných krajinách politici odstupujú z funkcií pri podozreniach preto, lebo ide o výnimočnú situáciu, v iných krajinách je výnimočnou situáciou to, keď z funkcie dobrovoľne odstúpia.

Tlak na odstúpenie M. Jankovskej z mimovládnych strán je preto prirodzený. Ide o obvyklý politický rituál, ktorý by mal byť takpovediac aj politicky dôstojný, čo však nie je. Nemal by napríklad tím líder SaS pre spravodlivosť A. Baránik verejne tvrdiť, že v tejto situácii je jej zotrvávanie vo funkciách štátnej tajomníčky, sudkyne a poslankyne za Smer-SD nesúladné s fungovaním demokratického štátu, keď M. Jankovská poslanecký mandát už dávnejšie nemá. Pretože sa ho sama vzdala. Od politickej strany zastúpenej v parlamente pritom možno azda právom očakávať, že jej neuniknú žiadne zmeny v poslaneckých laviciach a že majú podrobný aktuálny prehľad o pohyboch v radoch koaličných poslancov.

Z podobného súdka je aj vyjadrenie predsedníčky Súdnej rady L. Praženkovej, ktorá potrebovala verejne oznámiť, že M. Jankovskú by už viac nenavrhla za kandidátku na post sudcu Ústavného súdu. To, že rada pod jej vedením a za jej osobného prispenia odhlasovala preloženie štátnej tajomníčky ministerstva spravodlivosti na Krajský súd v Bratislave, však už nespomenula. Isto, pre niekoho môže byť aj paradoxné, že odchod štátnej tajomníčky by znamenal zároveň jej nástup do sudcovského talára, ale také sú pravidlá. Vrátane zákazu vykonávať bezpečnostné previerky sudcov, o ktorý sa postaral svojvoľným a neslušným rozhodnutím Ústavný súd.

Akokoľvek: platí, že politika je aj o symboloch. A sú to predovšetkým politici a ich nominanti, ktorí dávajú tvár inštitúciám, ktoré vedú. Inštitúcie dávajú zase tvár krajine. Aj preto pri politikoch neplatí princíp prezumpcie neviny v trestnom zmysle, ale platí princíp prezumpcie viny v netrestnom zmysle, až kým príslušné štátne orgány nerozhodnú inak. Tieň na nich totiž vrhá tieň na celú krajinu. M. Jankovská to možno nevidí, ale jej tieň je aj tieňom ministra a ministerstva, premiéra a vlády a koniec-koncov aj strany Smer-SD, ktorá ju do funkcie štátnej tajomníčky posadila. A to iba pár mesiacov pred voľbami.

Inými slovami, ak M. Jankovská zostane v politickej funkcii, zostane aj jednou z hlavných tém volebnej kampane. A jej terčom. Ešte inak – buď urobí rozhodnutie sama, alebo ho urobia iní.