Ďalšie oslavy vstupu Slovenska do Európskej únie sa skončili. Okrem už obvyklých rétorických cvičení opäť pritom odzneli chválospevy aj na doteraz jediné referendum, ktoré
bolo platné a vďaka ktorému sa vraj krajina stala členom EÚ. Nie je to tak a nikdy to tak ani nebolo.

Konanie referenda si vymysleli politici vtedajších parlamentných strán, ktorí za neho aj hlasovali. Všetci, ktorí boli v tom čase v rokovacej sále parlamentu prítomní. Európska únia od Slovenska konanie referenda nepožadovala a ani požadovať nemohla a podľa Ústavy nebolo referendum v tejto súvislosti povinné ani potrebné. Ak teda referendum iniciovali politici, je zrejmé, že v ich záujme bolo aj to, aby bol jeho výsledok platný. Teda, aby sa hlasovania zúčastnilo najmenej 50% + 1 volič a z nich nadpolovičná väčšina hlasovala „áno“. Zaoberať sa možnosťou, že väčšina voličov by hlasovala „nie“, sa vôbec netreba – tým totiž stačilo hlasovať nohami, teda referenda sa nezúčastniť. Čo sa dovtedy – pričom jedno bolo zmarené – aj odvtedy stalo opakovane, preto tiež referendum o vstupe do EÚ zostáva jediné platné zo všetkých, ktoré sa doteraz konali: lebo ho iniciovali, podporovali a propagovali všetky parlamentné strany bez rozdielu straníckych tričiek. Vládni aj opoziční. Pod kontrolou tak mali všetko – počnúc referendovými komisiami v hlasovacích miestnostiach, ako aj pri rátaní hlasov a, samozrejme, spoločný cieľ – aby referendum bolo platné a úspešné. Napokon, ľudí, ktorí odmietali vstup do EÚ bolo málo, možno dokonca povedať, že mizerne málo.

Uvedenému politickému cieľu bol preto podrobený aj priebeh hlasovania. Bol veľmi neobvyklý, keďže počas konania referenda sa politici angažovali viacerými aj protizákonnými spôsobmi. Stačí spomenúť posielanie SMS správ, či známy pochod politikov všetkých parlamentných strán v hlavnom meste alebo ich spoločné posedenie v kaviarni a to všetko počas moratória. Vrátane vizuálnej propagácie symbolu EÚ, ktorý pritom držali v rukách, aby ho každý dobre videl a vedel, o čo ide, nehovoriac o tom, že vedeli a verejne oznamovali aj priebežné výsledky hlasovania. Právnici sa môžu sporiť o tom, či výzvy na účasť v referende sú porušením zákona, keď sa nahlas nehovorí o tom, či majú voliči hlasovať „áno“ alebo „nie“. Konštatovať však, že priebeh referenda – nie jeho výsledky, čo sa nedá preukázať – bol zmanipulovaný, však možno na základe uvedeného stále. Lebo aj v politike a počas moratória sú spôsoby dôležité. A je viditeľný rozdiel medzi tým, či na účasť v referende vyzýva osoba, ktorá pritom vstup do EÚ podporuje, pričom máva v rukách jej symbolom alebo osoba, o ktorej to známe nie je a ktorá symbolom nemáva a nepropaguje ho.

Treba však zopakovať, že na výsledku referenda to nič nemení a na vstupe do EÚ tiež – to sa totiž udialo tak, ako sa podľa Ústavy udiať malo a muselo – na základe hlasovania poslancov v NR SR a následnej ratifikácii Zmluvy o pristúpení Slovenska k EÚ prezidentom. Teda nie, na základe výsledkov referenda – ako o tom dodnes presviedčajú občanov politici – ale hlasovania poslancov v parlamente. To je jednoducho jednoduchý fakt.

Pritom všetkom a mnohom inom je nepochybné, že pamäť je dôležitá. Aj preto, lebo práve rôzne politické finty doviedli krajinu do takého stavu, v akom je dnes. A tiež preto, lebo dnes sa Slovensko opäť ocitá tam, kde bolo pred rokom 1998, teda pred vstupom do Únie – v politickom a medzinárodnom vzduchoprázdne. Áno, ešte stále sme členmi EÚ, ale EÚ už nie je takým spoločenstvom, akým bývala a akým bola, keď do nej Slovensko vstupovalo a vstúpilo. A nie, nikto nikoho z Únie nevyhadzuje a nikto z nej nechce ani vystúpiť. Ale procesy sú už viditeľné, podobne ako to, že sa mení architektúra Únie, keďže sa mení aj architektúra sveta. A to vo všetkých oblastiach, ktoré sa dotýkajú ľudského života a bytia. Byť v EÚ dnes je fajn, ale byť v nej v budúcnosti, je dôležitejšie. Otázne tak iba zostáva, čo pre to robí a urobí nová generácia politikov.