Budmerice 24. októbra (TASR) – Budmerice okrem kaštieľa preslávil aj známy hit Karola Duchoňa Dievča z Budmeríc. Paradoxne však pochádza z Michaloviec. Je ňou niekdajšia televízna moderátorka Zuzana Neubauerová. V čase, keď vznikol text piesne, žila v Budmericiach, ktoré si Duchoň obľúbil, rád tam chodieval a Zuzana sa mu veľmi páčila.



Obec sa však v minulosti volala inak. Prvé zmienky o nej sú z roku 1296. Podľa prvého starostu sa nazývala Budimír, neskôr Kerestúr. Súčasný názov dostala v roku 1948.

Panstvo z Červeného kameňa tam vybudovalo veľké rybníky s chovom rýb. V súčasnosti slúži na tento účel už iba jeden, ktorý je v súkromných rukách. Nad ním sa v 80. rokoch minulého storočia vybudovala priehrada, z ktorej sa zavlažovali okolité polia. Obyvatelia sa zaoberali tiež mlynárstvom a hrnčiarstvom. Hrnčiari mali vlastný cech. Mlynov tam bolo najviac z celej Bratislavskej župy.



Rodina Pálffyovcov tam vlastnila tehelňu. "Aj v súčasnosti stále nachádzame v obci tehly s ich iniciálkami. Sú ďaleko kvalitnejšie ako tie novodobé. Zo starých domov, ktoré sa rozobrali, ich obyvatelia použili na nové klenbové pivnice alebo murované ploty," priblížil starosta Budmeríc Jozef Savkuliak.

Kaštieľ v rokoch 1888 až 1889 postavil gróf Ján Pálffy. Okrem toho je v katastri obce archeologické nálezisko zo staršej doby bronzovej. Zaujímavým je i kostol zasvätený Povýšeniu sv. Kríža, ktorý niekoľkokrát vyhorel, bol zrekonštruovaný a rozšírený. V roku 1774 takmer ľahol popolom, podobne ako fara a väčšina obce. Kaplnku Sedembolestnej Panny Márie postavil v roku 1768 Rudolf Pálffy s manželkou Eleonorou. Nachádza sa na cintoríne a v súčasnosti sa využíva na slúženie pohrebných sv. omší.

Krvavú bitku medzi povstaleckým vojskom Františka II. Rákociho a vojskom cisárskeho generála Ľudovíta Hebervilla v roku 1705 pripomína obnovený pamätník. Ten pôvodný roky chátral v burine pri ceste Budmerice-Jablonec. Obe obce boli počas spomínanej bitky, v ktorej Rákociho jednotky utrpeli porážku, vypálené.

V minulosti domy a pivnice spájali podzemné chodby aj s tzv. zbožnými jamami, v ktorých sa uskladňovalo obilie. Z väčšej časti sú však zasypané. Podľa starostu sa tak stalo počas budovania vodného diela v Gabčíkove. Cez Budmerice totiž viedla hlavná trasa, po ktorej sa vozil kameň na priehradu, takže cesty sa museli pre ťažké mechanizmy spevniť.

Starosta by rád sprístupnil kryptu pri kostole, do ktorej sa v dávnejších časoch pochovávalo. V obci žijú pamätníci, ktorí sa do nej ešte pred jej zapečatením, dostali. "Chceli by sme ju otvoriť, ale na to treba urobiť archeologický prieskum. Najskôr plánujeme urobiť prieskum pomocou kamier cez vetracie šachty, ktoré sú na povrchu," konštatoval Savkuliak.

S podporou obecného zastupiteľstva vznikne v staršom dome, ktorý obec kúpila, exteriérové múzeum zamerané na pestovanie viniča a spracovávanie hrozna. Časť priestorov bude patriť hrnčiarom. "Máme starú hrnčiarsku pec, džbániky datované z roku 1602, staré črepy, ale aj veci, ktoré prezentujú mlynárstvo, ktoré sa nám podarilo vyzbierať od ľudí," uviedol. V jednej miestnosti bude fungovať turisticko-informačná kancelária, kde budú predávať svoje výrobky miestni rezbári, košikári či hrnčiari. Ďalšia časť domu sa prerobí na denný stacionár pre starších ľudí.

"Chceli by sme tiež väčším množstvom zelene oživiť námestie a zrekonštruovať priestory pred zdravotným strediskom," vymenoval ďalej starosta. S ministerstvom kultúry zase rokuje o odkúpení časti pozemku v parku pri kaštieli. Vybudovalo by sa tam ekocentrum, kde deti budú učiť, ako sa správať k prírode.

Najväčším problémom obce je nedobudovaná kanalizácia. "Zháňame zdroje a majetkovo usporiadame pozemky," poznamenal Savkuliak. Začiatkom 90. rokov obec začala budovať z vlastných financií kanalizáciu a čistiareň odpadových vôd. Projekt sa však neskôr zastavil. "Máme odkanalizovanú iba základnú školu, bytové domy, centrum sociálnych služieb, zdravotné stredisko a zopár rodinných domov po trase. Je to asi päť percent z celkovej obce. Čistiareň vie pojať zhruba polovičku obce, ale po dobudovaní kanalizácie by sa musela kapacitne rozšíriť," konštatoval.

Z ruiny pamiatkovo chránený objekt

Z kedysi napoly zbúraného domu je dnes pamiatkovo chránený objekt, ktorý v roku 2011 získal ocenenie za príkladnú obnovu. Postaral sa o to historik a spisovateľ Pavel Dvořák, ktorý dom v Budmericiach kúpil v roku 1972 a postupne zrenovoval.

"Bol v hroznom stave. Všetci susedia mi hovorili, aby som doviezol buldozér, zbúral ho a postavil nový štvorec," zaspomínal si. Spolu s pamiatkarmi počas ďalších rokov našli v obci okolo 50 domov ľudovej architektúry. Dnes sú v Budmericiach asi len tri pôvodne zachované domy. "Ľudia nechcú bývať v starom," poznamenal Dvořák.

Kedy presne bol jeho dom postavený, netuší, avšak najmladšia izba pochádza z roku 1847, čo dokazuje dátum na doske stropu s roštom. Ten slúžil na odkladanie modlitebných knižiek. "Rozdiel medzi najstaršou a najmladšou izbou odhadujem tak na 50 rokov," dodal. Vychádza z toho, že pôvodne išlo o jednopriestorový dom. K nemu patrila najstaršia izba a vedľa kuchyňa. "V múroch sú zachované prepoje, takže vidno, kde bola pec. Takže išlo zrejme o pôvodný dom a dopredu pristavovali," priblížil.

Foto: TASR/Michal Svítok

Do najstaršej izby sa vchádza po schodíku, keďže sa kedysi stavalo hlbšie pre lepšie vykurovanie, podlaha je utopená v zemi. Na strope sa zachovali pôvodné trámy. Podľa pamiatkarov boli pravdepodobne konzervované volskou krvou.

Zaberá ju dlhý drevený stôl, ktorý sa využíva na rodinné príležitosti. Zároveň tam balia knihy z jeho vydavateľstva RAK. Kedysi sa tam stretávala kartárska partia z gymnaziálnych čias. "Hrávali sme, až kým všetci okrem mňa nepomreli. Ani do pivnice sa mi už nechce chodiť," podotkol.

V ďalšej miestnosti je chlebová pec s komínom so začmudenými stenami. V tom čase sa tam kúrilo pod trojnožkou z kovaného železa tzv. drajfúzom, pričom dym unikal cez komín v povale. "Ale bolo to spadnuté a postavené nanovo. Najskôr sme nevedeli, čo to je. Prišiel pamiatkar a povedal - to je krása, to musíte obnoviť," vysvetlil. Pec využívajú Dvořákovci napríklad na pečenie kačíc či prasiatok.

V chodbe, ktorá sa používala ako kuchyňa, odkryli za hladkou stenou zamurovaný dverný otvor a za ním žudro, teda oblúk pri vstupe, ktorý zrenovovali. "Vrátil som domu pôvodný vzhľad – žudro, pitvor, žudro so schodom na dvor a tri izby," dodal. Strecha bola zo slamy, ale dom vyhorel, o čom svedčia trámy druhotne použité na ďalšiu stavbu.



Zo zariadenia našli na povale hlinenú misu, z ktorej sa kedysi počas žatvy spoločne jedlo. Objavili tiež mažiar, avšak za najväčšiu vzácnosť považuje Dvořák fotografie predchádzajúcich majiteľov domu. Tie visia na chodbe.

Muž odišiel v roku 1914 na front, kde hneď padol. Mladá vdova tak ostala sama so svokrovcami. "Dom sa preto zachoval v takom stave, lebo tam nebol gazda, ktorý by ho prestavoval. Vdova tu dožila a zomrela," priblížil.



Ešte predtým tam však býval hrnčiar, ktorý používal slniečko ako znak na svoje výrobky. V humne sa našlo veľké množstvo takýchto črepov. "Je to taký duch tohto domu," dodal. Pri stavbe tiekol kedysi potôčik, pri ňom žili profesie, ktoré robili s ohňom, aby neohrozovali dedinu. "V mojom dome žil hrnčiar, o dva domy našli kováčske výrobky a v ďalšom dome kosti, takže tam bol údenár," uviedol Dvořák. Jadro obce bolo okolo kostola.

Počet detí narastá, žiaci vytláčajú z budovy škôlkarov

Priestorová situácia základnej školy s materskou školou v Budmericiach je kritická. "Máme veľký prírastok detí do škôlky a ako pribúdajú v škôlke, tak aj v škole. Doteraz sme mali väčšinou v ročníku jednotriedky, posledné štyri roky nám pribúdajú dvojtriedky," priblížil starosta obce Jozef Savkuliak. Tento školský rok navštevuje základnú školu 267 žiakov.

Problémom je, že základná a materská škola sídlia v jednej budove. Ako poznamenala zástupkyňa riaditeľky na materskej škole Ingrid Lehnertová, ZŠ zabrala dve miestnosti pre svoje účely, ktoré predtým využívali predškoláci. V starej budove zostali ešte dve triedy, štyri ďalšie sú v prenajatých priestoroch hotela, kde sa 700 m2 dočasne prerobilo na škôlku. "Ak si však chceme udržať občanov a nechať obec rozrastať sa, tak musíme poskytnúť takéto zariadenia," dodal Savkuliak.

Foto: TASR/Michal Svítok

Ani táto kapacita však nepostačuje. Sú schválené výstavby nových rodinných domov, vznikajú nové lokality, pričom za štyri roky počet obyvateľstva narástol o približne 350. Teraz sa pohybuje približne na úrovni 2440.

V súčasnosti navštevuje materskú škôlku 93 detí, avšak 22 žiadostí o prijatie sa z kapacitných dôvodov zamietlo. "Určite by ju bolo treba rozšíriť, lebo sú mamičky, ktoré majú záujem umiestniť svoje deti do materskej školy po dovŕšení troch rokov," poznamenala Lehnertová. Do marca budúceho roka očakáva viacej žiadostí, pretože k nim pribudnú nielen tie nevybavené, ale aj noví záujemcovia. "Zvykneme si vyžiadať výpis z matriky o tom, koľko detí sa narodilo, aby sme približne vedeli, čo môžeme očakávať ku dňu zápisu," konštatovala riaditeľka.

Jednou z možností ako vyriešiť tento problém, sú podľa starostu zdroje z eurofondov v rámci aktuálneho programového obdobia 2014 až 2020. "Budeme sa snažiť získať príspevok, aby sme mohli vybudovať novú materskú škôlku, ktorá by kapacitne postačovala pre obec," avizoval.

Základná škola je už tri roky vynovená. Dopomohla jej k tomu udalosť z 22. mája 2012, kedy pravdepodobne v noci praskol na prvom poschodí ventil v dievčenských záchodoch a valiaca sa voda zaplavila triedy a miestnosti aj na prízemí. Zničené boli drevené parkety, elektronika používaná pri výučbe, nasiakli stropy i steny. Voda poškodila tiež elektroinštaláciu.

Zastupiteľstvo sa po tomto rozhodlo školu kompletne zrenovovať. "Budova bola postavená v roku 1962 a do roku 2012 sa do nej neinvestoval ani cent. Boli tam napríklad okná, ktoré sa dali zatvoriť iba s klincom," opísal situáciu starosta.

Časťou financií prispel obvodný úrad, odbor školstva, zvyšok išiel z našetrených zdrojov obce. Rekonštrukcia sa vyšplhala na zhruba 164.000 eur. V škole sú nové liate podlahy, potery, zárubne, nové vybavenie tried, elektroinštalácia, osvetlenie, sádrokartónové stropy, vystierkované triedy, nové sociálne zariadenia, okná. "Zrekonštruovali sme nielen vytopené priestory, ale aj druhé krídlo, kde bola počítačová miestnosť, kabinety, riaditeľňa a zborovňa," uviedol Savkuliak.

Deti sa asi dva mesiace učili v náhradných priestoroch. Tie im poskytlo ministerstvo kultúry v Budmerickom kaštieli. Vyučovací proces prebiehal aj v parku. Učitelia spolu s deťmi sedeli pod stromami a vyučovalo sa priamo v prírode.

Jedným z nich bol učiteľ Michal Málik, ktorý je na škole siedmy rok. "Budem na to dlho spomínať. Na jednej strane bolo síce treba dávať pozor na deti, aby niečo nerozbili, keďže sme boli vo vzácnych priestoroch, ale na druhej strane nám to dalo zážitky na celý život. Ak by sa dalo, tak by som tam učil stále," povedal s úsmevom.

Napriek tomu, že do školy pribudla informačná a komunikačná technológia, bol by rád, keby sa zaviedlo využívanie tabletov prepojených s interaktívnou tabuľou. "Nesmieme zaspať niekde v stredoveku alebo na tradičných spôsoboch vzdelávania a vyučovania. Deti treba pripravovať na nový svet, ktorý vzniká, na využívanie nových technológií," poznamenal. Podľa neho sa však zmenil tiež prístup rodičov. Pokiaľ kedysi za zlé známky rodičia karhali svoje deti, teraz prídu karhať učiteľov.

Fujary Romana Kuchtu sa dostali do všetkých kútov sveta

Stovky fujár za 17 rokov. Ich počet však iba odhaduje, presne zrátané ich nemá. Vie však určite, že sa dostali do všetkých kútov sveta. "Väčšinou si ich objednávajú Slováci, ktorí žijú v zahraničí, kde sú ešte dosť neznáme. Alebo som ich vyrábal pre rôzne firmy, ktoré ich darovali svojim hosťom ako typický slovenský darček. Aj keď hovorím, že je to hudobný nástroj a každý Slovák by ho mal mať doma, ako majú napríklad v niektorých štátoch štátne vlajky," povedal Roman Kuchta, ktorý žije v Budmericiach, kde má aj svoju dielňu.

Ako samouk najskôr chodil po jarmokoch a pýtal sa teraz už svojich kolegov na sušenie dreva, spôsob vŕtania a princíp výroby. "Zo začiatku to bol pokus-omyl. Najskôr som s tým viac prikuroval ako hral. Dnes sa už toho nebojím. Aj keď pred drevom má človek rešpekt, lebo poň chodíte v zime do nie práve ideálnych podmienok, čakáte, kým vyschne a tešíte sa, že mu vdýchnete dušu, tým, že vydá hlas," priblížil.

Foto: TASR/Michal Svítok

Ideálna je baza, ktorá, ako poznamenal, má vo vnútri dužinu, ktorá vedie vrták pri vŕtaní. Používa však aj agát, jaseň či liesku.

Bazu zbiera v zime, keď drevo spí a nemá v sebe miazgu, pretože vtedy najlepšie schne. "Keď sa začína jar, tak už je neskoro," dodal. Nechá ju vyschnúť minimálne rok až dva v tienistom suchom prostredí. "Niekedy čím dlhšie, tým je lepšie drevo oddýchnuté. Najlepšie ho treba nechať vyschnúť do 12 až 14 percent vlhkosti," poznamenal.



Dobré podmienky poskytujú Malé Karpaty, kam ho chodieva zbierať, niektoré mu prinesú ľudia. Ako priblížil, baza by mala rásť v zlej pôde s málom svetla, pretože tým má väčšiu hustotu a lepšie rezonančné vlastnosti. "Starí ľudia hovoria, že fujara by nemala počuť kohúta kikiríkať ani vodu žblnkotať. Keď rastie pri vode, tak má riedke drevo, lebo má dobré podmienky a rýchlo vyrastie. To isté platí aj pre výživné pôdy či hnojiská," vysvetlil Kuchta.

Foto: TASR/Michal Svítok

Svoj prvý výtvor dodnes starostlivo opatruje. Trvalo mu až rok, kým ho vyzdobil. "Učil som sa používať dlátko, kyselinu dusičnú," zaspomínal si. Kyselina sa využíva na vypaľovanie ornamentov. Dnes s ňou už pracuje menej, prešiel na iné systémy zdobenia. Má štyri až päť vlastných štýlov výzdoby. "Dnes dokážem bez problémov vyrobiť fujaru do mesiaca aj so zdobením podľa toho, kto má akú predstavu. Tá je u každého iná, ale pre zachovanie tradície by tam mal byť tradičný podpoliansky vzor," konštatoval. Snaží sa ju preto vyzdobiť popínavými rastlinami ako symbolom hojnosti a plodnosti.

"Je to sólový hudobný nástroj, takže dodržujem jeho zmysel, že má v prvom rade hrať a druhoradá je výzdoba," dodal Kuchta.

Jeho ambíciou je skúsiť vyrábať aj iné hudobné nástroje, lákajú ho napríklad gajdy. Zatiaľ ho však plne zamestnávajú fujary. V nich sa podľa neho stále dá zdokonaľovať a vymýšľať niečo nové.

Obyvatelia majú svoju spoločnú izbičku

Doslova spoločnou zbierkou sa môžu pochváliť Budmeričania. Tí do Budmerickej izbičky nosia veci, ktoré ponachádzali na povalách alebo v domoch po starých rodičov. Nájdu sa tam aj kúsky z okolia obce.

Všetko sa to začalo v máji 2003, vtedy ešte v dvoch miestnostiach. "Keď obyvatelia videli, že predmety, ktoré nám darovali alebo zapožičali, majú svoje miesto a dobre to vyzerá, prinášali ďalšie veci, takže sa výstavná plocha rozšírila. Dve miestnosti sú stálou národopisnou expozíciou a ostatné sa menia napríklad na prednáškovú miestnosť či tvorivé dielne, kde dávame priestor mladým ľuďom," priblížila predsedníčka miestneho odboru Matice slovenskej v Budmericiach Alena Kadlečíková.



Priestory Budmerickej izbičky, ktoré prezentujú minulosť aj súčasnosť obce, prenajíma obecné zastupiteľstvo za symbolickú cenu.

Vystavené sú tam budmerické kroje, kováčske náradie, pomôcky do domácnosti, nábytok aj s vyše 100-ročnou skriňou či truhlica. "Od nej sa odvodil celý ďalší nábytok. Slúžila na uloženie vecí, na sedenie, keď sa dali dole boky a pridali sa nohy, tak vznikol stôl. Keď sa postavila na výšku, tak z nej bola skriňa," opísala Kadlečíková. Zbierka sa neustále rozširuje a mení, pretože niektorí si zapožičané veci zoberú naspäť a namiesto nich sa prinesú iné.

K darom patrí aj nádherná zbierka starožitných gombíkov.

Za najväčší klenot považuje Kadlečíková prikrývku na posteľ. "Človek, ktorý ju vytvoril, použil veľmi veľa výšivkárskych techník, od sieťovania, paličkovania, ažúrok (mriežková výšivka)," poznamenala. K veľmi ťažkej technike patrilo vyšívanie na tyle. "Ten najskôr podložili jemným vaprom alebo inou látkou, vyšili to naraz a potom vystrihovali, takže to v úplne poslednej fáze mohli pokaziť," ozrejmila.

Ako poznamenala, mnohé zo žien vyšívali po nociach pri petrolejových lampách. "Cez deň pracovali na poliach, v domácnosti, okolo zvierat a v noci vyšívali," uviedla. V súčasnosti sa podľa nej k vyšívaniu vracajú ľudia z nižších vekových ročníkov. Typickým pre daný región bol druh výšivky v sieti utvorenej vyťahovaním nití podkladovej látky, tzv. gatry.

V obci fungovala na prelome 19. a 20. storočia v rámci ženského spolku Izabella výšivkárska škola. Spolok založila v roku 1895 v Bratislave rakúska arcikňažná Izabella Habsburská na výrobu a predaj výšiviek. Tie sa stali vo svete pojmom, pričom spolok vo svojich školách a dielňach na území západného Slovenska zamestnával v čase svojej najväčšej slávy okolo 1500 žien pod dozorom odborných učiteliek.

"Nemáme podklady o tom, dokedy v Budmericiach fungovala škola a spolok Izabella. Vieme len, kto bol posledným faktorom. Volal sa Michal Kovačič. Ale už mal na starosti skôr preberanie a distribúciu prác po domoch. A máme aj fotografiu jednej z faktoriek. Faktorky boli vzdelané ženy, ktoré boli veľmi zručné a vedeli organizovať," vysvetlila Kadlečíková s tým, že v školách alebo dielňach pracovali ženy, ktoré vyšívali a ktoré predkresľovali vzory. "A faktor schvaľoval, či to tak môže byť. Potom prideľoval a kontroloval prácu, keď nebola dobrá, tak ju vrátil. Takže všetci sa dbali na to, aby ich práca bola perfektná, lebo by ich výrobky nikto nekúpil," dodala.

Budmerické vyšívané obrusy, prestierania či blúzky sa takýmto spôsobom dostávali na svetové výstavy, do panských domov a sídiel. V roku 1918 sa spolok Izabella rozpadol a výšivkárske školy postupne zanikali, ženy potom vyšívali už iba doma, neboli združené.

V obci je od roku 2001 veľmi aktívny aj Klub jednoty dôchodcov. V súčasnosti má 85 členov. Okrem svojich pravidelných pondelkových stretnutí organizuje tiež poznávacie zájazdy, vychádzky napríklad na Červený Kameň, opekačky, ale zapája sa i do súťaží vo varení guláša alebo fazuľovice. Pripravuje tiež výstavy vlastnoručne vyrobených koláčov, šalátov či nátierok, na ktoré pozývajú obyvateľov dediny.