Košice/Bratislava 4. apríla (TASR) – Košický vládny program (KVP) bol právny dokument, z ktorého vychádzala zákonodarná činnosť Československa (ČSR). Tvorilo ho 16 kapitol, ktoré sa zaoberali rôznymi otázkami spoločenského, politického, hospodárskeho a kultúrneho života, medzinárodným postavením oslobodzovanej ČSR. Bol to programový dokument prvej vlády Národného frontu (NF) Čechov a Slovákov. Slávnostne ho vyhlásili pred 70 rokmi, 5. apríla 1945 v Košiciach na zasadnutí prvej čs. povojnovej vlády (predsedom bol český sociálny demokrat Zdeněk Fierlinger) a Slovenskej národnej rady (SNR).

KVP bol prijatý po dlhých rokovaniach predstaviteľov politických strán s prezidentom ČSR Edvardom Benešom na veľvyslanectve ČSR v sovietskej Moskve (22.-29. marca 1945). Určoval zásady budúcej politiky a bol označovaný za program národnej a demokratickej revolúcie. Vládu charakterizoval ako vládu ľudovodemokratického štátu, budovanú na základe širokého NF Čechov a Slovákov. Československo malo byť obnovené ako jednotný štát dvoch rovnoprávnych národov. Predstaviteľom štátnej moci na Slovensku bola SNR opierajúca sa o národné výbory. Požadovalo sa zrovnoprávnenie žien vo všetkých oblastiach verejného života a priznanie všeobecného volebného práva mužom a ženám od 18 rokov a príslušníkom brannej moci. Naopak aktívneho a pasívneho volebného práva mali byť zbavení "zradcovia národa a pomáhači nepriateľa". V Moskve bolo taktiež prijaté rozhodnutie, že strany predmníchovského politického systému, ktoré boli označené za reakčné alebo strany, ktoré poškodili záujmy národa a ČSR budú zakázané. Činnosť nebola povolená agrárnej, národnodemokratickej, živnostenskej a Slovenskej ľudovej strane. Komunistická strana Československa (KSČ), Komunistická strana Slovenska (KSS), Národnosocialistická strana, Československá strana sociálnodemokratická, Československá strana ľudová a Demokratická strana na Slovensku vytvorili Národný Front Čechov a Slovákov.

Zahraničná politika povojnovej ČSR mala vychádzať z dvojstrannej Zmluvy o priateľstve a spolupráci so Zväzom sovietskych socialistických republík (ZSSR) z 12. decembra 1943. Hlavnú líniu mala dopĺňať spolupráca s veľmocami – Spojenými štátmi americkými, Veľkou Britániou a Francúzskom. V súlade s jaltskými dohovormi veľmocí bol prijatý princíp kolektívnej viny príslušníkov národnostných menšín (nemeckej a maďarskej) za kolaboráciu s fašizmom. Títo mali byť vyhostení a mali byť prijaté Benešove dekréty. Na území Slovenska na základe kolaborácie horthyovského Maďarska s fašizmom (podľa Viedenskej arbitráže z roku 1938 zabralo časť územia Slovenska), boli maďarským obyvateľom odňaté základné občianske práva — štátne občianstvo, právo pracovať v štátnych inštitúciách, právo na dôchodok, skonfiškovali im nehnuteľnosti, zrušili maďarské školy, zakázali maďarské osvetové zariadenia, fašistických kolaborantov poslali na nútené práce, zatýkali politicky nespoľahlivé osoby. Kolektívna vina sa nemala týkať maďarských antifašistov.

V júni 1946 vydalo Povereníctvo vnútra ČSR vyhlášku o reslovakizácii a v roku 1948 vláda zmenila svoju politiku voči maďarskej menšine. Zrušila konfiškačné opatrenia voči malým a stredným roľníkom. Maďari odsunutí do českého pohraničia sa mohli vrátiť na Slovensko. Obnovilo sa im štátne občianstvo a začali sa otvárať školy s vyučovacím jazykom maďarským. Väčšina reslovakizovaných (pôvodne ich bolo 326.000) občanov sa opäť prihlásila k maďarskej národnosti. Podľa predstaviteľov maďarských politických strán pôsobiacich na Slovensku, roky 1945-1948 boli pre Maďarov rokmi utrpenia a v morálnej rovine by mohol slovenský parlament prijať vyhlásenie, v ktorom by sa ospravedlnil za všetko, čo sa v tomto období proti Maďarom vykonalo (spomínalo sa aj odškodnenie za KVP).