Bojnice 10. apríla (TASR) - Likvidácii kláštorov mužských a ženských reholí v roku 1950 počas tzv. akcií K a R sa nevyhol ani ten v Novákoch, ktorý tamojšie sestry, kanonisky sv. Augustína z rehole Notre Dame opúšťali asi najdramatickejšie. Na obranu kláštora, ktorý slúžil ako škola, ale aj sestier sa 29. augusta postavilo 4000 až 5000 ľudí z Novák, bližšieho i vzdialenejšieho okolia.

Jedným z dvoch posledných žijúcich pamätníkov na tieto represálie je aj politický väzeň a veterán protikomunistického odboja, 80-ročný Martin Hagara z Bojníc, ktorý mal v období likvidácie kláštorov takmer 16 rokov. Hagara býval v dome oproti kláštora, kde dlhé roky pôsobil ako miništrant v kaplnke. "Mama ma poslala 29. augusta, aby som išiel na roľu nalámať kukuricu. Keď som vyšiel pred náš dom, uvidel som pri kláštornej bráne zhluk žien. Už som mal zlé tušenie, prebehol som tam a pýtam sa, čo je? Sestričky berú. Utekal som teda do kostola, k veži, kde bola siréna ešte od vojny. Rozbil som sklíčko a pustil sirénu," začal rozprávanie Hagara.

Ako pokračoval, po spustení sirény sa začali ľudia zbiehať, lebo si mysleli, že horí. Keď však zistili, že berú sestričky, tak všetci utekali pred bránu, kde stáli dvaja policajti, niekoľko tajných a nákladné auto, s ktorým sa policajti chceli dostať dnu do kláštora. "Ženy zablokovali bránu, boli ozbrojené motykami, vidlami, každá tým, čo pochytila a pustili sa aj do predsedu miestneho národného výboru Ehrlicha, kontrarevolucionára. Myslím, že mu aj ucho natrhli a dostal motykou po hlave. Do kláštora sa však policajti nedostali a odišli preč. My sme však už vedeli, že sestričky nezachránime. Išlo len o to, aby nevyrabovali kláštor. Prišli Košovčania, Lehoťania, Podhradčania, Vesteničiari... Nováky boli plne obsadené ľuďmi a začalo sa sťahovanie kláštora. My, miništranti, sme vysťahovali kaplnku a veci z nej sme poodnášali buď do kostola, alebo na faru. Z kláštora sa tiež vysťahovala knižnica, nábytok, hudobné nástroje. V noci okolo dvanástej, keď policajti prišli po sestričky, kláštor bol prázdny. Nebolo v ňom ani koberca, ani záclony, boli tam len holé parkety. Sestričky sedeli na batôžkoch na zemi a čakali, čo s nimi bude. Vtedy ich tam bolo deväť alebo desať, päť z nich bolo učiteliek," spomenul.

Niekoľko chlapcov vrátane Hagaru v tú noc sedelo v kláštornom parku pri ohníku a keď uvideli blížiace sa hliadky, ktoré prišli ku kláštoru pešo z troch smerov, od Vesteníc, Kostolian a Prievidze, aby ľudí nevyplašili, rozbehli sa. Niektorým sa podarilo ujsť, no Hagaru s Lojzom Kováčom chytili, putá im ale nenasadili. "Pri bráne sa však strhla bitka a ako nás viedli von, ja som sa v tej mele stratil, zmizol som. Lojza zobrali a zavreli, ja som skočil do suda od asfaltu a schoval som sa tam. Domov som nemohol ísť, lebo pred naším domom stál autobus s ľuďmi, ktorých zaistili. Zo suda som sa dostal okolo štvrtej alebo piatej ráno," priblížil.

Nováky vtedy podľa Hagaru obsadilo 600 až 700 mužov, boli to vojaci, milicisti, "esembáci", pričom vojaci mali na puškách nasadené aj bodáky. Asi dvoch milicistov hodili neskôr obyvatelia do potoka. Navyše od Novák až po Zemianske Kostoľany stál rad vojakov. "Začalo zatýkanie, boli veľmi sklamaní, lebo v kláštore nebolo už nič. Sestričky naložili do autobusu a odviezli asi do Nových Zámkov. Vopred už mali pripravené zoznamy a zaistili vyše 40 Nováčanov. Odviezli ich do Nitry na ŠtB. Mali súd a niektorí dostali za vzburu tresty od jedného do ôsmich rokov," dodal Hagara.

Rehoľa Notre Dame odkúpila kaštieľ Rakovszkých v roku 1941 a 1. septembra 1942 v ňom otvorila dievčenskú meštiansku školu, neskôr v nej sídlila aj hudobná škola. Kanonisky sv. Augustína odviedli komunisti v roku 1968 do Slovenskej Ľupče, to už však bývali v ich súkromnom dome v Bojniciach. Hagara sa neskôr zaslúžil o odhalenie pamätníka týmto sestrám, nachádza sa v Novákoch v blízkosti kláštora. Rád kanonisiek v Novákoch už nepôsobí, jeho členky sa presťahovali do Bratislavy.