Hnúšťa 2. mája (TASR) – Zaujímavými, no málo známymi a v súčasnosti veľmi zanedbanými pamiatkami sú v Hnúšti dva kamenné klenbové mosty. Nachádzajú sa na Klenovskej Rimave v miestnej časti Maša a ľudová tradícia ich nazýva „tureckými“. Podľa odborníkov však s Turkami a dobou ich pôsobenia na Gemeri nemajú nič spoločné.

„Nikde nie je potvrdené, že by sa jednalo o turecké mosty, nie je o tom žiadny záznam, len ľudia si ich nazvali tureckými,“ uviedla riaditeľka Gemersko-malohontského múzea (GMM) v Rimavskej Sobote Oľga Bodorová. Ako dodala, obyvateľstvo si ich zrejme mimovoľne spájalo s prítomnosťou Turkov na Gemeri, historici však vedia, ktoré pamiatky na Slovensku sú turecké a tieto mosty medzi ne nepatria. Nespomínajú sa ani vo vyše 250 tureckých listinách, ktoré sa zachovali v archíve Rimavskej Soboty.

Turci boli na Gemeri prítomní vyše 130 rokov, ale územie Hnúšte nepatrilo priamo do ich dŕžavy, keďže ich najsevernejšia pevnosť Sobôtka sa nachádzala smerom na juh neďaleko Rimavskej Soboty. „Nevidím dôvod, prečo by Turci stavali mosty v takej lokalite, ako je Maša v Hnúšti. Prečo ich však ľudová tradícia označuje ako turecké, to je záhada,“ uviedol Alexander Botoš, archeológ z GMM.

Oba kamenné mosty sú jednoklenbové, jeden sa nachádza medzi Hnúšťou a Mašou, druhý je priamo v Maši. Podľa slov odborníkov s najväčšou pravdepodobnosťou pochádzajú z konca 18., prípadne z 19. storočia. V tomto období sa na jednej strane rieky pod vrchom Ostrá nachádzali železorudné bane a na druhej strane hámre, takže mosty mohli slúžiť práve na prepravu vyťaženej suroviny na spracovanie.



Nad jedným z mostom je vybudovaná novodobá konštrukcia z oceľových nosníkov a drevených fošní, ktorá ho celý prekrýva. Táto nadstavba ho mala spevniť, keďže cezeň prechádzali nákladné autá do neďalekého závodu Smrečina Hnúšťa. Na prvý pohľad tak vyzerá ako bežný cestný most, len pri pozornejšom pohľade zblízka sa dá všimnúť kamenná klenba. Oba mosty sú však v zlom stave a nutne potrebujú rekonštrukciu.

Ambíciu zachrániť most a vybudovať pri ňom oddychovú zónu atraktívnu pre domácich aj turistov má občianske združenie Horná Rimava. „Niekoľko rokov sme nevedeli, kde začať. Dôležitý krok sme spravili, keď sme sa v roku 2014 nakontaktovali na pani Vieru Kozárovú, ktorá koordinuje viaceré projekty záchrany pamiatok, napríklad aj v Muráni či v Jelšave. Tá nám v súčasnosti radí ako ďalej,“ povedal predseda združenia Roman Lebeda. Ako doplnil, je pred nimi ešte dlhá cesta. V najbližších dvoch rokoch by chceli most dostať do Ústredného zoznamu kultúrnych pamiatok, aby na záchranu mohli v budúcnosti žiadať dotácie z grantov ministerstva kultúry.

V mestskom parku sa nachádza najstaršia budova v meste i 180-ročný strom

Obľúbeným miestom oddychu a vychádzok obyvateľov Hnúšte je mestský park, nazývaný Záhrada 1. mája. Je pozostatkom kedysi krásnej Mariássyho záhrady, ktorú v 19. storočí založil miestny zemepán Fáy. Do dnešných dní sa z nej však zachovalo len veľmi málo.

Jedným z takýchto fragmentov je katalpa bignóniovitá, ktorá rastie na okraji parku. Už na prvý pohľad zaujme svojím netradičným, čiastočne poliehavým rastom a nemenej výnimočný je aj jej vek, ktorý sa odhaduje na 180 rokov. Najvýznamnejšou pripomienkou slávnej histórie je však najstaršia budova v Hnúšti, kaštieľ, ktorý je tiež situovaný priamo v parku. „Odhaduje sa, že pochádza z 12. až 13. storočia. Pôvodne to bol kláštor, ktorý patril pod Hronský Beňadik. Po zrušení rádu budovu odkúpila šľachtická rodina Kubínyiovcov,“ priblížil históriu kaštieľa miestny nadšenec histórie a kultúrny pracovník Martin Pliešovský. Kaštieľ je v súčasnosti v súkromných rukách a čaká ho rekonštrukcia.

Jedným z prvých reálnych krokov pri revitalizácii parku bola výstavba vonkajšieho fitparku, ktorý bol otvorený minulý rok koncom mája pri príležitosti osláv Dní mesta. Jeho projekt vypracovalo a predkladalo mesto v rámci výzvy Miestnej akčnej skupiny (MAS) Malohont. „Realizácia fitparku znova priniesla život do tejto bývalej Mariássyho záhrady, pretože okrem lavičiek na sedenie tam doteraz nič iné nebolo,“ povedala projektová manažérka MAS Malohont Miroslava Vargová.

Hnúšťanský fitpark nie je klasickým multifunkčným ihriskom, aké sa dnes stavajú v obciach. „Sú doň zakombinované aj prvky detského ihriska. Okrem strojov na cvičenie, ktoré sú určené skôr pre dospelých, sa na rôznych vybudovaných preliezkach môžu hrať aj deti,“ priblížila Vargová. Ako ďalej spomenula, projekt je vhodne riešený aj po architektonickej stránke. „Vybavenie fitnescentra je totiž rozložené v kruhu a detské zostavy sú akurát v jeho strede. Ak teda dospelý cvičí na niektorom zariadení, dieťa má pod dohľadom,“ uviedla. Pri projekte sa myslelo aj na možný vandalizmus a fitnescentrum má pod dohľadom kamera mestskej polície, ktorá bola namontovaná v rámci projektu.

Podľa ďalších slov manažérky sú zo strany obyvateľov na vybudovanie fitparku dobré odozvy a potvrdil to aj primátor Michal Bagačka. „Vybudovanie vonkajšieho fitnescentra bolo vynikajúcou vecou a ľudia si tam chodia zacvičiť,“ povedal. Fitpark podľa jeho slov plní svoj účel a prispel k rozšíreniu ponuky trávenie voľného času pre aktívnych ľudí.

Mesto v spolupráci s miestnym občianskym združením Horná Rimava plánuje park aj ďalej rozvíjať. „Je tam napríklad bazénik, ktorý sa však už nepoužíva, takže máme v pláne vybudovať tam niečo nové, napríklad nejakú fontánku alebo niečo podobné. Okolo nej by sme spravili tiež viac lavičiek na sedenie a vzniklo by tak ďalšie príjemné miesto,“ uzavrel primátor.

Slovenské lučobné závody boli najväčším závodom v celom okrese

Slovenské lučobné závody (SLZ) boli v minulých desaťročiach najväčším závodom nielen v meste Hnúšťa, ale v celom Rimavskosobotskom okrese. Históriu tohto chemického a gumárenského podniku TASR priblížil miestny nadšenec histórie a bývalý výrobný riaditeľ tejto spoločnosti Martin Pliešovský.

Počiatky chemického priemyslu v Hnúšti sa datujú do 20. rokov 20. storočia. Práve vtedy areál bývalých železiarní odkúpil Dr. Eugen Blasberg z Düsseldorfu a v roku 1924 v ňom spustil chemickú výrobu. „Nosným programom bola suchá destilácia dreva, teda výroba drevného uhlia. Vedľajšími produktmi, ktoré vznikali pri destilácii, boli acetón, butylacetát, decht a ocot,“ načrtol Pliešovský.

Po roku 1945 bola v závode spustená tiež výroba lakov a farieb, postupne sa pridávala aj výroba formaldehydu, cementačných práškov a čistých chemikálií, napríklad lekárskeho chloroformu a kryštalických octanov. „Po 1948 bol podnik zoštátnený a k jeho výraznej modernizácii došlo v rokoch 1958 až 1960. Suchá destilácia dreva sa totiž prevádzala v ležatých retortách a kvôli zvýšeniu produkcie sa v SLZ začala stavať moderná Lambiottova retorta,“ povedal historik. Jej výstavba stála 100 miliónov korún a do skúšobnej prevádzky bola spustená v roku 1960.

V 60. rokoch bol podnik premenovaný na Slovenské lučobné závody. „Názov je údajne odvodený od agresívnej kyseliny lúčavky kráľovskej, podobne ako v Čechách Lučební závody Kolín,“ priblížil vznik názvu Pliešovský. V 70. a 80. rokoch pribudli do portfólia SLZ aj výrobky z gumy. „Nové haly pre gumárenskú výrobu sa začali stavať v roku 1978 a postupne sa tu vyrábali rôzne tesnenia, dušové a bezdušové ventily, domové rohože a autorohože, lapače nečistôt na automobily, mostné pruženia a mnoho iného,“ vymenoval historik. SLZ boli v tomto období najväčším podnikom v celom okrese.

V SLZ bola zastúpená aj vojenská výroba. „V závode sa vyrábali detekčné preukazníkové trubičky na zisťovanie chemických látok v ovzduší. Bola tu aj zvláštna vojenská výroba G2020, teda výroba lícnicových filtrov do plynových masiek,“ vysvetlil Pliešovský. Práve s vojenskou výrobou je spojené vrcholné obdobie SLZ, ktoré sa datuje do druhej polovice 80. rokov. V tom čase tam pracovalo najviac zamestnancov, vyše 2400.

V nasledujúcom období 90. rokov však mali na SLZ negatívny vplyv politické zmeny v bývalých socialistických krajinách a z nich vyplývajúce nové ekonomické trendy. Podnik stratil viaceré zahraničné trhy, najmä Sovietsky zväz, kam smerovala veľká časť produkcie. Podľa slov bývalých zamestnancov podniku uškodili aj niektoré neprezieravé rozhodnutia vtedajšieho vedenia.

Výrazný míľnik SLZ je spojený s rokom 1992, keď sa rozdelil na dve samostatné spoločnosti, SLZ a Technickú gumu. „V tom čase v pôvodnom SLZ ešte stále pracovalo zhruba 2200 zamestnancov. Do nového podniku Technická guma prešlo asi 500 z nich. Už sa však jasne začali prejavovať prvky raného kapitalizmu, počet zamestnancov sa začal znižovať a výroba postupne upadala,“ podotkol Pliešovský.

V období pred definitívnym úpadkom výroby sa ešte stihli postaviť a zariadiť dve budovy, v ktorých mali byť moderné chemické laboratóriá, vývojári a technická príprava výroby. „Nikdy sa tam však nepracovalo, pretože už bolo príliš neskoro,“ konštatoval Pliešovský. Ako dodal, začala sa tiež výstavba čističky odpadových vôd, ani tá však nebola nikdy dokončená. Ďalšie prevádzky podniku, napríklad Lambiottova retorta či kotolňa s dvomi 50-tonovými kotlami, časom schátrali a dnes sú už úplne nepoužiteľné.

SLZ boli v meste a regióne dominantným zamestnávateľom a mnohí ľudia v nich odpracovali celé desaťročia. Jedným z nich je aj Milan Stieranka z neďalekého Klenovca, ktorý v podniku pracoval 31 rokov. Za ten čas pôsobil na približne ôsmich rôznych postoch, vrátane vedúceho výroby či podnikového energetika. Keďže zo SLZ odišiel až v roku 2008, zažil aj obdobie úpadku spoločnosti, ktorý podľa jeho slov nebol náhly, ale postupoval skôr pozvoľným tempom. „Prepúšťanie nebolo také drastické ako v prípade mnohých iných firiem, kde sa zastaví výroba a ľudia sú naraz hromadne prepustení. Tu odišlo napríklad veľa ľudí na predčasný dôchodok, čo bolo v tom čase možné už vo veku 58 rokov,“ vysvetlil Stieranka.

So stratou trhov sa v SLZ postupne znižovala výroba a jednotlivé prevádzky sa rad radom zastavovali. „Najdlhšie vydržala výroba drevného uhlia a začala sa dokonca aj rekonštrukcia Lambiottovej retorty, v ktorej sa vyrábalo. Cieľom bolo upraviť ju tak, aby nevznikali žiadne nežiaduce odpady. Keby sa to bolo podarilo, fabrika by podľa mňa mala šancu fungovať ďalej, keďže o kvalitné hnúšťanské drevné uhlie bol záujem,“ vyjadril sa Stieranka.

SLZ nakoniec koncom novembra 2005 skončili v konkurze. Ešte za ich chodu sa však vytvorili spoločnosti SLZ Nova a SLZ Chémia, resp. Carbon, ktoré existujú dodnes, zamestnávajú však už len pár desiatok ľudí a prakticky nič nevyrábajú. Neúspechom sa skončil aj nádejný projekt na spracovanie a recykláciu starých pneumatík, ktorý sa mal rozbehnúť v priestoroch SLZ. „Skúsenosti tu boli a ľudia mali zvládnuté aj technológie, narazili sme však na veľký odpor mesta a občanov, ktorí sa takejto prevádzky báli,“ objasnil Stieranka. Spustená teda bola len v testovacej prevádzke, do praxe sa nepodarilo dostať ani ďalší projekt na výrobu bionafty z repkového oleja.

Podľa slov primátora Hnúšte Michala Bagačku koniec SLZ mesto pocítilo skutočne výrazne. „Bol to hlavný dôvod vtedajšieho nárastu nezamestnanosti, ktorá sa dostala do skutočne vysokých čísiel. Keď som nastúpil na pozíciu primátora, v zozname nezamestnaných figurovalo presne 1240 ľudí,“ povedal primátor. Ako ďalej spomenul, mesto sa však z tohto šoku spamätalo a v súčasnosti evidujú len okolo 430 nezamestnaných, čo predstavuje zhruba 20-percentnú nezamestnanosť. „Nevravím, že je to len našou zásluhou, keďže mnohí ľudia odišli pracovať do iných miest a zahraničia, ale vplyv na znížení nezamestnanosti má aj priemyselný park, ktorý mesto zriadilo v areáli bývalej Technickej gumy,“ zdôraznil primátor.

V tomto parku v súčasnosti pôsobí šesť spoločností, ktoré spolu zamestnávajú okolo 800 ľudí. „Najväčším zamestnávateľom je spoločnosť Yura Eltec Corporation s viac ako 600 pracovníkmi, okolo 50 ľudí zamestnáva Reisner & Wolff Slovensko. Novým investorom je firma Bio CON 1, ktorá zamestná približne 20 ľudí a spoločnosť Versaco by mala vytvoriť ďalších 60,“ vymenoval primátor. Ako uzavrel, veľkým problémom pri získavaní nových investorov je okrem iného zlá dostupnosť mesta pre chýbajúcu diaľnicu na južnom ťahu.