Bratislava 4. decembra (Teraz.sk) - Mnohé deti si začiatok decembra spájajú s Mikulášom a sladkými dobrotami. O živote Mikuláša toho veľa nevieme, no predpokladá sa, že sa narodil okolo roku 270. Zachovalo sa o ňom množstvo legiend, pričom najznámejšia hovorí o troch chudobných dcérach. Aby sa mohli dobre vydať, Mikuláš im za tri noci nechal na okne tri mešce s peniazmi ako veno. Do dnešných čias zachoval sa zvyk obdarovávať malé deti - tie dobré, ale i menej poslušné.



Mikulášske obchôdzky rozmohli sa najmä v 17. storočí a boli typické pre mestské a šľachtické prostredie. Až neskôr sa tento zvyk presunul na vidiek, kde Mikuláš získal dvoch pomocníkov – anjela a čerta. Symbolizovali vyváženie dobra a zla a Mikulášovi pomáhali roznášať darčeky. "Čert bol oblečený v kožuchu prevrátenom naruby, na ktorom mohol mať aj zvonečky, opásaný bol reťazou, ktorou štrngal, a tvár mal zamazanú od uhlia. Anjel v bielom odeve mal krídla z papiera a zamúčenú tvár," píše Katarína Nádaská v knihe Slovenský rok v ľudových zvykoch, obradoch a sviatkoch.

Foto: TASR - Radovan Stoklasa

Aj o týchto dvoch pomocníkoch zachovali sa nám kadejaké príbehy. V poslednom článku sme si spomínali, že Kriváň vykrivil dupajúci obor. Iný príbeh však hovorí o tom, že za jeho jedinečný tvar môže anjel, ktorého na Slovensko vyslal Boh. Anjelovi sa počas letu zapáčil kopec štíhly vysoký a mocný ako slovenskí junáci. Usadil sa pod jeho úpätím a nadchýnal jeho krásou. Večer sa však musel vrátiť do neba, a tak sa rozhodol ešte raz okolo neho preletieť. Nechtiac však zavadil krídlom o jeho štít, ktorý tak vychýlil na jednu stranu. Tak vraj vznikol Kriváň vo Vysokých Tatrách.



Oveľa viac ľudových rozprávaní zachovalo sa nám však o démonických čertoch. Existujú o nich rozprávky, povesti, básne, piesne, porekadlá, anekdoty a iné prvky ľudovej slovesnosti. Časom došlo k prelínaniu čerta so satanom, diablom i samotným Luciferom, ktorému čert slúžil.

V ľudských predstavách vyzeral čert zväčša ako tmavá bytosť – pokrytá čiernymi chlpmi, so špicatými ušami, malými rohmi na temene hlavy, kravským chvostom a kopytom na jednej nohe. V rukách zväčša nosil vidly. Žijú v pekelných priestoroch, no radi chodia i na zem, kde pokúšajú ľudí na konanie zlých skutkov. Ich prítomnosť možno spoznať podľa sírového zápachu.

Ako píšu Nádaská a Michálek v knihe Čerti, bosorky a iné strašidlá, mohli vziať na seba podobu zvieraťa aj človeka, ktorú menili podľa potreby. Tak sa raz zjavil čert premenený na mládenca pred starou dievkou z Margecian, lebo by sa bola vari už aj za čerta vydala. Keď však zbadala mládencove kopytá, odmietla jeho ponuku na sobáš. Jedine vtedy by sa za neho vydala, keby bol Váh tiekol zdola nahor. To však čert nedokázal sľúbiť, a tak zostalo dievča slobodné.



Ľudia si kedysi čertov spájali aj s nepriaznivým počasím. Tak to malo byť aj v prípade čerta v Jasenovej. Lucifer mu dal úlohu, aby zviedol krásnu dievčinu. No keďže sa mu to nepodarilo, nemohol sa vrátiť do pekla. Namosúrený teraz vyčíňa po okolí v podobe víchrice a bleskov.

Slovo čert malo v našej kultúre značný vplyv a udomácnilo sa aj pri názvoch pracovných nástrojov, rastlín či lokalít. Za čertov však kedysi považovali aj ľudí s prejavmi psychických porúch. Obviňovali ich z posadnutosti diablom.

Viete, podľa čoho je pomenovaná Čertovica?

Ten, kto chcel v minulosti prejsť od Brezna z Pohronia na Liptov, musel vraj upísať dušu čertovi, ktorý žil na vrchole kopca. Čert raz zastavil aj istého mládenca, ktorý šiel na pytačky na susednej dediny. Keď sa ho však čert pýtal, kamže ide, povedal mu, že po kozu. „No dobre, ale ak to nebude koza taká, akú som ja ešte nevidel, tak stadiaľto ďalej nepôjdeš!“ Mládenec vyľakal sa a príhodu rozpovedal i snúbenici. Bola to však bystrá deva a rozhodla sa čerta okabátiť. Keď sa spolu blížili k Čertovici, sukňu si prehodila cez hlavu a dala sa kráčať po štyroch. Čert si ju udivene prezeral a veru zhodnotil: „No už som videl veľa kozí, ale takúto kozu, aby mala cecky medzi prednými nohami a bradu medzi zadnými, takú som teda ešte nevidel. Môžete ísť!“

Čerti teda neboli v rozprávaniach ľudí vždy len démonickí diabli, ale ľud ich občas opisuje aj ako hlupákov. Tak to bolo aj v prípade čerta a istej starenky, ktorí sa stavili, kto rýchlejšie ušije košeľu. Čert si zmyslel, že keď si nachystá jednu cvernu, nebude musieť toľko ráz vymieňať niť. Tá však bola taká dlhokánska, že počas šitia musel neustále vyskakovať von oknom a vracať sa dnu. To ho, samozrejme, zdržalo, a tak babka ušila košeľu prv. Vďaka rozumu a skúsenostiam totiž vedela, že mať jedna dlhú niť sa nevypláca. Za svoju šikovnosť získala od čerta sto zlatých dukátov na pamiatku mu podarovala košeľu.

Foto: TASR/AP

„Čerti sa aj po kopaniciach zjavujú, na smolu sa rozlievajú, s necudnými ženami spia a keď nemôžu ľuďom, ako by chceli, uškodiť, aspoň zasmradia ako tchory. Čert aj v kopaniciach za čas slúži tomu, kto sa mu vlastnou krvou podpíše, ale naposledy svojho pána predsa uchytí, ak sa mu krížom nebráni. Čert ani v kopaniciach nespí, a vtedy sa vždy aj anjel obzerá,“ takto opísal v Národopisných prácach túto démonickú bytosť Dr. Jozef Ľudovít Holuby, ktorý pôsobil ako kňaz takmer polstoročie v Bošáckej doline.

Tu mal jeden gazda svoju ženu zapredať čertovi za zlatý poklad. Žena časom upadla do ťažkej choroby, a tak si čert vzal jej dušu. Lenže nenásytný gazda neuvedomil si, že zapredal každú ženu v dome, a to i synovu dcéru. Tá sa potom pomútila na rozume, lebo i ona musela ostať v moci čerta.

Vianočné príhody s čertom

O kremnickej bani sa medzi baníkmi tradovalo, že na Štedrý deň nesmú fárať. Nik však vlastne nevedel prečo. Raz sa teda jeden z nich rozhodol vyskúšať to. Len čo ho spustili do šachty, zle-nedobre bolo. Baník kričal, aby ho vytiahli. Vtom sa ale klietka zasekla a ani päťdesiat párov rúk s ňou nedokázalo pohnúť. Po sviatkoch, keď sa začalo pracovať, našli pri klietke len stopu čiernej smoly. Bola to vraj stopa po čertovi, ktorý si vzal baníka za jeho opovážlivosť.

Foto: TASR/AP

V čase Vianoc má po hlavnom meste blúdiť duša jedného nešťastníka. Istý Bratislavčan vraj kedysi krivo prisahal voči svojej susede a prisvojil si jej majetok po smrti manžela. V tom okamihu sa vraj zotmelo a akýsi démon ho uniesol. Muža nik odvtedy nevidel. Na stene bratislavskej radnice sa však objavil obraz muža, ktorý namaľoval čert ako výstrahu pre krivoprísažníkov.

Ako sa čertilo na hradoch

Nenásytnosť sa stala osudnou aj pánovi gotického hradu vo východoslovenskej obci Vinné. Hradného pána Pavla prišla navštíviť jeho zámožná sestra Katarína, no brat ju bez hanby okradol. Pobúrená šľachtičná sa mu chcela pomstiť tým, že na neho nahuckala cisárskych vojakov. Pavel bol však skutočne prefíkaný človek, a tak ich podplatil. Rozradostení vojaci s úsmevom opustili hrad a rozložili sa na neďalekej planine. Len čo však otvorili truhlice, našli namiesto zlata iba kusy skál. Od zúrivosti zaklapli veká debien. Spôsobili taký hrozitánsky lomoz, že hrad sa rozpadol na márne kúsky. Spolu s ním prepadol sa aj nenásytný hradný pán, ktorý slúžil čertu.

Foto: TASR - Roman Hanc

Aj na Bačkovskom hrade žil veľmi krutý pán a na jeho dušu zálusk si robil sám Lucifer. Keď prišla jeho posledná hodina, vyslal do zámku svojho slúžiaceho čerta, aby vzal pánove zlaté poklady. V hradných múroch bola však taká tma, že čert vzal omylom skaly. Unavený rozhodol sa oddýchnuť si na vrcholci Vihorlatu. Lucifer ho však už nedočkavo zvolával, a tak prepadol pod zemou. Len čo Lucifer zbadal, že doniesol skaly namiesto, nakázal mu nevracať, kým nedonesie poklad zosnulého hradného pána. Ten sa však už medzitým kamsi stratil. Čert tak musí blúdiť po hrade dovtedy, kým nesplní svoj sľub. Upomienkou na neho je aj vihorlatské morské oko, ktoré vzniklo na mieste, kde sa čert prepadol.

Zdroje: Čerti, bosorky a iné strašidlá, Na krížnych cestách, Národopisné práce, Slovenské strašidlá od „A“ po „Ž“, Slovenský rok v ľudových zvykoch, obradoch a sviatkoch