Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Piatok 20. december 2024Meniny má Dagmar
< sekcia SERIÁL: Slovenskí démoni a strašidlá

Viete, ktorú slovenskú rieku zabudol Stvoriteľ pomenovať?

Ilustračné foto. Foto: TASR/Milan Kapusta

Pramene, studničky, jazerá i rieky sú staršie ako ľudia, a tak si o nich vymysleli kadejaké príbehy. Tie tak zľudoveli, až sa z nich stali povesti, ba priam legendy. Poznajú ich však aj dnešní ľudia?

Bratislava 16. apríla (Teraz.sk) - Naši predkovia sa v dávnej minulosti usadzovali pri vodných tokoch. Boli zdrojom ich obživy, ich života, každodenných povinností. Ale aj radostí, keď napríklad počas Veľkonočného pondelka naberali z nich vody, aby dievky do krásy vyoblievali. A keďže pramene, studničky, jazerá i rieky sú staršie ako ľudia, vymysleli si o nich kadejaké príbehy. Tie tak zľudoveli, až sa z nich stali povesti, ba priam legendy. Poznajú ich však aj dnešní ľudia?



Najväčšia rieka, ktorá preteká našou krajinou, je Dunaj. Hovorí sa, že sa volá podľa boha Danubia, no pripisuje sa jej aj historický názov Ister, čiže rieka života. Legenda o tom, ako Dunaj vznikol, však nepochádza z našich končín. Hovorí o tom, že jeden rímsky vojvodca počas vojenského ťaženia vyslal svojich vojakov, aby našli prameň tejto veľkej rieky. Vojakom sa však nepáčilo, že by sa mali predierať hustým Čiernym lesom, ktorí vzbudzoval strach nielen u domorodého obyvateľstva. Označili teda vojvodcovi falošné miesto, kde voda vyviera. Na tomto mieste neskôr vyrástlo mesto Donaueschingen. Zvesť o tom, že práve tu pramení rieka, sa medzi ľuďmi natoľko rozšírila, že žriedlo v meste obstavali a rieku pomenovali Donau, čiže Dunaj. Dnes však už vieme, že jej pôvod nachádza sa práve v Čiernom lese a že sa vlieva až do Čierneho mora.

Na archívnej snímke pltníci prepravujú plť po Dunajci, v pozadí sú Tri koruny.
Foto: TASR Oliver Ondráš


Aj Dunajec v Pieninách má svoj historický názov, a to Istula. Pod takýmto názvom ho mal zapísať Ptolemaios do starodávnej mapy. No nie vždy to bola rieka. Príbeh hovorí, že kedysi veľmi, veľmi dávno to bolo obrovské nenásytné jazero. Kradlo živobytie okolitému ľudu, nivočilo ich polia. Znepáčilo sa to jednému gazdovi, ktorý nedokázal už viac rodinu živiť, hoci bol veľmi pracovitý. Voda sa mu neustále posmievala, trápila ho, a tak si chcel napokon vziať život. Priviazal si o krk kameň, no vtom ho zastavil jeden poľský kráľ, ktorý tiahol do bitky. Poradil mu, aby aj s chlapmi prerúbali skaliská a že potom voda zmizne. Dali teda na jeho slová. Úmorná práca im však neprinášala ovocie a tak to časom zanechali. Keď sa však kráľ vracal z bojiska, videl, že s jazerom je to vari ešte horšie ako predtým. Preto zaťal svoj meč do skál tak silno, až sa hory rozostúpili. Voda rozutekala sa na sever a prúdom valila sa do Baltického mora. Rieku napokon pomenovali Dunajec a to, čo predtým nivočila, teraz bohato miestnym odmeňovala.



Aj o regióne Orava a jeho rovnomennej rieke sa nám zachovala pekná povesť. Keď Boh videl kraj, ktorý stvoril, zdal sa mu príliš rovný. A tak anjelom nakázal, aby do vriec nabrali kamenia a spravili z nich kopce. Ako sa už zmrákalo, niekde naozaj kopce navŕšili, no niekde zostali len kúsky skál, lebo sa ponáhľali. Takú Oravu teda vytvorili. A jej prvými obyvateľmi boli dvaja obri. Syn bol však nešťastný, aký je to chudobný kraj, a tak sa ponosoval svojej materi. Veru došlo jej to ľúto, a tak vo svojej skrýši začala nariekať. Toľko nariekala, až dve jazierka vytvorila, a tie sa z jaskyne rozliali dole údolím. Tak vraj vznikla rieka Orava, ktorá zmenila okolitý kraj na úrodnejší.

Na ilustračnej snímke Bratislavský hrad a Dunaj.
Foto: TASR - Pavel Neubauer


A ako by to bolo, keby aj o našej najdlhšej slovenskej rieke nebola nejaká tá legenda? Spája sa so stvorením sveta, keď každá rieka mala od Stvoriteľa vo vienku svoj smer a mala aj svoje meno. Iba jedna nie. Voda pod Tatrami bola skrútená do klbka a nevedela, či je riekou a či jazerom. A keď dostali všetky rieky na zemi povel, aby začali tiecť, tento tok sa ani nehol, lebo váhal, čo má robiť. Vyslal teda Stvoriteľ anjelov pod Tatry, aby zistili, čo sa s vodou deje. Veru ani nevedeli, ako sa volá, a tak ju nazvali Váhavec, z čoho vzniklo slovo Váh. A jeden z anjelov vedel aj po latinsky, a tak ju nazval Bludárom, čiže Vagom... A od tých čias jej to meno zostalo. Voda sa napokon predrala skaliskami, no dodnes sa kadejako točí, lebo občas stále nevie, či tiecť nahor a či nadol.



O Váhu sa nám však zachovala aj táto povesť. Na Liptove žilo vraj kedysi mocné knieža, ktoré zajala svojho najväčšieho nepriateľa. Ak chcel väzeň získať naspäť slobodu, musel vyhrať nad jeho najsilnejším, aj keď v srdci nie najlepším bojovníkom. Bol to totiž obor. Turnaj trval od pravého poludnia až dovtedy, kým slnko nezapadlo. A s posledným lúčom slnka vyhasol aj život znepriateleného kniežaťa. Obor bol pyšný na svoj výkon, no ešte viac sa tešil na svoju odmenu. A tou mala byť dcéra samotného kniežaťa. Dievča však prosilo otca, aby sa za neho nemuselo vydať. Toľko nariekala, až napokon srdce otca obmäkčila. Ale len sčasti. Vydaj totiž odložil na deň po splne mesiaca. Ako mesiac rástol, rástol aj smútok dievčiny. Keď bola luna v plnej kráse, stretla sa dievčina so svojím milým. Taká bola rozľútená, že jej napokon puklo srdce. Driečny mladík ju pochoval a začal sa túlať horami. Tu ho stretol žiarlivý obor, ktorý vedel o ich láske, a rozdrvil mu hlavu. Presne o polnoci, v deň splnu, vyvrela z oboch hrobov voda. Biela a čierna. Potôčky túlali sa krajom, až sa stretli v jednom toku a spoločne liali malebným krajom. Tak vraj z Bieleho a Čierneho Váhu vznikla najdlhšia slovenská rieka Váh.

Na archívnej snímke pohľad na Morské oko.
Foto: TASR - Milan Kapusta


Aj o pôvode morských ôk v Tatrách zachovala sa nám povesť. Na brehu vody sedela raz Zemedcéra, do ktorej sa zahľadel samotný morský kráľ. Darmo jej sľuboval všetky krásy vodného sveta, Zemedcéra zostala verná svojmu kraju. Časom zabudla aj na kráľa, no jemu z mysle nádherná dievčina neschádzala. Dokonca bol ňou taký posadnutý, že sa prekopal pod tatranské štíty. Nové jazierka prilákali krásnu Zemedcéru. No len čo sa priblížila k brehu, schmatli ju ruky morského kráľa a stiahli pod hladinu. Márne nariekala dievčina, aby ju prepustil z väzenia, kráľ sa s ňou chcel za každú cenu oženiť. Zemedcéra však stále odolávala. Napokon ju vyslobodila morská panna. Nie však z dobroty, ale preto, že chcela získať kráľa. Zemedcéra sa napokon vrátila do rodných Tatier a zlú príhodu jej pripomínali len morské oká, ktoré navždy zostali prepojené s morským svetom.

Rimania zanechali aj stopu v našich končinách. Snáď najzreteľnejšia je na hradnej skale v Trenčíne. No ich vojenské ťaženie zapísalo sa aj inde. A práve z časov najstarších budú pochádzať ďalšie povesti, o ktorých si v našom seriáli Slovenskí démoni a strašidlá povieme v nedeľu 17. apríla.


Zdroje: Povesti o slovenských riekach, Slovenské historické povesti, Zvonové studničky, slovenskepovestikdebolotambolo.webnode.sk