Čaplovičov otvorený list členom Snemu a Predsedníctva SAV, plné znenie

Otvorený list
členom Predsedníctva a Snemu Slovenskej akadémie vied

Vážení členovia Predsedníctva a Snemu Slovenskej akadémie vied, rozhodol som sa Vám napísať Otvorený list, k súčasnej situácii vo vrcholnej celonárodnej ustanovizne, ktorá si pred dvoma rokmi pripomenula, v kontinuite svojho priameho predchodcu, 70. výročie Slovenskej akadémie vied a umení a pred rokom, svoje 60.výročie.

Tešil som sa z tohoročného vydania a súčasne promócie kolektívnej monografie Dejiny SAV, ktorá je svedectvom systematickej práce a výsledkom vedecko-výskumných výstupov, v toku času jej tisícov vedeckých, odborných, technických a administratívnych zamestnancov, riaditeľov, členov Predsedníctva, akademikov a členov korešpondentov, priateľov a podporovateľov, v dobách, desaťročiach minulých, turbulentných, prajných aj neprajných. Predovšetkým vnútorná súvzťažnosť dokázala odolať nepriaznivým tlakom, ale aj ideologickému násiliu, veď vo Vašej inštitúcii našli svoju prácu vyhnanci z vysokých škôl, skvelí profesori, vedci, ktorých totalitný režim, doslovne vyrazil od vysokoškolských katedier.

Pracoval som v Slovenskej akadémii vied, bol som a som hrdý, že som sa v minulosti mohol podieľať na mnohých národných i medzinárodných vedeckých projektoch. Veď práve popri škole a športu, SAV mi dala obrovský priestor, vnútornú silu prekonávať prekážky, ako aj nové poznanie, pre plnohodnotné životné uplatnenie. Spomínam na svojich učiteľov a podporovateľov, starších vedeckých kolegov, ktorých si veľmi vážim, lebo ma previedli cez mnohé úskalia života. A na to sa nemôže zabudnúť, na korene, a na svoju ukotvenosť. Osobitne spomínam na obdobie od roku 1992, keď som bol zvolený, trikrát za člena Predsedníctva a dvakrát za podpredsedu pre vedy o spoločnosti, človeku, dejinách a kultúre. A keď som neskôr vstúpil do politiky, už som ďalej nekandidoval, pretože na rozdiel od mnohých kolegov, nechcel som spájať moje pôsobenie v politike s funkciou v SAV, ako aj mojim pôsobením v postavení vedeckého pracovníka na čiastočný úväzok, pretože som presvedčený, že na dvoch stoličkách, nie je možné vykonávať kvalitnú prácu.

Vždy som si vážil dôveru svojich kolegov, preto som pre Akadémiu, a nie pre seba, obetavo pracoval. Nadovšetko si vážim súvzťažnosť vtedajších kolegov, členov predsedníctva, napriek tomu, že vo vnútri sme mali, celkom prirodzené, rôzne názory, navonok sme však boli vždy jednotní, pevní a obetavo sme pracovali pre našu akadémiu, vedu, spoločnosť. Boli to často politici, vládni úradníci, ako aj niektorí vysokoškolskí predstavitelia, ktorí chceli SAV doslovne rozbiť a zlikvidovať . Nedali sme sa, lebo sme držali spolu, vedy o neživej, živej prírode a spoločnosti. Odolali sme vtedajším tlakom Markušovej Matice slovenskej, ktorú v tom čase podporovali niektorí vládni predstavitelia a poslanci. Nadovšetko sme dokázali, v neľahkom čase Slovenska, odolať tlakom mečiarizmu, nacionalizmu, a ešte predtým “kresťanskému“ ideologickému fundamentalizmu. Dokázali sme odolať aj tlakom vtedajšieho Úradu pre stratégiu rozvoja spoločnosti, vedy a techniky SR, ktorý nás chcel direktívne riadiť a navrhoval zrušiť samostatnú rozpočtovú kapitolu. Vtedy sme v rámci Predsedníctva, Rady vedcov, troch rád riaditeľov a volených zástupcov jednotlivých komôr komunikovali, nebojovali sme medzi sebou, ale spoločne sme obhajovali záujmy vedy, výskumu, a našej SAV. Všetky súveké problémy sme dokázali riešiť konsenzom. Navonok sme tak mohli prijímať rozhodnutia, ktoré bránili SAV, jej rozpočet, kapitolu, domáce i zahraničné výsledky. Práve táto jednota nedovolila jednotlivým vládam a ministrom, direktívne vstupovať do dobre fungujúceho organizmu SAV. Vo funkcii podpredsedu vlády pre vedomostnú spoločnosť, európske záležitosti, ľudské práva a menšiny a neskôr ministra školstva, vedy, výskumu a športu SR som nikdy do autonómnosti SAV nezasahoval, vrátane rozpočtu (to bolo len v kompetencii ministra financií), a nikdy som nepovažoval zamestnancov SAV za úradníkov v štátnej a verejnej správe, cez ktorých možné veľa ušetriť na výdavkoch štátu. Práve naopak, vedel som, že je ich nedostatok a v podpore vedy sme boli a sme na chvoste štátov Európskej únie. A v tom čase, som mal vždy podporu u predsedu vlády Roberta Fica. On vždy stál na strane SAV!

Vážení bývalí kolegovia, priatelia kvalitnej vedy, základného a aplikovaného výskumu. V tej dobe všetci sme dokázali stáť za svojim predsedom SAV, predseda však musel prijímať väčšinové rozhodnutia, ktoré sme systematicky, za všetky tri oddelenia, ako podpredsedovia, navrhovali. Nielen, keď horelo, ale systematicky. Bola to kolektívna zodpovednosť, a každý, kto prijal kandidatúru a bol zvolený do Predsedníctva SAV, musel sa vzdať osobných záujmov v prospech celku. Áno, niesli sme spolu s predsedom SAV kolektívnu spoluzodpovednosť, za úspech i neúspech. Ak by sme tak nekonali, národná ustanovizeň, by dnes už neexistovala. A možno nepoznajúc, držali sme sa nadčasových slov prvého československého prezidenta T. G. Masaryka: „V spoločnom jednota, v rozdielnom sloboda, vo všetkom tolerancia“. Preto sme boli silní a rozhodní, na rozdiel od súčasného času a nešťastných skutkov.

Vážení členovia Predsedníctva a Snemu Slovenskej akadémie vied, dnešný stav, nie je len zlyhaním predsedu, ale celého Predsedníctva a Snemu, najmä tých tzv. revolucionárov, ktorí z veľkej časti chcú súčasný stav vyriešiť len jednorazovým zoťatím hlavy predsedu SAV, Prof. RNDr. Jaromíra Pastoreka, DrSc. Je to však veľký omyl tých, čo sa derú k moci a k peniazom a takýmto prístupom sa podpisujú na postupnej likvidácii SAV. Niekomu prisľúbili poradcovia na ministerstve školstva finančné zdroje z nových európskych fondov, ešte pred vyhlásením jednotlivých výziev. Škoda, že mnohí tomu uverili a zabudli na legitímnu súťaž a kvalitu. Cítim, že sa všetko spolitizovalo, túžba po moci a po rozhodovaní o vedeckých projektoch zahalila rácio a vyhnala akúkoľvek empatiu, dôležitú pre potrebný konsenzus a budúcu silu SAV. Zabúda sa, že každý člen Predsedníctva, a osobitne jeho podpredsedovia a vedecký sekretár, nesú svoj diel viny nad terajším rozorvaným stavom. Treba si pozametať pred vlastným prahom a spoločne konečne pochopiť, že v oblasti financovania je Vaším partnerom podpredseda vlády a minister financií, a nie podpredseda vlády a minister vnútra, ako aj minister školstva, vedy, výskumu a športu, ten len v kompetenciách: v koordinácii a v metodickej pomoci v oblasti vedy a techniky, vrátane implementácie a transparentného využívaní európskych fondov. Teda v prvom rade podporujte, vážené kolegyne a vážení kolegovia dialóg, pri zachovaní autonómnosti vnútorného organizmu SAV a nie v presadzovaní direktívneho riadenia, osobných záujmov a cieľov, prostredníctvom súčasného prevratu!

Bolo by veľkou chybou, keby niektorí z členov súčasného Predsedníctva SAV kandidovali na predsedu. Ak ste demokratická ustanovizeň, ctíte si ideály demokracie, chcete byť príkladom pre politikov, nerobte rovnaké chyby. Len nové voľby Predsedníctva a Snemu môžu vytvoriť zo SAV opäť váženú inštitúciu, aj v očiach politikov a širokej verejnosti. Do vedenia je potrebné dostať vedecké osobnosti a nie tých, čo majú len „akúsi chuť“ a takmer žiadne výsledky v doterajšom vedeckom živote a v organizácii vedy i výskumu. Verím, že sa správne a demokraticky rozhodnete a nepôjdete cestou čistiek svojich oponentov. Držím Vám palce vo Vašom rozumnom a konštruktívnom rozhodnutí pre budúcnosť SAV, vedy a techniky, výskumu a vývoja na Slovensku, ako aj v Európskej únii.

S pozdravom a s úctou
Dušan Čaplovič,
poslanec NR SR a bývalý dlhoročný člen Predsedníctva
a podpredseda SAV