Bratislava 14. marca (TASR) – Podpísanie základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou pred 20 rokmi bolo európskym momentom v slovenskej histórii. Pre TASR to uviedol bývalý minister zahraničných vecí Eduard Kukan. V roku 1994 participoval od marca do decembra ako minister na rokovaniach o zmluve.



V Paríži ju 19. marca 1995 podpísali slovenský premiér Vladimír Mečiar a jeho maďarský partner Gyula Horn. Vtedy slovenskej diplomacii už šéfoval Juraj Schenk. Stalo sa tak deň pred parížskou konferenciou o stabilite v Európe. Francúzsko totiž v roku 1993 prišlo s návrhom o pakte stability, známym ako Balladurov plán. Jeho hlavnou ideou bolo, aby štáty strednej a východnej Európy podpísali bilaterálne dohody, ktorými by si vyriešili vzájomné problémy či už s národnostnými menšinami, alebo pohraničné vzťahy, aby potom nimi nezaťažovali európsku politiku.

"Išlo o celkom dobrý pozitívny plán, pričom naša slovensko-maďarská dohoda presne zapadala do tejto koncepcie. Preto, keď sa v roku 1995 podpísala v parížskom Matignonskom paláci, tak to bolo vo svetle európskych kamier a bleskov, pretože Francúzi mali záujem na tom, aby spropagovali, že v rámci tejto iniciatívy prišlo k uzatvoreniu takejto zmluvy," priblížil Kukan.

Ako poznamenal, súviselo to aj s vnútropolitickou situáciou vo Francúzsku. Vtedajší premiér Edouard Balladur, ktorý v tom čase kandidoval do prezidentského úradu, chcel túto iniciatívu využiť na posilnenie svojho postavenia vo francúzskej spoločnosti ako uznávanej medzinárodnej figúry, ktorej sa podarilo vniesť pokoj a stabilitu do regiónu strednej a východnej Európy.

"Mal záujem na tom, aby sa podpísalo čo najviac takýchto dohôd," dodal Kukan. Okrem Slovenska rokovalo Maďarsko o podobnom dokumente aj s Rumunskom. V prípade maďarsko-rumunskej bilaterálnej dohody sa tak stalo v septembri 1996. "Takže sme v Paríži boli jediní, a preto sme boli takí slávni. Sledovala nás celá Európa, lebo Francúzi tomu chceli dať patričný mediálny ohlas," ozrejmil.

Keď Kukan nastúpil v marci 1994 na ministerstvo, o zmluve sa intenzívne rokovalo. "Mnohé veci už boli dohodnuté," poznamenal. Za najväčší kameň úrazu označil diskusie o územnej autonómii. "Chceli sme sa vyhnúť akýmkoľvek formuláciám, ktoré by ju umožnili," vysvetlil s tým, že najviac sa v tejto súvislosti skloňovalo odporúčanie Parlamentného zhromaždenia Rady Európy číslo 1201 z roku 1993. Jeden z jeho článkov totiž dával výhľad príslušníkom národnostných menšín na prípadné získanie kolektívnych autonómnych práv. "Naši maďarskí kolegovia to chceli zaradiť do základnej zmluvy, lebo predmetné odporúčanie pri veľmi sofistikovanej interpretácii by vlastne územnú autonómiu umožňovalo," priblížil s tým, že tieto rokovania dokončil až jeho nástupca Juraj Schenk.

Slovenskému parlamentu po búrlivých diskusiách a niekoľkých odkladoch trvalo až rok od Paríža, kým zmluvu o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci nakoniec schválil. Jej súčasťou totiž bolo pre mnohých sporné odporúčanie Parlamentného zhromaždenia Rady Európy. Na to, aby Mečiar získal podporu koaličnej SNS, musel zmluvu doplniť dodatkom. Poslanci tak 26. marca 1996 zároveň schválili dodatočné vyhlásenie, ktoré vopred vylúčilo kolektívne práva menšín vrátane vytvárania autonómnych štruktúr.

Súhlas s ratifikáciou zmluvy vtedy vyslovilo 119 poslancov, medzi nimi aj Kukan, ktorý v tom čase pôsobil v opozičnej Demokratickej únii. "Do poslednej chvíle sme zvažovali, či ju podporíme," priblížil s tým, že on sám v rozprave kritizoval nejasnú formuláciu, ktorou by sa vylúčili akékoľvek interpretácie o územnej autonómii na Slovensku. "Nakoniec som hlasoval za jej prijatie, lebo podpis takejto zmluvy vo vtedajšej medzinárodnej atmosfére sa vnímal pozitívne, čo pre mňa bolo z hľadiska záujmu Slovenska a jeho medzinárodného postavenia rozhodujúce," konštatoval.