Bratislava 14. septembra (TASR/Teraz.sk) - Predsedovia vlád Československej socialistickej republiky (ČSSR) a Maďarskej ľudovej republiky (MĽR) podpísali pred 40 rokmi 16. septembra 1977 v maďarskej Budapešti medzištátnu zmluvu o výstavbe a prevádzke Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros (SVDGN). Neskôr ju ratifikovali parlamenty oboch štátov a podpísali prezidenti Gustáv Husák (ČSSR) a János Kádár (MĽR).

Maďarsko a Československo uzavreli zmluvu predpokladajúcu výstavbu SVDGN s cieľom vyrábať elektrickú energiu, bojovať proti záplavám a zlepšiť navigáciu na Dunaji. Vodné dielo Gabčíkovo (VDG) sa budovalo pôvodne ako vodné dielo Gabčíkovo-Nagymaros predovšetkým s cieľom zabrániť pravidelným záplavám v tejto oblasti (napríklad v rokoch 1954 a 1965).

Maďarsko však v máji až novembri 1989 bez toho, aby to oznámilo, ukončilo práce na stavbe svojej časti, čím donútilo Česko-Slovensko od novembra 1991 realizovať len časť diela v pozmenenej podobe. Maďarsko jednostranne zrušilo realizáciu projektu a neskôr od zmluvy odstúpilo s odôvodnením, že ide o projekt s vážnym rizikom pre životné prostredie v Maďarsku a pre zásobovanie Budapešti vodou. Slovensko, ktoré sa stalo v zmluve nástupníckym štátom Československa, odmietlo tieto tvrdenia a nástojilo na tom, aby Maďarsko splnilo záväzky vyplývajúce zo zmluvy. Neskôr Slovensko pristúpilo výlučne na svojom území k uvedeniu projektu do prevádzky - variantu C. Uvádzanie stupňa Gabčíkovo do prevádzky sa začalo 24. októbra 1992 o 9.55 h prehradzovaním prirodzeného koryta Dunaja v kontexte variantu C. Vodné dielo Gabčíkovo sa nachádza na rieke Dunaj juhovýchodne od Bratislavy.

Foto: TASR/Štefan Puškáš

Za "duchovného otca" Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros možno považovať prof. Dr. Ing. Petra Danišoviča. Do výskumu Dunaja sa zapojil už v roku 1937, keď sa vtedajšie vedecké kapacity usilovali splavniť túto európsku veľrieku pre medzinárodnú dopravu.


Počas prevádzkovania VD sa potvrdili jeho kvality tak, ako to predpokladali autori projektu, a nepotvrdila sa žiadna z negatívnych prognóz odporcov vodného diela. Realizáciou náhradného riešenia zdrže Hrušov - stupňa Čunovo výhradne na území Slovenskej republiky (SR) sa zabránilo obrovským environmentálnym a ekonomickým škodám. Druhú etapu stupňa Čunovo dokončili v roku 1997.

Foto: TASR/Štefan Puškáš

Medzinárodný súdny dvor (MSD) v holandskom Haagu vyniesol 25. septembra 1997 rozsudok v spore medzi Maďarskou republikou (MR) a Slovenskou republikou (SR) o výstavbe a využívaní SVDGN. Potvrdil platnosť zmluvy z roku 1977, nástupníctvo SR po Českej a Slovenskej Federatívnej Republike (ČSFR) a vyhlásil vybudovanie náhradného riešenia (stupňa Čunovo) za oprávnené. Súd rozhodol, že obe strany v záujme zosúladenia ekonomického rozvoja s ochranou životného prostredia by mali spolu opätovne preskúmať účinky využívania elektrárne Gabčíkovo na životné prostredie. Osobitne mali nájsť uspokojivé riešenie, čo sa týka objemu vody vstupujúceho do starého koryta Dunaja a do ramien situovaných na obidvoch brehoch rieky. Niekoľko rokov trvali rokovania vládnych delegácií Maďarska a Slovenska o realizácii verdiktu MSD v Haagu v spore o Sústavu vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros (SVDGN).

Výberová chronológia udalostí súvisiacich s výstavbou dunajskej Sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros

16. septembra 1977 - Predsedovia vlád Československej socialistickej republiky (ČSSR) a Maďarskej ľudovej republiky (MĽR) Lubomír Štrougal a György Lazár podpísali v maďarskej Budapešti zmluvu o výstavbe a prevádzke Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros (SVDGN), neskôr zmluvu ratifikovali parlamenty a podpísali najvyšší štátni predstavitelia oboch krajín.

6. februára 1989 - V Budapešti na podnet maďarskej strany podpísali protokol o urýchlení výstavby a skrátení termínu o 15 mesiacov oproti pôvodnému harmonogramu.

13. mája 1989 - Maďarská vláda sa bez konzultácií so slovenskou stranou rozhodla s okamžitou platnosťou pozastaviť výstavbu stupňa Nagymaros na dva mesiace. Dôvodom bola údajná hrozba rozsiahlej ekologickej katastrofy v okolí SVDGN po jeho dobudovaní.

15. mája 1989 - Vláda ČSSR označila tento krok za neodôvodnený a vyhlásila, že trvá na dodržaní zmluvy.

20. júla 1989 - Maďarská vláda pozastavila stavebné práce pri Gabčíkove. V tom čase bolo už 85 až 90 percent prác na československej strane ukončených.

25. augusta 1989 - Splnomocnené orgány československej vlády formulovali prvé požiadavky na náhradu škody v prípade, že sa stavebné práce nedokončia.

31. októbra 1989 - Maďarský parlament rozhodol o zastavení prác na zariadení v Nagymarosi a splnomocnil vládu rokovať o zmene zmluvy z roku 1977.

30. novembra 1989 - Maďarská strana ponúkla riešenie spoločného dokončenia Gabčíkova ako riečnej elektrárne s priebežnou nešpičkovou výrobou elektriny. Podmienila ho však tým, že československá strana upustí od plánu výstavby stupňa VD v Nagymarosi. Československo vyhlásilo, že je ochotné rokovať o takomto riešení.

17. januára 1991 - Slovenská vláda rozhodla o začatí príprav dočasného riešenia, teda variantu C, ktorý nezávisel od spolupráce s maďarskou stranou.

16. apríla 1991 - Maďarský parlament prijal uznesenie, ktorým zaviazal svoju vládu rokovať so slovenskou stranou len o zrušení zmluvy z roku 1977 a navrátení územia do pôvodného stavu.

25. júla 1991 - Vláda Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR, zmena názvu republiky z ČSSR) odobrila začatie prác na variante C.

18. novembra 1991 - Začali sa práce na výstavbe zariadení dočasného riešenia.

2. decembra 1991 - Konalo sa nové kolo rokovaní medzi vládnymi delegáciami v Budapešti. Maďarská vládna delegácia odmietla podpísať protokol o rokovaní a vyslovila ultimátum, že práce na dočasnom riešení sa musia zastaviť do 10 dní ako podmienka na rozhovory na úrovni expertov.

23. decembra 1991 - Premiér Maďarskej republiky (MR) zopakoval premiérovi ČSFR ultimatívnu žiadosť zastaviť práce na výstavbe zariadení na československom území listom a taktiež listom predseda parlamentu MR predsedovi parlamentu ČSFR.

23. januára 1992 - Odpoveď premiéra ČSFR obsahovala garancie, že Československo bude rešpektovať rozhodnutie tripartitnej komisie expertov.

7. mája 1992 - Po neúspešných rokovaniach vypovedala maďarská strana zmluvu z roku 1977. Slovenská i československá federálna vláda označili krok za právne neúčinný, pretože zmluva neobsahovala ustanovenia o jednostrannom vypovedaní.

18. mája 1992 - Zainteresovaní zvolali v rakúskej Viedni stretnutie s cieľom založiť tripartitnú komisiu, ale maďarskí zástupcovia na stretnutie neprišli.

19. mája 1992 - Vláda MR oznámila vláde ČSFR, že jednostranne ruší platnosť zmluvy z roku 1977 spolu so všetkými dokumentmi s ňou spojenými s platnosťou od 25. 5. 1992.

24. októbra 1992 - Prehradzovaním prirodzeného koryta Dunaja sa o 9.55 h začalo uvádzanie stupňa Gabčíkovo do prevádzky.

1. januára 1993 - Slovenská republika (SR) sa stala samostatnou republikou a prebrala všetky záväzky spojené so zmluvou z roku 1977.

2. mája 1994 - SR a Maďarsko odovzdali svoj spor týkajúci sa Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros oficiálne Medzinárodnému súdnemu dvoru (MSD) v holandskom Haagu.

8. septembra 1995 - Ukončenie likvidačných prác na maďarskom úseku SVDGN, vrátane zbúrania kruhovej hrádze v Nagymarosi.

19. apríla 1995 - Uzavretie slovensko-maďarskej dohody v Budapešti o dočasnom zásobovaní Malého Žitného ostrova vodou do rozhodnutia MSD v Haagu.

22. júna 1995 - Ukončenie výstavby prehrádzky dna pri Dunakiliti.

17. mája 1996 - Do trvalej prevádzky uviedli Vodnú elektráreň Gabčíkovo (VEG) v rámci Vodného diela Gabčíkovo (VDG). Prevádzkovo ešte plne nevyužité VDG v roku 1995 vyrobilo viac než desatinu elektrickej energie vyprodukovanej na Slovensku.

24. augusta 1996 - V Čunove (bratislavská mestská časť) uviedli do prevádzky plavebnú komoru, ktorá nahradzuje hrádzu v Dunakiliti.

25. septembra 1997 - MSD v Haagu vyniesol rozsudok v spore medzi MR a SR o výstavbe a využívaní SVDGN. Súd rozhodol, že oba štáty porušili právne záväzky, a vyzval ich, aby realizovali záväznú zmluvu berúc do úvahy zmeny, ku ktorým došlo od roku 1989.