Bratislava 31. januára (TASR) - Na svojom konte má nespočetné množstvo divadelných a televíznych postáv. Slovenskí diváci ho poznajú z celovečerných filmov Výchova dívek v Čechách (1997), Skalpel, prosím (1985), Co je vám, doktore? (1984), ale najmä zo snímky režiséra Juraja Jakubiska Sedím na konári a je mi dobre (1989), kde si zahral po boku Bolka Polívku. Koncom minulého roka sa na plátna kín vrátil ako humorný horal a vášnivý bežkár Pavka Bulán v novej českej komédii Padesátka. "Pôvodne to bola divadelná hra, ktorú napísal Petr Kolečko v Rubíne. Myslím, že už v tom čase, keď sa písala táto hra, ktorú režíroval Vojta Kotek, sa premýšľalo o tom, že to bude film," prezradil v rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky český herec, režisér a scenárista Ondřej Pavelka.


Mám pocit, že na Slovensko už málo alebo nie tak často chodíte. Je správny?
Možno som si to chodenie na Slovensko už vybral, pretože v mojom hereckom živote bolo obdobie, keď som točil ďaleko viac tu než v Čechách. Nakrúcal som so Stanom Párnickým, so Štefanom Uhrom veľký seriál Moje kone vrané, dva filmy s Jurajom Jakubiskom a ďalšie veci. Bolo obdobie, keď som tu bol často, teraz to poľavilo.

Mnohých slovenských filmových fanúšikov ste si získali najmä vďaka snímke Sedím na konári a je mi dobre, ktorú viacerí považujú za najlepší Jakubiskov film. Ako ho po takmer 20 rokoch vnímate vy?
Mal som šťastie, je pár filmov, za ktorými si dodnes stojím, boli pre mňa dôležité, a Sedím na konári bude určite niekde vysoko na špičke rebríčka.

Keď vám tento film niekto pripomenie, čo sa vám automaticky vybaví?
V každom prípade Juraj Jakubisko, je to úžasná charizmatická osobnosť, veľmi zábavný pán a vynikajúci profík. Potom určite Bolek Polívka, s ktorým sme na tom filme strávili pol roka.

Pochádzate z umelecky založenej rodiny, rodičia chceli mať z vás herca?
To neviem. Mal som také tie detské sny o kariére kozmonauta či smetiara, ale od desiatich rokov som vlastne nikdy o ničom inom nepremýšľal len o herectve. Chodil som do 'dramaťáku', zúčastňoval som sa na rôznych recitačných súťažiach, hral v amatérskom divadle, tak to bolo prosto dané.



A je pravda, že ste ešte pred nástupom na pražskú DAMU robili kulisára?
Na gymnáziu v Ostrove nad Ohří som bol nepodarený študent, dosť som to flákal. Niežeby som nebol schopný sa učiť, ale utekal som na skúšky do dramatického krúžku. Svet divadla ma bavil. Utiekol som do Karlových Varov, tam som rok robil kulisára a potom ma podmienečne prijali na DAMU a maturitu som robil v prvom ročníku.

Museli vo vás rozpoznať talent, keď ste hneď po absolvovaní štúdia dostali ponuku do Národného divadla. Tú ste však neprijali...
V tej dobe som už účinkoval v niekoľkých inscenáciách v Divadle Na okraji v Prahe, ktorému som stále verný. Dnes sa volá A Studio Rubín, je to malé divadlo pre 70 - 75 divákov. Stretla sa tam skupina ľudí rovnakej krvnej skupiny. Nemali sme také podmienky a možnosti ako veľké divadlá, ale mali sme obrovskú slobodu, mohli sme si robiť, čo sa týka dramaturgie, čo sme chceli. Predstava, že by som v tej dobe išiel do Národného divadla, mi prišla úplne nemiestna.

Ale v tom čase boli predsa v "národnom" vynikajúci herci, nechceli ste zbierať skúsenosti od kolegov bardov?
O tom niet pochýb, herci boli skvelí, odvádzali krásnu prácu a uvádzali sa úžasné inscenácie, ako napríklad Kočičí hra s pani Medřickou, atď., ale jednoducho to nešlo. Nedalo sa odísť z undergroundu do Národného divadla. A navyše tá politická situácia okolo, to prosto nebolo možné. Národné divadlo by mi nedalo to, čo som v tej dobe strašne chcel.

Pôsobíte dojmom rebela, svoje postoje ste dávali najavo iba v undergroundovom divadle?
Ja som nikdy nebol disident, boli sme skôr tá šedá zóna. Pražské Divadlo Na okraji, Prostějovské H Divadlo, Divadlo na provázku alebo Činoherné studio z Ústí nad Labem si rozumeli, bol to náš svet - vybojovaný priestor slobody.

V roku 1993 ste sa predsa stali členom činohry Národného divadla v Prahe, ale ešte predtým ste pôsobili v Divadle Na zábradlí...
Zasa sa na mňa usmialo šťastie, zažil som tam krásne obdobie so skvelým svetovým režisérom Janom Grossmanom. V Prahe nemohol režírovať. V roku 1989 sa do Divadla Na zábradlí, ktoré spoluzakladal, vrátil. Do svojej náhlej smrti vytvoril krásnu éru niekoľkých inscenácií. S titulmi Don Juan, Pokoušení, Largo desolato sme obehli skoro celú Európu. Honza Grossman bol jasnozrivý intelektuál a úžasný divadelník. To bolo pre mňa ohromné stretnutie.

Spomínate inscenácie divadelných hier z pera Václava Havla, ktorého diela nemohli byť uvádzané pred Novembrom 1989. Autor a prvý ponovembrový prezident ČSSR sa chodil pozerať na skúšky?
Ešte smel. Nechcel bývať na hrade, chcel bývať doma a strašne ho hnevala ochranka. Mal som kľúče od zadného vchodu, vždy sme boli s pánom autorom dohovorení, že večer zaklope a pozrie si skúšku. Bola to krásna doba, keď prezident chodil na skúšku a mal pripomienky... Hovoril som mu - Václave, ja sa ten text v živote nemôžem naučiť. Potom po premiére bol šťastný a hovoril - vidíš, že si sa to naučil, krásne si sa to naučil (úsmev).

Slovenskí diváci nemajú veľa príležitostí vidieť vás na divadelných doskách a po filmoch Juraja Jakubiska Sedím na konári a je mi dobre a Post Coitum (2004) ste sa vytratili aj z kín. Na filmové plátno ste sa vrátili až teraz v novej českej komédii Padesátka...
V herectve to tak býva, že je obdobie, keď si vás režiséri vyberajú, potom si začnú vyberať niekoho iného, začnú točiť mladší kolegovia, už nie je toľko úloh, alebo nie sú také zaujímavé. Ale Padesátka bola pre mňa celkom výzva.



Opäť však súvisí s divadlom...
Pôvodne to bola divadelná hra, ktorú napísal Petr Kolečko pre Rubín. Hrám v nej ja, Kuba Prachař a Marek Taclík. Myslím, že už v tom čase, keď sa písala táto hra, ktorú režíroval Vojta Kotek, sa premýšľalo o tom, že to bude film. Padesátku hráme v divadle už druhú sezónu, pevne verím, že bude mať úspech aj filmová podoba. My hovoríme, že je to mrazivá komédia ako zmrznuté sliny bežkára.

V Padesátke vystupujete ako Pavka Bulán - humorný horal, vášnivý bežkár a otec Juru, toho si zahral Jakub Prachař. Potatil sa synáčik?
Je nepodarený, päťdesiatku behať nechce, ale má zase vášeň k päťdesiatročným ženám. S tatinkom má potom trošku konflikt, núti ho, aby jednu vášeň zamenil za tú druhú.

Vraj ste mali pred natáčaním aj špeciálne tréningy?
Dokonca sme mali trénera - vynikajúceho Martina Koukala, majstra sveta v bežeckom lyžovaní. Chvíľu mu trvalo, kým mi dovolil mať vlastný - Bulánov štýl. Aj hokejový brankár Dominik Hašek, keď začal chytať, všetci sa mu posmievali, že nemá štýl, že takto sa v bránke nechytá, nerobia sa také roznožky... A vidíte, Dominik Hašek je v hokejovej sieni slávy, možno aj Bulánov štýl vojde do dejín bežeckého lyžovania.

Lyžovanie vás baví aj v reálnom živote?
Beh na lyžiach vôbec nie. Na bežkách musíte stále vyvíjať energiu a nesmiete vystúpiť zo stopy. Nemôžete sa zastaviť a kochať, lebo okamžite upcháte bežkársku diaľnicu a bežkári sú potom dosť ostrí. Mám radšej zjazd, ale lyžujem ako pani lekárniková - urobím šup-šup-šup a rozhliadam sa po krajine, to ma baví.

A aké filmy vás bavia?
Dobré... Teraz, aké to sú, však? Páči sa mi Bond, Skyfall napríklad, potom sa mi veľmi páčia Kobry a užovky od Jana Prušinovského, je to hlboký film, som ním úplne nadšený. Nedávno som po dlhej dobe videl Samotárov. Máme chalanov, ktorí točia úžasné filmy.

Minulý rok v septembri ste oslávili okrúhle životné jubileum, tak ako v prípade vášho slovenského kolegu a kamaráta Jozefa Vajdu - neuveriteľnú šesťdesiatku. Aká bola oslava?
Výnimočná, krásna. Pripravila ju moja manželka a jej kamarátka, podarilo sa im všetko totálne utajiť. Bolo to výnimočné v tom, že si ma moja žena na narodeniny ukradla. Bol som v tom, že pôjdem k nám na chalupu s kamarátmi grilovať a piť pivo. Už som bol zbalený a ona hovorí - nie! Posadila ma do auta a odviezla do Liptovského Mikuláša. Nikto tam nebol, kúpil som si gothajskú salámu a rožok, sadli sme si ku kostolu a zjedol som to. Úchvatná oslava mojich narodenín! Keď sme sa po troch dňoch na Slovensku vrátili do Prahy, hovorím manželke, že by som mal predsa pozvať kamarátov aspoň na pohár vína po predstavení. Vraj to nejde, lebo v ten deň v divadle už niečo majú. Klamali mi.

Ženy vôbec strašne klamú, to je moja hlavná skúsenosť. Veľkolepú oslavu sa im podarilo naozaj dobre utajiť. Žena ma opäť posadila do auta, že ideme na súkromnú romantickú večeru, zaviazala mi oči s tým, že nechce, aby som vedel, kde sa to bude konať. Celé sa to mohlo skončiť mojím infarktom. Keď som oči otvoril, zistil som, že som v La Fabrike, okolo mňa stovka ľudí, stál som tam ako blbec a celý večer som sa s nikým nebavil. Vôbec som nevedel, čo mám robiť.

Síce máte 60, ale tento vek by vám sotva niekto hádal. Čo robíte alebo nerobíte, že tak dobre vyzeráte? Ako dobíjate baterky, čo vás dokáže vzpružiť?
Asi ľudia. Ako hovorí jeden môj kamarát, nie je čas, strácať čas. Nechcem strácať čas. Pokiaľ to ide, chcem byť s ľuďmi, ktorí mi dávajú energiu, s 'nabíjačmi'. A je to obojsmerné. Treba si hľadať kvalitné, pozitívne energetické zdroje.

Čo vás čaká v roku 2016, črtá sa nejaká zaujímavá práca?
Dve inscenácie v Rubíne, v jednej budem hrať, druhú režírovať. Potom sa zasa rysuje nejaká ponuka na filmovú spoluprácu, ktorá by mala byť v lete. Ale viete dobre, že všetci radšej o tom mlčíme, kým nie je definitívne jasné, že sa film bude skutočne točiť a zmluva nie je podpísaná. Ja sa prosto budem tešiť na to, čo príde, nie som veľký plánovač.

A keď zabudnete na pracovné veci, čo si želáte v súkromnom živote?
Ja by som chcel ešte dievčatko (úsmev). Neviem, či sa to bude realizovať, mám dvoch synov, ale chlapca už nie... Dnes s nimi behať a hrať futbal je náročné, ale s tou holkou môžete ísť do baletu, na výstavu, to je pohodlnejšie (úsmev). V Sedím na konári... bola krásna veta - "možno toto je tá chvíľa, prečo som na svete". Tak možno ešte príde nejaká tá chvíľa, pre ktorú som sa narodil.