Bratislava 20. október (Teraz.sk) – V roku 1989 bol jediným oficiálnym štátnym sviatkom 9. máj, deň, keď sa v socialistickom Československu oslavovalo výročie oslobodenia Sovietskou armádou. O štyri roky neskôr už ich bolo na Slovensku päť. Presne pred 24 rokmi, 20. októbra 1993, sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla na zákone o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch.

Hoci sa takmer každé volebné obdobie objaví v NR SR aspoň raz návrh na novelizáciu tohto zákona, najčastejšie s cieľom zaradiť medzi štátne sviatky aj výročie vzniku Československa 28. októbra 1918, doteraz sa zoznam štátnych sviatkov nezmenil. Sú to: 1. január - Deň vzniku Slovenskej republiky, 5. júl - Sviatok sv. Cyrila a Metoda, 29. august - Výročie SNP, 1. september - Deň Ústavy Slovenskej republiky a 17. novembre - Deň boja za slobodu a demokraciu.

Jedným z piatich štátnych sviatočných dní je aj 29. august - deň vypuknutia Slovenského národného povstania (SNP). Výročie SNP bolo za sviatok uzákonené už o rok skôr, 29. septembra 1992. Samotnému prijatiu zákona ale predchádzala pomerne búrlivá diskusia v pléne vtedajšej Slovenskej národnej rady (SNR).

Návrh zákona uviedol a zdôvodnil vtedajší poslanec za stranu Slovenskej demokratickej ľavice (SDĽ) a neskorší minister obrany Pavol Kanis, ktorý si v rozhovore pre portál Teraz.sk zaspomínal na vtedajšie udalosti.

Podľa Kanisa bola diskusia k návrhu zákona týkajúceho sa SNP vzorovou debatou o tom, ako sa dá v parlamente kultúrne hovoriť o veciach, v ktorých ide o podstatu. V rokovacej sále odzneli slová súvisiace nielen s významom SNP, jeho miestom v histórii nášho národa, ale hovorilo sa aj o odkaze pre budúce generácie. Samotný Kanis vo svojom úvodnom prejave k návrhu uviedol, že „práve z hľadiska súčasných potrieb slovenskej zahraničnej politiky je potrebné, aby si demokratické politické sily združené v tomto parlamente uvedomili, čo sme dlžní Slovenskému národnému povstaniu, čo sme dlžní tejto demokratickej tradícii.“



V rozprave k návrhu vystúpili dve desiatky poslancov. Hoci samotné rokovanie bolo podľa Kanisa „názormi dramatické", zaobišlo sa bez scén, ktoré by sa vymykali vtedajšej kultúre rokovania parlamentu: „Pre mňa ako predkladateľa návrhu za skupinu poslancov, ktorí ho podali, bolo veľkým prekvapením to, že mnohí vystupujúci v diskusii svoj priaznivý postoj vyjadrovali tým, čo zažili ich rodinní príslušníci. História vo vedomí človeka ide skôr cez históriu vlastnej rodiny než cez tú v učebniciach. Stručne sa dá povedať, že dejiny idú cez rodiny.“



Názory vystupujúcich členov parlamentu sa rôznili. Vychádzali aj z vyjadrení historikov, ktoré v rámci legislatívneho procesu zaslali nielen predkladateľom, ale aj predsedovi SNR. Doručených bolo približne stodvadsať podporných stanovísk a petícií. Vo vyhlásení zo 7. septembra 1992, ktoré podpísalo deväť historikov: Jozef Bystrický, Jozef Jablonický, Ivan Kamenec, Václav Štefanský, Katarína Zavacká, Ľubomír Lipták, Dušan Halaj, Ján Stanislav a Dezider Tóth, sa uvádza, že signatári sa hlásia k odkazu SNP a „k ideám, ktoré podnietili toto celonárodné vzopnutie sa. Nepoznáme ani jeden štát, ktorý by nemal v úcte protifašistický odboj svojho obyvateľstva.“

Foto: TASR/Peter Brenkus

Na stôl predstaviteľov SNR sa však dostalo aj sedem listov, v ktorých autori vyjadrili odmietavý postoj k prijatiu 29. augusta za štátny sviatok. V jednom z nich zo dňa 25. septembra 1992 uvádza skupina historikov, že „prijatie takéhoto návrhu je predčasné, kým udalosti súvisiace s povstaním nebudú vedecky prehodnotené a kým si naša spoločnosť neutvorí pravdivý obraz o povstaní.“ Zároveň navrhli, aby sa štátnym sviatkom stal 19. september, keď v roku 1848 štúrovská Slovenská národná rada vyhlásila „neodvislosť slovenského národa.“ Stanovisko svojimi podpismi potvrdilo jedenásť historikov: František Bielik, Ladislav Deák, Hedviga Hudáková, Imrich Kružliak, Štefan Poranovič, Robert Letz, Anna Magdolenová, Stanislav Májek, Ivan Mrva, Peter Mulík a Belo Polla.

V rozprave k návrhu zákona odzneli podľa Kanisa tri pozmeňujúce návrhy. Prvý predložil Anton Neuwirth (KDH), ktorý vyslovil myšlienku, aby sa 29. august stal pamätným dňom celonárodného všeobecného zmierenia. Ostatné dva zase predniesol poslanec Ján Fekete (HZDS). Schválený nebol ani jeden z pozmeňujúcich návrhov.

Návrh týkajúci sa SNP mal šancu na úspech iba v prípade, že sa s ním stotožní vtedajšia vláda s parlamentnou väčšinou. „Najsilnejšou politickou stranou v Národnej rade bolo vtedy Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS). Vtedajšia vláda na čele s Vladimírom Mečiarom prijala návrh za svoj. S týmto súhlasom zároveň vzrástla šanca, aby aj ďalšie návrhy vtedy opozičných poslancov mali šancu na úspech,“ uviedol Kanis s tým, že druhým dôležitým faktorom toho, či návrh prejde parlamentom, bola vôľa poslancov, do akej miery sa stotožňujú s hodnotou SNP.



Diskusia i hlasovanie o zákone ako celku sa stihli počas jedného rokovacieho dňa. Z prítomných 128 poslancov hlasovalo 127. Za prijatie návrhu hlasovalo 89 poslancov, proti bolo 12, zdržalo sa 26, jeden hlas bol neplatný, chybne zahlasoval jeden poslanec a neprítomných bolo 22 členov SNR. „Tá určujúca a rozhodujúca dejinná tendencia na jeseň 1992 bol vývoj k demokratickej samostatnej Slovenskej republiky. Prijatie návrhu zákona o štátnom sviatku bol darček do kolísky nového štátu. S tým sme počítali už vtedy. Zákon bol navrhovaný s tým, že bude súčasťou historickej výbavy novej demokratickej Slovenskej republiky,“ skonštatoval Kanis.




Prvýkrát sa 29. august ako štátny sviatok oslavoval v roku 1993. O rok neskôr, v rámci osláv 50. výročia SNP, bol Kanis ministrom obrany a vláda mu uložila povinnosť organizovať oslavy výročia SNP. Zúčastnilo sa ich niekoľko ministrov obrany, prezidentov zo strednej Európy a z USA pri tejto príležitosti pricestovala aj vtedajšia veľvyslankyňa USA pri OSN Madeleine Albrightová. „Dalo by sa povedať, že tieto okrúhle oslavy dali „bodku nad i“ a po roku 1994 názory proti povstaniu nemali šancu,“ dodal Kanis.



Zdroj: archívne dokumenty P. Kanisa a TASR