Vysoké Tatry 20. januára (TASR) – Peter Petras je chatárom na najstaršej chate vo Vysokých Tatrách a v horách pôsobí už polstoročie. Práve v auguste tohto roku to bude 50 rokov, čo sa stal horským nosičom a láska k prírode a k Vysokým Tatrám mu ostala dodnes. Málokto o ňom vie, že okrem chatára a nosiča je i profesionálnym pedagógom, tomuto remeslu sa však už dávno nevenuje. Narodil sa 16. augusta 1946 a Rainerovu chatu v Starolesnianskej poľane prevzal pod svoje krídla v roku 1997. Zrekonštruoval jej interiér a v prevádzke ju má od roku 1998. O rok neskôr, na sviatok Troch kráľov, tu prvýkrát postavil aj ľadový betlehem, ktorý odvtedy každú zimu dopĺňa atmosféru tejto najmenšej tatranskej chaty.

V tomto roku si Rainerova chata vo Vysokých Tatrách pripomína významné jubileá. Aké to sú?

Toho roku som vyhlásil Rainerov rok. Budeme si totiž pripomínať 180. výročie podpísania zmluvy medzi Csákym a Rainerom o prenájme Starého Smokovca, potom bude 150. výročie postavenia chaty, potom bude 15. výročie otvorenia chaty, no a také moje súkromné jubileum bude v lete, je to 50 rokov, čo som prišiel do Tatier a začal nosiť.

Čo všetko postretlo Rainerovu chatu počas tých 150 rokov jej existencie?

Mala takú pohnutú históriu, v roku 1863 ju postavili ako útulňu, čiže chata bez nejakého hospodára. Ľudia mohli prísť, prenocovať, skryť sa pred zlým počasím. Potom o 21 rokov, keď postavili chatu Kamzík, útulňa zanikla a stala sa skladom materiálu pre chatu Kamzík. Skončilo sa to tak, že bola skladiskom paliva, odpadového materiálu, odpadkov a nakoniec tak spustla po zatvorení chaty Kamzík, že ju bolo treba zachrániť. Našla sa skupina nadšencov v roku 1980 z Popradu – Veľkej, ktorí ju zachovali v tom, že opravili múry, postavili šindľovú strechu, avšak nedali jej nejaký zmysel, že by tam bol nejaký gazda, ktorý by dal chate nejakú náplň. Takže znovu spustla, zadná stena spadla, bola deravá strecha, takže keď sme ju vzali v lete 1997 do prenájmu, bola to v podstate ruina. Rok nám trvalo, kým sme ju dali do takého stavu, že mohla byť ako tak otvorená. Generálnu opravu sme robili v roku 2003, keď sme robili novú strechu, podkrovie, a teraz má ten tvar, ktorý sme jej vtedy dali.

Aké ďalšie opravy by chata potrebovala?

Každá stará stavba má svoje slabiny a výnimkou nie je ani Rainerova chata. Táto stavba nemá základ, čiže voda sa dostáva do vnútra, bolo by treba obdrenážovať chatu, predĺžiť strechu dozadu, aby nepadal dážď

Foto: TASR/Oliver Ondráš

tesne ku chate, aby sme odrazili vodu, je tu ešte veľa práce, bolo by treba novú dlažbu, opraviť drenáž pod dlažbou, tieto opravy potrebuje nutne urobiť.

Chystáte sa v tomto roku realizovať niektoré opravy?

Nájom je taký vzťah alebo vlastníctvo ku chate, ktorý je ozaj obrovskou brzdou. Nemôžem nejaké väčšie investície do toho dávať, keď neviem, ako to dopadne, či budem jej vlastníkom v budúcnosti, alebo nie. Našli sa už takí ľudia, čo si chcú všetky chaty v Tatrách privlastniť, takže do tejto chaty sa v stave nájmu neoplatí veľmi investovať. Samozrejme, že ja som taký blbec, že aj napriek tomu určite sa do toho v lete pustím, aj s tým výsledkom, ktorý je taký, ako som hovoril.

Akých bolo vašich 50 rokov prežitých v Tatrách?

Niekedy, keď vyučovacia hodina trvala 45 minút, sa mi to zdalo nekonečne dlho, a tých 50 rokov preletelo ako 50 minút. Začínal som tu s Karolom Gurkom a ozaj to prebehlo veľmi rýchlo. Začiatky boli veľmi ťažké, prišiel som do Tatier ako 16-ročný a práve tu sa z stal z chlapca chlap. Tam som dospel, nielen telesne, ale aj duševne, stal sa zo mňa taký vyrovnanejší človek. Na začiatku som sa nevyhol tým nerestiam tatranským, rád som sa zabavil, vypil, tancoval.

Ako vnímate sám seba a svoj vzťah k ľuďom?

Som priemerný človek, niektorých ľudí mám rád, niektorí sú mi ľahostajní. Nedá sa povedať, že som vyložený filantrop, ale tých, ktorí rozumejú Tatrám a majú ich radi, tak tých rozpoznám zďaleka a viem ich odlúčiť od tých zvyšných, ktorí snáď prišli do Tatier prvý a posledný raz. Viete, na silu sa do Tatier nedá chodiť a to vidíte niekedy aj na tej mládeži unudenej. Tí ľudia, ktorí radi prídu do Tatier, tých mám rád aj ja, lebo sa s nimi vždy dá o niečom zaujímavom porozprávať.

Počas svojho pôsobenia ste zaviedli tradíciu stavania ľadového betlehemu pri Rainerovej chate. Často sem chodia novinári a veľa sa pýtajú, akú otázku nemáte rád?

No keď sa ma v minulosti pýtali, že koľko snehu som použil na výrobu betlehemu. Ale aj ja dospievam a už mi to nič nerobí, takže neprekáža mi žiadna otázka. Tohto roku sme na výrobu betlehemu použili 27.000 a pol lopaty snehu.

Trojkráľové poludnie na Rainerovej chate bolo na začiatku len akýmsi stretnutím priateľov. Dnes sem chodia na toto podujatie stovky ľudí, teší vás to?

Zo začiatku to ozaj bolo len také novoročné stretnutie priateľov chaty, ale každý niekomu povedal, príď sa pozrieť, býva tam stretnutie, býva tam muzika, je tam veselo. Nakoniec je to už v takých rozmeroch, že

Foto: TASR/Oliver Ondráš

musia chodiť mimoriadne lanovky, len aby stihli vyviesť všetkých ľudí, ktorí sa chcú pozrieť na betlehem. Bojím sa, že organizačne to už nebudeme zvládať, lebo nie každý počuje hudbu a príhovor, keď tu nemáme mikrofón.

Prečo vám hory prirástli k srdcu?

Myslím, že každého chlapca, ktorý býva pod Tatrami a pozrie sa z okna, zvedavosť musí ťahať do tých Tatier. Pre mňa sa vlastne Tatry stali počas môjho života takým pevným bodom, keď som ich videl ráno, som vedel, že som doma, a že Tatry na mňa čakajú a nikdy ma nesklamú, keď do nich prídem.

Skúste opísať nejakú príhodu z Tatier, ktorá vo vás asi najviac zanechala dojem?

Mám veľmi veľa tých príhod, dá sa povedať, že každá túra v Tatrách bola zaujímavou z hľadiska počasia, ťažkosti vynášky, alebo nejakej príhody, keď bolo treba pomôcť inému človeku. Počas túry z Téryho chaty v roku 1994, keď som išiel dole potme, svietil som si baterkou, som zbadal pod chodníkom zraneného človeka, ktorého som predtým stretol, keď som išiel na Téryho chatu. Bola už zima, mráz, keď som ho tam zbadal, tak som sa ho spýtal, či nepotrebuje pomoc. Stalo sa to vo Veľkom Hangu, povedal, že sa nevie postaviť na nohy, zišiel som k nemu, na rukách som ho vyniesol na chodník, nemohol ani sedieť, ani sa postaviť, podložil som pod neho všetky veci, čo som mal na sebe a ostal som len v tričku. Keďže v tej dobe som ešte nemal ani mobil, ani vysielačku, tak som utekal na Zamkovského chatu, tam som zavolal Horskú záchrannú službu, vzal som deku, teplý čaj a bežal som za ním naspäť. Tam som s ním počkal, až kým neprišla horská služba, riadne som premrzol, vzal som nosidlá a len v tom prepotenom tričku som šiel na Hrebienok, kde som sa prezliekol. Samozrejme, medzitým mi ušiel autobus aj vlak, tak som šiel pešo cez Poprad až do Kežmarku. Domov som prišiel o 11. hodine v noci, no a výsledkom bol zápal pľúc. Toto je jedna z tých príhod, na ktorú si dodnes pamätám.

Kedy to bolo na horách pre vás najťažšie?

Pri tých vynáškach bolo veľa ťažkých situácií. Išiel som napr. s plynovou bombou, ktorá mala 68 kíl z Hrebienka na Téryho chatu, šiel som tam 8,5 hodiny. Bolo to niekedy v apríli, bol veľmi mäkký sneh, musel som si najprv prešľapávať cestu, potom som sa vrátil po bombu, zase som prešiel 50 metrov, zase som sa pre ňu vrátil. A keď už som bol asi 50 metrov pred vrcholom Veľkého Hangu, tak už som bol tak vyčerpaný, že ma kŕče chytali, nevedel som sa ani na nohy postaviť. Aj napriek tomu, že som sa nechcel vzdať, inak sa nedalo, bombu som nechal na tom mieste a šiel som na Téryho chatu. Tam som povedal chatárovi, že som sa vzdal a nevládal som ďalej. On pre ňu išiel, no sám ju nevládal priniesť. Prešli dva, tri dni, pozbieral som sa, vyšiel som hore a tá bomba bola od miesta, kde som ju nechal, vzdialená len desať metrov. Naložil som ju na seba a podarilo sa mi ju vyniesť na chatu. Vtedy ma sprevádzal na tejto ceste aj Ďuro Petranský, ktorý začínal robiť nosiča a bohužiaľ potom o osem rokov práve v tom Hangu ho lavína zabila. To sú také smutné a ťažké spomienky.

Dá sa povedať, že práca chatára je zároveň aj vaším koníčkom, aj po tých rokoch?

Keď som začínal nosiť, ani mi nenapadlo, že ja budem chatárom. Skôr som rozmýšľal nad tým, že budem námorníkom, že pôjdem do zahraničia. Potom som zistil, že v Tatrách je veľmi náročná práca, a tá ma motivovala a inšpirovala, že som sa vždy snažil prekonať sám seba. Osud mi potom prihral tú Rainerovu chatu, ako takému starému vojnovému vyslúžencovi a bola to taká asi posledná skúška v mojom živote aj v tatranskej kariére, že tu máš tú ruinu a skús zabojovať a sprevádzkovať ju. Keď som sem prvýkrát priviedol manželku, neverila, že to zvládneme. Nakoniec všetky tie utrpenia v Tatrách a posúvanie latiek vyššie, ma pripravili na to, že som všetky ťažkosti pri sprevádzkovaní chaty prekonal. Samozrejme, aj s veľkou podporou rodiny.

Prečo ste sa vzdali svojho pôvodného povolania učiteľa?

Ja som v podstate nosil už popritom, ako som študoval. Potom, keď som učil a kedykoľvek som sa pozeral von oknom na Tatry, nevedel som sa dočkať, kedy zazvoní, že pôjdem na autobus a budem v tej samote. Ja som skôr samotár, ako spoločenský typ človeka. Toto bol pre mňa taký obrovský balzam na dušu, keď som naložil tovar a išiel som chodníkom na Téryho alebo Zbojnícku chatu a videl som dole na Kežmarok a Poprad. Tá fyzická práca zase spálila vo mne všetku takú negatívnu energiu, ktorú, myslím si, každý učiteľ počas svojej práce nazbiera a musí ju ovládnuť. Ja som vždy na vyučovanie prišiel síce telesne veľmi unavený, ale duševne veľmi oddýchnutý.

V čom je život iný na horách a dole pod nimi?

Práca je veľmi ťažká aj dole, aj tu hore. Keď vás baví práca, môže byť hocijaká ťažká, ale ju zvládnete. Mnohokrát si ľudia myslia, že tu v Tatrách sme všetci kamaráti, dobre spolu vychádzame, ale nie je to pravda. Všetky tie neduhy, čo sú dole v meste, sa vyskytujú aj v Tatrách. Rozdiel je v tom, že tu hore sa ľudia dokážu v kritických momentoch spojiť, niekoho zachrániť alebo sa vyrovnať s ťažkosťami. Možno v tom je rozdielny život tu hore.

Ktorá sezóna je pre vás príjemnejšia alebo krajšia vo Vysokých Tatrách, zimná alebo letná?

Pre nás je ďaleko potrebnejšia letná sezóna, kde sa musíme snažiť zarobiť aj na zimnú. Začiatok letnej sezóny máj, jún, je taká najpríjemnejšia časť roka, ktorú mám najradšej. Vtedy sa Tatry zelenajú, znova ožívajú, prebúdzajú sa z toho zimného sna. Avšak vôbec nevylučujem aj krásu zimných Tatier, aj v tomto období si nájdem nejakú radosť, staviam betlehem, začal som robiť ďalšiu snežnú sochu.

Máte ešte nejaký nesplnený sen?

Čo sa Tatier týka, mám splnené všetky sny. Mimo Tatier by som povedal, aby sme boli všetci, moja rodina, moje vnúčatá, zdraví, aby bol pokoj v rodine, najmä chcem, aby som aspoň tak dobre prežíval so svojou rodinou a so svojimi vnúčatami ako doteraz.

Čo robia vaše deti? Majú aj ony rady hory?

Tá chata je taký rodinný podnik. Chodíme s manželkou, ktorá je tiež na dôchodku, pomáhať synovi, ktorý to tu vlastne prevzal po mne. Ja som rád, pretože tak, ako som ja prevzal prácu nosiča po bratoch Jožovi a Ivanovi, on ju teraz prevzal po mne.

Čo by ste odporučili ľuďom, ktorí sú vo vašom veku a strácajú chuť do života?

Môj prechod z práce do dôchodku bol taký plynulý, že som si to ani neuvedomil. Ja som aj popri svojej základnej práci, čo bolo učenie, chodil nosiť do Tatier. Ja to hovorím tak, že pracoval som ako učiteľ, ale živil som sa ako nosič. Keď som šiel do dôchodku, nepocítil som veľký rozdiel, lebo jediné, čo sa zmenilo, bolo, že som prestal učiť. Nikdy som však na školu nemal zlé srdce, vždy som sa rád stretával so svojimi žiakmi a myslím, že aj oni sa radi stretávajú so mnou.

Foto: TASR/Oliver Ondráš

Povedali ste si už niekedy, že s tým skončíte?

Zrejme mám také šťastie, že ešte nikdy, keď som šiel do Tatier, som si nepovedal, že musím. Vždy som si hovoril, že chcem. Aj to je moje také základné krédo, že všetko urobím preto, že chcem, nie preto, že musím. Aj ten betlehem, čo staviam každý rok, nerobil by som to, keby mi za to niekto núkal 3000 eur.

Čo vám hory dali a, naopak, vzali?

Dali mi asi to, že urobili zo mňa chlapa, dali mi veľa zážitkov, príjemných aj smutných, získal som tu veľmi veľa priateľov, ale veľa som aj stratil. Je to život, niečo získate, niečo stratíte, ale je určite viac toho, čo mi Tatry dali, ako toho, čo mi vzali. Keď som sa vrátil zo základnej vojenskej služby v roku 1968, začínal som od nuly, robil som s krompáčom výkopové práce v Prahe. Potom som sa postupne pevnou vôľou šplhal po spoločenskom rebríku a pomaly som sa dopracoval k pomerne slušnému vzdelaniu, peknej rodine a celkom slušnému spoločenskému postaveniu.