Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
V dňoch 7. a 8. mája 2015 sa uskutočnilo v Uherskom Hradišti (Česká republika) prvé konzultačné stretnutie členov Medzinárodného mierového výboru.
Autor OTS
Bratislava 11. mája (OTS) - Zúčastnili sa na ňom osobne, ale aj prostredníctvom telekomunikácií. Na tieto konzultácie boli prizvaní aj členovia výboru združenia Neformálne ekonomické fórum Hospodársky klub. Do Medzinárodného mierového výboru boli prijatí aj noví členovia zo zahraničia, ktorí sa stali v minulosti laureátmi prestížneho Zlatého biatca. Pritomní si uctili pamiatku svojho tragicky zosnulého člena dr. Rongxiang Xu, svetového lídra regenerácie poškodených telových orgánov a tkanív. Súhlasne prijali aj zaslaný diskusný názor Imricha Béreša „Mier nie je automatický, treba zaň „bojovať“. Z ich niekoľkohodinovej neformálnej výmeny názorov dvojica hovorcov spracovala vyhlásenie.
Práve pred rokom skupina členov združenia Neformálne ekonomické fórum Hospodársky klub, založeného v 1993. roku zverejnila „Otvorený list svetovej verejnosti, prezidentom Ruska a Spojených štátov a ukrajinským občanom na podporu mierového a civilizovaného riešenia ukrajinskej krízy“.
Jednoznačne sa potvrdilo sa, že súčasní politickí lídri nie sú schopní dospieť k takej dohode, aby sa mierové podmienky života nielen v Európe a vôbec v celom svete stali ich najvyšším príkazom. Do roka a do dňa sa potvrdilo, že veľmoci a tie štáty, ktoré sa považujú za takpovediac významnejšie pri rozhodovaní o vývoji sveta vnímajú výlučne seba. Občas majú síce spoločný záujem, ale častejšie každý z nich chce byť hlavným činiteľom svetového vývoja, či dokonca histórie.
Je nesporné, že iba vysoká súzvučnosť spolupráce veľmocí a diplomacie môže zabraňovať vzniku fatálnej globálnej vojny spojenej s koncom civilizácie. Keďže táto myšlienka jestvuje v predstavách rozumných ľudí, tak nie je nemožné dopracovať sa k nej v medzinárodných vzťahoch medzi štátmi a ich národmi. V otázkach zachovania mieru môžu byť totiž úspešné len vtedy, keď budú komunikovať lepšie ako v súčasnosti s ostatným svetom a jeho obyvateľstvom. V súčasnosti také niečo v praktickom živote nerešpektujú a podľa všetkého ani nepripúšťajú.
Myslenie lídrov veľmocí, mocností, no i celého radu ďalších štátov sa nevyvíja v duchu odvekých ideálov ľudstva, akými sú bratstvo, rovnosť a sloboda. Ak sme si na začiatku 80-tych rokov mysleli, že KEBS a celý rad odzbrojovacích rokovaní je začiatkom novej éry, tak sme sa mýlili. Obrazne povedané, opona sa zdvihla a kým vstúpil na scénu zdravý rozum, tak spadla.
Odvtedy je tu čas chabosti ducha a bezbrehého zdôvodňovania, prečo si politici vždy nachádzajú, alebo aj vymyslia úhlavných nepriateľov. Nehovoriac už o skokoch do vnútorných vecí, ako aj vojenskou pomocou, či dokonca „tichou“, no i otvorenou a vytlieskanou intervenciou v záujme presadzovania svojich názorov na demokraciu a vývoj v regiónoch a štátoch z privlastnených imperátorských pozícií. Takéto akty oznamujú svetu ako prejavy humánnosti a zodpovednosti. A už sa k nim nevracajú, nech výsledok ich misií znamenal chaos, biedu, obete a celkový rozvrat s úpadkom. Niet opačného príkladu.
Svet je už na tom tak, že vďaka svojím lídrom a ich médiám obyvateľstvo ako celok v USA, v Rusku a v štátoch EÚ vníma mierový život ako trvalý stav. Dokonca sa vyrovnalo s tým, že zbrojenie je nielen dobrom pre obchod, no i najlepším impulzom k rozvoju domovských štátov a k vyššej kvalite jeho života. Občas však počuť od politikov, že mier je ohrozený a môže sa skončiť, keď sa nevykonajú konkrétne opatrenia. Do prachu sa povalila idea, že by sa prostriedky na zbrojenie postupne presmerovali na hospodársky a sociálny rozvoj.
Spasiteľov niet a verejná mienka je dirigovaná mocenskými centrálami. Všetko je v poriadku, ale pribúda diel o tom, aké celosvetové konflikty sú na programe. Sme pripravovaní na vojnu a na desivý koniec, avšak s tvorbou hrdinov typu 007. To je výsledok predstáv o zodpovednosti súčasných lídrov a vôbec nie je významné, ktorý z nich má o kúštik viac pravdy ako jeho partner, či skutočný, myslený, alebo vymyslený protivník. Pre väčšinu z politických lídrov veľmocí a mocností je takmer nemysliteľné zrieknuť sa svojich predstáv o vlastnej hegemónii v celosvetovom meradle.
Vytvorili sme Medzinárodný mierový výbor, lebo máme obavu, že súčasní politici z vôle svojich manipulovaných voličov opomínajú povinnosť bez akýchkoľvek zábran riešiť mier výlučne mierovými prostriedkami. Aj preto nie sú v priestore Európskej únie a Severoatlantickej aliancie využívané možnosti, ktoré sú zapísané ich v základných a platných dokumentoch. Časť politických lídrov nerešpektuje ani ústavné princípy, ktoré vo všetkých štátoch jednoznačne potvrdzujú, že ich prvoradou povinnosťou je zabezpečovanie mieru a blaha. Treba ich nabádať k plneniu tejto najsvätejšej povinnosti.
Pripomíname si v tomto čase 70. výročia konca Druhej svetovej vojny aj mierové hnutie z povojnového obdobia, keď naši prarodičia, rodičia, no aj súčasníci boli vojakmi „Studenej vojny“. Vyzývame predstaviteľov Európskej únie, Spojených štátov, predsedov vlád podunajských štátov, aby podporili myšlienku obnovenia „Plavby mieru po Dunaji a Čiernom mori“, o ktorú sa pričinili naši predchodcovia od 18. augusta do 6. septembra 1958.
Očakávame aj podporu od prezidenta Ruskej federácie Vladimira V. Putina a predsedu vlády SR Roberta Fica.
Nachádzajme konečne a rozhodne humánnosť, rozvojové cesty, vyššiu kvalitu života a mierový jazyk. Vybojujme si takých svetových lídrov, ktorí dajú prednosť návratu k vzájomne prospešnej a mierovej spolupráci medzi štátmi a ich národmi.
Hovorcovia MMV od 7. mája do 31. decembra 2015:
Peter Čatloš a Peter Kasalovský
Imrich Béreš, predseda predstavenstva PSS a člen Medzinárodného mierového výboru
Vojna zotročuje, mier dáva slobodu. A sloboda je to najcennejšie, čo máme. Nečudujem sa, že mnohí z nás dnes považujú mier za samozrejmosť, za niečo, čo sa zachováva ako automatická súčasť našej existencie. Veď už tri generácie Európanov našťastie nezažili vojnový konflikt. Ak do toho nerátame krvavé potlačenie maďarského povstania v roku 1956 či okupáciu Československa v roku 1968, alebo najväčší ozbrojený konflikt na území Európy v 90-tych rokoch v bývalej Juhoslávii. Tieto udalosti nás možno z automatiky mieru na chvíľu prebrali, ale po ich ukončení sme opäť upadli do polospánku. Bdieť sa však v tomto prípade oplatí.
Udalosti ostatných dní nás čoraz viac presviedčajú, že „bojovať“ za mier musíme. Konflikt na Ukrajine, Balkán či islamský štát sú neklamné dôkazy, že bezpečie, na ktoré sme si zvykli, nie je stopercentné. V pocite bezpečia sa nám pomerne ľahko sníva o rozpustení armád, o zániku medzinárodných organizácií, ktoré sa majú starať o našu bezpečnosť, o vystúpení z vojenských blokov, čiže o svete bez násilia. Pacifizmus sa stal filozofiou nielen pre osobnosti, ale aj pre politikov či ich politické hnutia. Napokon, po 2. svetovej vojne bolo zachovanie mieru jedným zo základných podnetov pre vznik viacerých politických strán a túto ideológiu si zachovávajú dodnes. Treba však myslieť na to, že dokonalá spravodlivosť v ľudských spoločnostiach nikdy neexistovala a zrejme ani nikdy nebude. A už vôbec nie objektívna, lebo vždy budú zachované subjektívne dojmy nespravodlivosti. Sociálne rozdiely či názorové konflikty boli aj v histórii primárnou príčinou vzniku vojnových stretov. A prečo? Pretože tí bohatí sa nikdy v minulosti, nikdy v prítomnosti ani nikdy v budúcnosti nevzdali, nevzdávajú a ani nebudú vzdávať svojho bohatstva v záujme zlepšenia statusu tých chudobných. A pretože tí, ktorí chcú mať nadvládu nad územiami, situáciami a ľuďmi sa nikdy nedokážu vzdať tohto svojho zámeru.
Podľa Global Peace Index je v prvej dvadsiatke až 15 európskych štátov, vrátane Slovenska na 19. mieste. Paradoxom je, že garant vonkajšej bezpečnosti Európy – USA – sú až na 101. mieste. Apropo, keď už sme pri mieri, Rusko a USA sú dnes v tejto súvislosti dve najviac pertraktované krajiny. Kto viac verí jednej alebo druhej, nechám na uvážení každého z nás. V každom prípade ich zainteresovanosť v globálnych či lokálnych konfliktoch je nepopierateľná.
Mier trvajúci vo väčšine Európy sa opiera aj o existenciu NATO, OSN a Európsku úniu. Áno, medzinárodné mierové štruktúry majú svoj zmysel. Obranné mechanizmy, ktoré poskytujú, už viackrát pomohli. Spomeniem Afganistan, Bosnu a Hercegovinu či Cyprus. Mnohokrát boli medzinárodné organizácie spochybňované a ešte aj budú. Pre tých, ktorí svoju moc považujú za niečo vyššie ako je udržanie mieru vo svete, budú NATO či OSN neustále nepriateľmi. Euroskeptické či NATOskeptické nálady môžu oslabiť obranné kapacity Európy.
Svetový mier si často prajú finalistky rôznych súťaží krásy. Musím však uznať, že dnes majú tieto (pre mňa v minulosti časti infantilné) vyhlásenia naozaj zmysel. Mier je vzácny fenomén, ktorý sa môže opierať len o reálne geopolitické a historické súvislosti. Nie je samozrejmý ani automatický.
Veľmocenské a mocenské pozície majú prednosť pred návratom a vykročením na cestu vzájomne prospešnej a mierovej spolupráce
Práve pred rokom skupina členov združenia Neformálne ekonomické fórum Hospodársky klub, založeného v 1993. roku zverejnila „Otvorený list svetovej verejnosti, prezidentom Ruska a Spojených štátov a ukrajinským občanom na podporu mierového a civilizovaného riešenia ukrajinskej krízy“.
Jednoznačne sa potvrdilo sa, že súčasní politickí lídri nie sú schopní dospieť k takej dohode, aby sa mierové podmienky života nielen v Európe a vôbec v celom svete stali ich najvyšším príkazom. Do roka a do dňa sa potvrdilo, že veľmoci a tie štáty, ktoré sa považujú za takpovediac významnejšie pri rozhodovaní o vývoji sveta vnímajú výlučne seba. Občas majú síce spoločný záujem, ale častejšie každý z nich chce byť hlavným činiteľom svetového vývoja, či dokonca histórie.
Je nesporné, že iba vysoká súzvučnosť spolupráce veľmocí a diplomacie môže zabraňovať vzniku fatálnej globálnej vojny spojenej s koncom civilizácie. Keďže táto myšlienka jestvuje v predstavách rozumných ľudí, tak nie je nemožné dopracovať sa k nej v medzinárodných vzťahoch medzi štátmi a ich národmi. V otázkach zachovania mieru môžu byť totiž úspešné len vtedy, keď budú komunikovať lepšie ako v súčasnosti s ostatným svetom a jeho obyvateľstvom. V súčasnosti také niečo v praktickom živote nerešpektujú a podľa všetkého ani nepripúšťajú.
Myslenie lídrov veľmocí, mocností, no i celého radu ďalších štátov sa nevyvíja v duchu odvekých ideálov ľudstva, akými sú bratstvo, rovnosť a sloboda. Ak sme si na začiatku 80-tych rokov mysleli, že KEBS a celý rad odzbrojovacích rokovaní je začiatkom novej éry, tak sme sa mýlili. Obrazne povedané, opona sa zdvihla a kým vstúpil na scénu zdravý rozum, tak spadla.
Odvtedy je tu čas chabosti ducha a bezbrehého zdôvodňovania, prečo si politici vždy nachádzajú, alebo aj vymyslia úhlavných nepriateľov. Nehovoriac už o skokoch do vnútorných vecí, ako aj vojenskou pomocou, či dokonca „tichou“, no i otvorenou a vytlieskanou intervenciou v záujme presadzovania svojich názorov na demokraciu a vývoj v regiónoch a štátoch z privlastnených imperátorských pozícií. Takéto akty oznamujú svetu ako prejavy humánnosti a zodpovednosti. A už sa k nim nevracajú, nech výsledok ich misií znamenal chaos, biedu, obete a celkový rozvrat s úpadkom. Niet opačného príkladu.
Svet je už na tom tak, že vďaka svojím lídrom a ich médiám obyvateľstvo ako celok v USA, v Rusku a v štátoch EÚ vníma mierový život ako trvalý stav. Dokonca sa vyrovnalo s tým, že zbrojenie je nielen dobrom pre obchod, no i najlepším impulzom k rozvoju domovských štátov a k vyššej kvalite jeho života. Občas však počuť od politikov, že mier je ohrozený a môže sa skončiť, keď sa nevykonajú konkrétne opatrenia. Do prachu sa povalila idea, že by sa prostriedky na zbrojenie postupne presmerovali na hospodársky a sociálny rozvoj.
Spasiteľov niet a verejná mienka je dirigovaná mocenskými centrálami. Všetko je v poriadku, ale pribúda diel o tom, aké celosvetové konflikty sú na programe. Sme pripravovaní na vojnu a na desivý koniec, avšak s tvorbou hrdinov typu 007. To je výsledok predstáv o zodpovednosti súčasných lídrov a vôbec nie je významné, ktorý z nich má o kúštik viac pravdy ako jeho partner, či skutočný, myslený, alebo vymyslený protivník. Pre väčšinu z politických lídrov veľmocí a mocností je takmer nemysliteľné zrieknuť sa svojich predstáv o vlastnej hegemónii v celosvetovom meradle.
Vytvorili sme Medzinárodný mierový výbor, lebo máme obavu, že súčasní politici z vôle svojich manipulovaných voličov opomínajú povinnosť bez akýchkoľvek zábran riešiť mier výlučne mierovými prostriedkami. Aj preto nie sú v priestore Európskej únie a Severoatlantickej aliancie využívané možnosti, ktoré sú zapísané ich v základných a platných dokumentoch. Časť politických lídrov nerešpektuje ani ústavné princípy, ktoré vo všetkých štátoch jednoznačne potvrdzujú, že ich prvoradou povinnosťou je zabezpečovanie mieru a blaha. Treba ich nabádať k plneniu tejto najsvätejšej povinnosti.
Pripomíname si v tomto čase 70. výročia konca Druhej svetovej vojny aj mierové hnutie z povojnového obdobia, keď naši prarodičia, rodičia, no aj súčasníci boli vojakmi „Studenej vojny“. Vyzývame predstaviteľov Európskej únie, Spojených štátov, predsedov vlád podunajských štátov, aby podporili myšlienku obnovenia „Plavby mieru po Dunaji a Čiernom mori“, o ktorú sa pričinili naši predchodcovia od 18. augusta do 6. septembra 1958.
Očakávame aj podporu od prezidenta Ruskej federácie Vladimira V. Putina a predsedu vlády SR Roberta Fica.
Nachádzajme konečne a rozhodne humánnosť, rozvojové cesty, vyššiu kvalitu života a mierový jazyk. Vybojujme si takých svetových lídrov, ktorí dajú prednosť návratu k vzájomne prospešnej a mierovej spolupráci medzi štátmi a ich národmi.
Hovorcovia MMV od 7. mája do 31. decembra 2015:
Peter Čatloš a Peter Kasalovský
Mier nie je automatický, treba zaň „bojovať“
Imrich Béreš, predseda predstavenstva PSS a člen Medzinárodného mierového výboru
Vojna zotročuje, mier dáva slobodu. A sloboda je to najcennejšie, čo máme. Nečudujem sa, že mnohí z nás dnes považujú mier za samozrejmosť, za niečo, čo sa zachováva ako automatická súčasť našej existencie. Veď už tri generácie Európanov našťastie nezažili vojnový konflikt. Ak do toho nerátame krvavé potlačenie maďarského povstania v roku 1956 či okupáciu Československa v roku 1968, alebo najväčší ozbrojený konflikt na území Európy v 90-tych rokoch v bývalej Juhoslávii. Tieto udalosti nás možno z automatiky mieru na chvíľu prebrali, ale po ich ukončení sme opäť upadli do polospánku. Bdieť sa však v tomto prípade oplatí.
Udalosti ostatných dní nás čoraz viac presviedčajú, že „bojovať“ za mier musíme. Konflikt na Ukrajine, Balkán či islamský štát sú neklamné dôkazy, že bezpečie, na ktoré sme si zvykli, nie je stopercentné. V pocite bezpečia sa nám pomerne ľahko sníva o rozpustení armád, o zániku medzinárodných organizácií, ktoré sa majú starať o našu bezpečnosť, o vystúpení z vojenských blokov, čiže o svete bez násilia. Pacifizmus sa stal filozofiou nielen pre osobnosti, ale aj pre politikov či ich politické hnutia. Napokon, po 2. svetovej vojne bolo zachovanie mieru jedným zo základných podnetov pre vznik viacerých politických strán a túto ideológiu si zachovávajú dodnes. Treba však myslieť na to, že dokonalá spravodlivosť v ľudských spoločnostiach nikdy neexistovala a zrejme ani nikdy nebude. A už vôbec nie objektívna, lebo vždy budú zachované subjektívne dojmy nespravodlivosti. Sociálne rozdiely či názorové konflikty boli aj v histórii primárnou príčinou vzniku vojnových stretov. A prečo? Pretože tí bohatí sa nikdy v minulosti, nikdy v prítomnosti ani nikdy v budúcnosti nevzdali, nevzdávajú a ani nebudú vzdávať svojho bohatstva v záujme zlepšenia statusu tých chudobných. A pretože tí, ktorí chcú mať nadvládu nad územiami, situáciami a ľuďmi sa nikdy nedokážu vzdať tohto svojho zámeru.
Podľa Global Peace Index je v prvej dvadsiatke až 15 európskych štátov, vrátane Slovenska na 19. mieste. Paradoxom je, že garant vonkajšej bezpečnosti Európy – USA – sú až na 101. mieste. Apropo, keď už sme pri mieri, Rusko a USA sú dnes v tejto súvislosti dve najviac pertraktované krajiny. Kto viac verí jednej alebo druhej, nechám na uvážení každého z nás. V každom prípade ich zainteresovanosť v globálnych či lokálnych konfliktoch je nepopierateľná.
Mier trvajúci vo väčšine Európy sa opiera aj o existenciu NATO, OSN a Európsku úniu. Áno, medzinárodné mierové štruktúry majú svoj zmysel. Obranné mechanizmy, ktoré poskytujú, už viackrát pomohli. Spomeniem Afganistan, Bosnu a Hercegovinu či Cyprus. Mnohokrát boli medzinárodné organizácie spochybňované a ešte aj budú. Pre tých, ktorí svoju moc považujú za niečo vyššie ako je udržanie mieru vo svete, budú NATO či OSN neustále nepriateľmi. Euroskeptické či NATOskeptické nálady môžu oslabiť obranné kapacity Európy.
Svetový mier si často prajú finalistky rôznych súťaží krásy. Musím však uznať, že dnes majú tieto (pre mňa v minulosti časti infantilné) vyhlásenia naozaj zmysel. Mier je vzácny fenomén, ktorý sa môže opierať len o reálne geopolitické a historické súvislosti. Nie je samozrejmý ani automatický.
