Bratislava 31. augusta (Teraz.sk) – Práve pred dvadsiatimi rokmi šokovala Slovensko správa, podľa ktorej prezidentovho syna, Michala Kováča mladšieho, našli v zamknutého v kufri auta v rakúskom Hainburgu. Správa spustila reťazec udalostí, ktoré významne ovplyvnili politický vývoj v novozaloženej Slovenskej republike.

Na to, akým spôsobom tento prípad mapovala Tlačová agentúra Slovenskej republiky (TASR), spomína v rozhovore pre Teraz.sk jej dlhoročný spravodajca Ivan Kríž, ktorý sa kauze v tom čase venoval.

Kríž pracuje v TASR od novembra 1993 až dodnes. Väčšinu zo svojich správ venoval kriminalite, justícii a teda prokuratúre, súdom a kauzám. Dodnes ich pod skratkou, alebo ako vyslaný spravodajca napísal viac ako 30.000.

Foto: Teraz.sk/archív I.Kríž

-Kedy a ako ste sa dozvedeli o tom, že došlo k únosu prezidentovho syna?-

Volal mi zmenár Domácej redakcie TASR, teraz už nebohý bývalý spisovateľ a básnik Rudko Čižmárik. Keďže v celej agentúre sme vtedy mali len dva mobilné telefóny na približne 200 zamestancov, tak sa mi dovolal až na pevnú linku k mojej babke. Zastával som vtedy post vedúceho medzinárodnej redakcie. Rudo do telefónu hulákal: „Kde si? Veď ti uniesli prezidentovho syna!!!“. Rudo vtedy použil slová, ktoré ani reprodukovať nemôžem. Vtedy už pomaly svetové agentúry ako britský Reuters a francúzska AFP a ďalšie svetové médiá začali vydávať prvé správy o únose prezidentovho syna do rakúskeho Hainburgu.

- Čo ste urobili vy? –

Išli sme do Hainburgu, ale to bolo už zbytočné. Z cely policajného zaistenia bol Kováč junior premiestnený do vyšetrovacej a vydávajúcej väzby do Viedne. Z jednoduchého dôvodu – síce bol protiprávne odvlečený do Rakúska, ale bol naňho vydaný od novembra 1994 Interpolom medzinárodný zatykač za podvod, ktorého sa on mal dopustiť spolu s ďalšími štyrmi osobami na slovenský Technopol. V piatok 1. septembra 1995 bol na Slovensku štátny sviatok. Následne službukonajúca sudkyňa Krajinského súdu vo Viedni Claudia Ortnerová rozhodla o tom, že Kováč junior zostane vo väzbe. Búchali sme s kolegom na bránu našej obdoby Justičáku v rakúskom hlavnom meste, až napokon vyšla sudkyňa von a informovala nás, že Kováč junior ostane vo väzbe.



- Čo bolo ďalej? –

Kováč mladší bol vo väzbe viac ako mesiac. Potom bol prepustený na kauciu vo výške jeden milión šilingov – vtedy približne tri milióny slovenských korún. V Rakúsku musel zotrvať približne pol roka. Prvé teórie o tom, odkiaľ také množstvo peňazí na to obdobie prezident SR Michal Kováč zohnal, boli značne hypotetické. Až, myslím, v roku 2001 sa objavili správy, že si ich požičal od amerického podnikateľa slovenského pôvodu Lea Danihelsa.

-Aké boli prvé teórie o tom, čo sa stalo?-

Strašne to gradovalo. Jedna strana vyťahovala karty, ktoré smerovali k zapojeniu štátnych orgánov, teda SIS, a bratislavského podsvetia do únosu prezidentovho syna a druhá strana zase dôkazy o tom, že Kováč junior a jeho spoločníci sa dopustili voči slovenskému Technopolu podvodu vo výške dvoch miliónov dolárov. V rýchlom slede boli trom vyšetrovateľom, Jaroslavovi Šimuničovi, Petrovi Vačokovi a Jozefovi Čížovi, odňaté spisy, ktorí mali riešiť únos. Na dnešnú dobu nepredstaviteľné, aby sa nezávislým vyšetrovateľom takto odňal prípad...

Foto: TASR/Drahotín Šulla

-Ako ste tento vývoj mapovali v agentúre?-

Od zavlečenia mladého Kováča až po definitívne ukončenie podvodnej kauzy v slovenskom Technopole som o tom napísal približne 260 agentúrnych správ. Bolo to napäté obdobie. To však istotne nekončilo len zavlečením Kováča juniora do Rakúska. Nasledovalo stíhanie mladého Kováča v Spolkovej republike Nemecko, v bavorskej metropole Mníchov, a zavraždenie Róberta Remiáša. Následne bol za posledne menovaný trestný čin obvinený bývalý riaditeľ SIS Ivan Lexa, ktorý potom utiekol do Juhoafrickej republiky.

-Príbeh únosu, podielu SIS na ňom, ale aj pozadia je komplikovaný. Ako ste sa dozvedali jednotlivé fakty?-

Nič iné ako analyzovať a selektovať informácie sa nedalo. Na jednej strane bol denník Slovenská Republika, ako „hovorca“ vládneho hnutia vtedajšieho predsedu vlády Vladimíra Mečiara a na strane druhej zase mienkotvorný opozičný denník Sme. Na jednej strane vládnuci politici, na strane druhej opoziční. Boli dokonca teórie aj o samoúnose Kováča juniora, aby sa vyhol trestnému stíhaniu v Mníchove. Osobne, ako agentúrny novinár, som ich už vtedy pokladal za fantasmagorické hypotézy. Na Lexu dal v roku 2000 bratislavský Krajský súd obžalobu za zavlečenie Kováča juniora do cudziny. To však súdy nižšie súdy aj odvolacie súdy vrátane Najvyššieho súdu SR zamietli, aj keď išlo o návrh Generálnej prokuratúry SR.

Foto: TASR/Drahotín Šulla

-Nemali ste pri písaní o kauze obavy? Predsa len, došlo pri nej k podvodu, únosu a dokonca aj k vražde...-

Strach som určite nikdy nemal, nemám a nebudem mať. Obavy, ani tie nie, ale priznám sa, vždy som sa snažil robiť nejakú tú prevenciu. Pár razy som mal – nazvem to rešpekt. V roku 1997 som sa náhodne s nemenovanou redaktorkou STV stretol v podniku v blízkosti bratislavského Zimného štadióna s bossom a zakladateľom bratislavskej skupiny sýkorovcov, Miroslavom Sýkorom. Boli s ním vtedy ďalší jeho spoločníci – približne tretina z nich je dnes mŕtva, tretina za mrežami a niektorí dlhodobo na úteku. Sýkora sa ma opýtal, dokedy vtedajší novinár Sme a neskoršie námestník SIS, po páde Mečiarovej vlády, Peter Tóth, bude vypisovať o únose Kováča mladšieho a vražde Róberta Remiáša a či sa on nebojí. Sýkora tam bol vtedy asi s ôsmimi holohlavcami. Vtedy som mal rešpekt, ale strach určite nie. Dva mesiace po tomto stretnutí Sýkoru pred bratislavským hotelom Holiday Inn zastrelili.

-Vzhľadom na amnestie zo strany dvoch prezidentov, Kováča a zastupujúceho Mečiara, sa kauza únosu ani podvodu nikdy oficiálne nedostala pred slovenský súd. Je napriek tomu možné konštatovať základné fakty, ktoré je dnes možné považovať za dôveryhodne overené?-

Jednoducho. Každá minca má svoje dve strany. Na jednej strane je zavlečenie mladého Kováča v kufri auta, zbitého a naliateho whisky do rakúskeho Hainburgu a to s najväčšou pravdepodobnosťou so zapojením štátnych orgánov. Na strane druhej je to, že bavorské justičné orgány by si nikdy a opakujem nikdy nedovolili podať obžalobu voči synovi bývalého prezidenta a jeho štyrom komplicom – z toho dvom Slovákom, jednému Nemcovi slovenského pôvodu a jednému Holanďanovi – pokiaľ by nemali dostatok dôkazov. Opakujem, že podvod spáchaný na slovenský Technopol bol za dva milióny dolárov, za čo ste si v roku 1994 mohli kúpiť desiatky bytov. Chodieval som na pojednávania do Mníchova...

-Najzávažnejšou časťou kauzy paradoxne nie je samotný únos, ale vražda Roberta Remiáša. Ako ste ju vtedy vnímali vy? –

Doporučujem všetkým len jedno a to nechcem robiť promo spisovateľovi Dominikovi Dánovi. Je to pre ľudí, ktorí sa vo vyššie spomínaných kauzách nevyznajú a ani si nemôžu, vzhľadom na svoj vek, tie „divoké“ roky“ pamätať. Prečítajte si jeho knihu Popol všetkých zarovná. Je to síce pre niekoho beletria, ale veľmi hraničiaca s pravdou. Tam medzi riadkami nájdete pravdu a napijete sa čistej vody.

Foto: TASR/Rudolf Bihary

- Ako dopadol Kováč junior na Krajinskom súde v Mníchove v prípade podvodu Technopol?-

V roku 2000 sa táto kauza definitívne skončila. Krajinská prokuratúra v Mníchove sa vtedy dohodla s jeho nemeckým právnym zástupcom a zastavila šesť rokov trvajúce trestné konanie. Dôvodom bola skutočnosť, že súd dospel k názoru, že sa nedá očakávať Kováčove odsúdenie. Budem sa možno trochu opakovať – trestné konanie bolo zastavené, ale v Mníchove prepadla kaucia vo výške vyššie spomínaných jeden milión šilingov, alebo 150.000 vtedajších nemeckých mariek, alebo troch miliónov slovenských korún. To bola tá istá suma, ktorá bola zložená ako kaucia v Rakúsku. Táto suma podľa Trestného zákona bývalej Nemeckej spolkovej republiky, keďže Kováč junior bol vtedy za posledné obdobie bezúhonný a jeho účasť na trestnom čine bola minimálna, mala prepadnúť charite. Niekoľko dní predtým ma telefonicky sudca bavorského súdu Hans Schmidt informoval o tom, že štátna prokuratúra sa dohodne s príslušným súdom o zrušení obžaloby. Keď som to zverejnil, veľa ľuďom sa to nepáčilo.

-Spomínate si aj na nejaké kuriózne príhody počas všetkých týchto káuz?-

Minimálne dve sa mi vybavia. Myslím, že to bolo v roku 1998 keď som bol už korešpondentom agentúry v Bonne. Do Mníchova mal priletieť prezident Michal Kováč, ktorý sa tam mal zúčastniť veľkej medzinárodnej konferencie NATO a EÚ. Do vládneho špeciálu si nezobral ani jedného novinára. V lietadle vtedy s ním sedel slovenský právny zástupca jeho syna, ktorý sa mal stretnúť v bavorskej metropole s nemeckými obhajcami. Ja som čakal na letištnej ploche s diplomatmi, vojenskou čestnou strážou. Keď sa to dozvedeli v lietadle, že vonku čaká slovenský novinár, tak slovenský obhajca Ján Havlát, ktorého si doteraz veľmi vážim, napokon vystúpil až s posádkou lietadla. Potom som s ním v jednom z mníchovských hotelov spravil rozhovor a bolo to ok. Nebolo to však „košér“, že prezident si „prepašuje“ do vládneho špeciálu advokáta svojho syna, ktorý bol vtedy vo väzbe v Mníchove.

-A tá druhá?-

Niekedy v lete 2002 nám do agentúry prišla správa, že v Juhoafrickej republike zadržali nejakého medzinárodne hľadaného Slováka. Myslím, že išlo o správu britskej agentúry Reuters. Preložili sme ju a vydali. Následne som sa nakontaktoval na hovorcu polície v JAR v Kapskom meste a oni nám odtiaľ poslali faxom identikit osoby. Pozerali sme sa s bývalým kolegom Robertom Kolesíkom dosť dlho na ten rozmazaný čiernobiely fax, že o koho môže ísť. Bol to Ivan Lexa – avšak minimálne o 20 až 30 kg schudnutý. Vizážovo mu to prospelo.

-KDH opakovane žiada, aby boli Mečiarove amnestie zrušené, parlament to opakovane odmieta. Ak by sa raz NR SR rozhodla inak a amnestie zrušila, bol by to podľa vás pozitívny krok?-

Opakujem, každá minca má svoje dve strany. Vždy som bol v roli štatistu a nezávislého agentúrneho novinára a neprináleží mi hodnotiť zámery politikov, či jednej alebo druhej strany. Keď niekto chce zrušiť Mečiarove amnestie, tak musí mať na to podporu celého spektra politických strán. Osobne neviem, nie som ústavný právnik, či je to vôbec možné. Treba si uvedomiť dve veci – v decembri 1997 vtedajší prezident Michal Kováč udelil najprv svojmu synovi milosť, na základe ktorej bolo trestné stíhanie voči nemu v podvodnej kauze na Technopol zastavené. Následne v marci 1998 vtedajší premiér a zastupujúci prezident SR Mečiar vyhlásil amnestiu vzťahujúcu sa na trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení Kováča mladšieho do cudziny. Čiže keď niekto chce otvoriť amnestie, tak nech ich otvorí obe. Podľa môjho súkromného a opakujem – súkromného názoru, by to bolo ako vypustiť „Džina z lampy“.

-Podľa vás je správne urobiť za kauzou „hrubú čiaru“? –

Zase – nie je prípustné aby sa štát podieľal na zavlečení syna prezidenta do zahraničia. Na strane druhej je neprípustné, aby syn prezidenta bol obžalovaný z takého veľkého podvodu a nevyšetrilo by sa to. Osobne by som to uzavrel Aurea mediocritas....a preložte si to.