Bratislava 21. decembra (TASR) – Tradičné slovenské Vianoce už pomaly zanikajú. Pritom sú bohaté i plné múdrosti a z vianočných zvykov našich predkov sa môžeme veľa naučiť aj dnes. Napríklad, vedieť si odpúšťať či viac si vážiť svoju rodinu, ktorú máme, povedala v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky etnologička Katarína Nádaská.


-Mali aj na Slovensku Vianoce najprv pohanský pôvod?-

Áno, ešte v predkresťanskom období starí Slovania slávili zimný slnovrat. Bol to princíp solárneho kultu, čiže slnka. To znamenalo teplo, život či radosť, a práve preto si ho vážili. Zvyčajne sa to slnko personifikovalo do podoby malého dieťaťa, čiže, akoby sa rodilo nové slnko.


-Vyznačovalo sa toto slávenie nejakými zvykmi alebo rituálmi?-

Dnes je pomerne ťažké tieto zvyky rekonštruovať, pretože sa nám nezachoval presný obradový rituál. Bolo to však obdobie, ktoré trvalo mesiac a pol. Počas neho sa prinášala obeta slnku. Pálili sa nové vatry. Oheň personifikoval život. Prinášali sa obetné dary v podobe medových koláčikov a medoviny. Neboli to teda nejaké krvavé rituály, ale skôr pozitívne obetné dary. Tým chceli vtedajší ľudia docieliť skorý príchod jari a zároveň vzdávali vďaku svojim božstvám za všetko, čo dobré ľudia prežili počas starého roku.


-Takéto rituály praktizovali len starí Slovania?-

Pred nimi žili na našom území Kelti, ktorí boli tiež vyznávači slnka a mali svoje vlastné božstvá. Ich kultúra a spoločnosť bola veľmi vyspelá. Robili plodonosné rituály, ktoré mali privolávať čím skôr slnko a teplo.


-Zima musela byť pre vtedajších ľudí ťažkým obdobím.-

Zima so sebou prinášala strach, hlad a choroby. Veľa ľudí zahynulo práve počas nej, pretože nemali čo jesť. Hlad spôsoboval najväčší úbytok ľudí. Dni sú počas zimy kratšie a noci, naopak, dlhšie. Ľudia pociťovali strach, no zároveň prirodzený rešpekt. Verili, že tma so sebou prináša niečo nepoznané, určitých démonov. Tmu sa snažili vyhnať slnkom, teplom a ohňom. To, čo mohli robiť v zime, bolo nietiť čo najviac ohňov. Oheň predstavoval teplo, uvarené jedlo a svetlo.


-Kedy sa Vianoce zmenili z pohanských sviatkov na tie kresťanské?-

Po prijatí kresťanstva, približne medzi 8. a 10. storočím. Trvalo takmer 200 rokov, kým sa kresťanstvo naplno etablovalo v rámci nášho stredoeurópskeho priestoru, a teda aj nášho územia. Vianoce sa slávia 25. decembra od Nicejského koncilu. Predtým ich slávenie nebolo vo svete zjednotené.


-Bol to teda zámer cirkvi, aby nahradila pohanské zvyky kresťanskými.-

Áno, no cirkev sa snažila k tomu pomerne citlivo pristupovať. Ľudia boli naučení na sviatok zimného slnovratu. Cirkev ho postupom času ponechala, len ho nahradila kresťanským obsahom. Presný dátum narodenia Ježiša Krista totiž nebol a nie je ani dnes jasný.


-Neprekážali cirkvi pohanské rituály?-

Samozrejme, cirkev sa ich snažila obmedziť, najmä tie viažuce sa k mágii. Napriek tomu pretrvali, lebo ľudová viera bola iná ako tá oficiálna, normatívna. Kým v katolíckej oblasti tieto zvyky pretrvávali pomerne dlhú dobu, rozdiel bol v protestantských oblastiach. Protestanti totiž neuznávali magické a ľudové zvyky, ako plodonosnú, ľúbostnú či prosperitnú mágiu a vnímali ich ako pohanské. Preto je v protestantských oblastiach na Slovensku zvykoslovie oveľa chudobnejšie ako v tých katolíckych.


-To, že sa zachovali isté fragmenty pohanských zvykov, môžeme vďačiť u nás prevládajúcej katolíckej viere?-

Ťažko povedať. Pre ľudí katolíckeho vierovyznania nebol problém dodržiavať aj to, čo im kázala cirkev, ale dodržiavať aj zvyky, ktoré považovali za potrebné. To bola rovina takzvaného žitého náboženstva. V ňom sa miešali prvky predkresťanské s kresťanskými. Napríklad, keď sa robila Kánonická vizitácia v 12. storočí, prebiehala návšteva jednotlivých farností a z každej návštevy sa robil zápis. V jednom bolo napísané, že na území dnešnej hornej Oravy bol postavený katolícky kostol, do ktorého ľudia chodievali v nedeľu. Nehovorili však, že idú do kostola, ale do Perúnovho domu. Perún bol najvyšší boh u starých Slovanov v predkresťanskom období a oni si ho stotožnili s kresťanským Bohom.


-Nebolo to protichodné s tým, čo prikazovala cirkev?-

Bola to ľudová viera, ktorá je iná než to, čo prikazuje cirkev. U katolíckych veriacich sa tieto zvyky tradične odovzdávali, u protestantských nie. Oni boli viac spätí so svojimi kňazmi a takéto niečo u nich bolo pranierované ako niečo, čo nepatrí do protestantského života. Bolo to dané aj tým, že protestantov bolo na našom území menej ako katolíkov. Protestanti úzkostlivo dbali na pravosť a čistotu svojej viery, takže všetko, čo bolo pohanské, eliminovali.


-Predvianočné obdobie k nám prichádza čoraz skôr. Ako ho vnímali v minulosti?-

Na čas pred Vianocami sa môžeme pozerať z dvoch uhlov, ktoré sa nevylučovali. Z cirkevného hľadiska išlo o obdobie adventu, pre ľudí to znamenalo obdobie duchovnej prípravy. Roľníci sa v zimných mesiacoch zdržiavali v interiéroch svojich domov. Opravovali svoje náradie i príbytky. Steny bielili vápnom a na podlahy, vo väčšine prípadov to bola len udupaná zem, dávali slamu, aby sa neprášilo. Z duchovného hľadiska dbali na to, aby sa každý s každým zmieril. To pre ľudí bola veľmi ťažká úloha. Platilo totiž, že k štedrovečernému stolu si nemôžu sadnúť pohnevaní ľudia.


-Dni pred Vianocami však boli bohaté aj na ľudové zvyky.-

Od Kataríny začal takzvaný malý pôst, keď sa nesmeli robiť hlučné tanečné zábavy, ale aj stridžie dni. Mládež sa potrebovala stretávať a využívali na to určité dni na Katarínu, Ondreja, Barboru či Luciu. Boli to magické dni, počas ktorých sa robili magické aktivity. Napríklad, ľúbostná mágia, ktorú preferovali najmä slobodné dievčatá. Ale netreba to brať, že tomu aj bezhlavo verili. Malo to skôr spoločenskú funkciu, tieto dni boli pre mladých príležitosťou, aby sa mohli stretnúť a zabaviť sa. Spôsob komunikácie bol medzi nimi úplne iný, ako je tomu teraz.


-Bol to teda aj čas nadväzovania nových vzťahov?-

Iste, bolo dôležité, aby si mládenci vyhliadli nejaké dievčatá, alebo, aby sa už existujúci vzťah upevňoval a vyústil do manželstva. Na utužovanie takýchto vzťahov sa využívali práve zimné tanečné zábavy a magické dni na Barboru, Luciu, Mikuláša či Tomáša. Chodievalo sa s oceľou a počas týchto dní sa v obciach diali rôzne obchôdzky, ktoré realizovali najmä mladí ľudia.

Kapor a zemiakový šalát sa medzi vianočnými tradíciami objavili po II. svetovej vojne

-Ako slávili naši predkovia vianočné sviatky?-

Na Štedrý deň stávali skoro ráno, už o druhej hodine v noci a najmä ženy. Tie museli mať do rána všetko napečené. Úlohou mužov bolo nanosiť vodu na celé sviatky a narúbať a uložiť drevo. Platilo pravidlo, že počas sviatočných dní sa nemalo nič fyzicky ťažké robiť. Keď sa rozbrieždilo, muselo byť navarené, aby sa ešte pozametalo a urobili sa posledné úpravy. Na Štedrý deň sa do izby dávala pod stôl alebo do kúta otiepka slamy. Malo to symbolizovať narodenie Ježiša Krista v maštali. V ten deň nesmelo nič visieť na klincoch, verilo sa, že koho odev zostane zavesený, ten sa do roka obesí. Nohy stola ľudia zväzovali železnou reťazou a pri štedrej večeri si na ňu vykladali všetci nohy, aby bola súdržnosť v ich rodine. Obsluhoval jeden človek, zvyčajne gazdiná. Ostatní museli sedieť, inak by mohli do roka zomrieť. Na stôl sa dával jeden tanier navyše pre pocestného. Bol to veľmi pekný motív, vedieť sa podeliť s tými, ktorí nemali nič.


-Aké zvyky ľudia v tomto období ešte praktizovali?-

Je ich dosť. Napríklad jedálenský stôl musel byť na Štedrý večer vyumývaný. Potom naň ukladali biely obrus, ktorý musel mať červenú vzorku a vyšívaný bol červenou niťou. Červená mala ochranný a očistný charakter, bola symbolom ohňa. Na stole nesmela chýbať sviečka a biblia. V protestantských rodinách bol na stoloch aj kríž. Rozdiel bol v štedrovečerných jedlách. Protestanti nedržali počas Štedrého dňa pôst, ich večera v tento deň bola mäsitá. U katolíkov bol Štedrý deň pôstny a ich večera mala veľa bezmäsitých chodov. Tých bolo sedem alebo 12, čo bola symbolika dní v týždni či počtu mesiacov v roku. Bolo ich preto tak veľa, aby mali ľudia bohatý rok a počas neho dostatok jedla. Pod obrus si zvykli dávať strukoviny ako šošovicu, hrach, fazuľu. Symbolizovalo to bohatstvo.


-Aký priebeh mala v minulosti štedrá večera, a ktoré jedlá boli pre ňu typické?-

Štedrá večera začínala čítaním z Písma svätého, staťou o Ježišovom narodení. Potom sa jedli oblátky, med a cesnak. Na stôl sa položila vianočná polievka. Mohla to byť kapustnica mäsitá alebo pôstna, so strukovinami. Taktiež hríbová, slivková či hrušková polievka. Varila sa aj rybacia polievka. Po nej nasledovali kaše, prosná, cícerová, pšeničná, pohánková či krupičná. Tie sa pripravovali na slano alebo na sladko s medom. Po nich prichádzali prívarky, najmä strukovinové, ako šošovica, fazuľa. Ďalej nasledovali opekance, bobáľky, lámance, melence a po nich prišli na stôl pirohy, tatarčané pirohy, zemiakové alebo sladké plnené lekvárom. Taktiež šúľance s makom, rezance s tvarohom, ryba varená, pečená, pstruh, kapor, vyza, úhor a podobne.


-Na štedrovečernom stole nesmeli však chýbať koláče.-

Istotne. Piekli sa vianočné koláče ako kračúň, baba, vianočka, roháče, calty, makovník, orechovník či tvarohovník. Všetko to boli koláče z kysnutého cesta, hojne plnené plnkou. Neskôr prenikajú z mestského do vidieckeho prostredia aj ťahané štrúdle, metrový koláč, vianočná štóla alebo bábovky. Nechýbali ani sušené jablká, hrušky, slivky, a tiež oriešky a čerstvé jablká. Pri štedrej večeri sa pilo buď hriatô, alebo víno, podľa regiónu. Samozrejme, zloženie štedrej večere bolo rôznorodé. Trochu iné bolo na západnom a iné na východnom Slovensku. Vždy boli na stole regionálne produkty a špeciálne jedlá charakteristické pre daný región.


-Neodmysliteľným symbolom štedrej večere boli a sú aj oblátky-

Áno, ale už tým novším. Majú znázorňovať ako v katolíckej cirkvi hostie telo Ježiša Krista. Oblátky sa v minulosti jedli len počas Vianoc. Najprv sa piekli v kláštoroch, neskôr ich na dedinách začali piecť učitelia, bola to ich výsada. Každá rodina im nahlásila, koľko oblátok chce. Ale pieklo sa len toľko, aby sa každému ušlo.


-Nedávali si ľudia pod obrus mince alebo šupiny z kapra?-

To je už novšia tradícia, pochádzajúca z druhej polovice 19. storočia. V tom skoršom období väčšinu osídlení na Slovensku tvoril vidiek, miest bolo málo. Na vidieku nemali ľudia peniaze a žili len z práce svojich, rúk alebo tu fungoval barterový obchod. Peniaze prichádzajú až oveľa neskôr, medzi roľníkov. Tí ich obyčajne získavali predajom dobytka, či iných produktov. Pravdou však je, že roľníci nikdy nemali peňazí nazvyš.


-Aké bolo časové rozpätie spomínaných tradícií?-

Od 12. storočia do prvej tretiny 20. storočia. Veľký zlom nastáva po 2. svetovej vojne. Ľudia sa vtedy vo veľkom začali sťahovať do miest a nastáva veľká zamestnanosť žien. Zmenilo to životný štýl ľudí, ale aj štedrú večeru.


-V čom konkrétne?-

Napríklad prišiel vyprážaný kapor alebo zemiakový šalát s majonézou. Dovtedy v štedrovečernom jedálničku neboli.



-Vianočný stromček je tiež pomerne mladšou súčasťou Vianoc?-

Vianočný stromček poznali aj starí Slovania. Boli to však skôr vetvičky ihličnatých stromov, a to preto, že pichali. Všetko, čo pichalo, ich malo ochraňovať od zlých síl. Boli oveľa viac ekologickí ako my dnes, stačilo im totiž pár vetvičiek, ktorým si ozdobovali svoj príbytok. V oveľa väčšej miere ako dnes bolo obľúbené aj imelo. Starí Kelti ho považovali za magickú rastlinu.

Vianočný stromček sa v Európe objavil v polovici 18. storočia

-Odkedy sa objavuje vianočný stromček v takej podobe, ako ho poznáme dnes?-


Od druhej polovice 18. storočia a v 19. storočí najprv v šľachtickej a potom v meštianskej kultúre. Najprv sa ujal v nemeckých protestantských rodinách, potom prišiel aj k nám, no najskôr bol v meštianskych rodinách.



-Ujal sa aj na vidieku?-

Áno, ale iba postupne. Napríklad na horných Kysuciach alebo na hornej Orave boli miesta, kde v 30. rokoch minulého storočia stromček vôbec nepoužívali. Na Slovensko stromček prenikal postupne. Najprv to však boli len vrcholce ihličnatých stromov, ktoré sa zavesili na strop. Bolo to praktické, lebo v tom čase mali v dome málo priestoru.


-Čím si ho zdobili?-

Najprv len slamou, až neskôr pridali aj orechy, sušené jablká. V 30. až 40. rokoch minulého storočia pribudli slamené a šúpoľové ozdoby. Meštianske domácnosti si vyrábali ozdoby na stromček taktiež sami. Hlavne mladé dievčatá šili rôzne ozdôbky zo zamatu, alebo si ich vystrihovali z papiera. Kde bolo viac peňazí, tam si dekorácie mohli aj kúpiť. Prvé sklenené ozdoby sa dali kúpiť už v 19. storočí, boli však drahé.


-Mali tieto ozdoby ochranný alebo skôr estetický charakter?

Tie na stromčeku už mali estetický charakter. Bolo však veľa domácností, kde bol neozdobený, alebo naň dávali len slamu. Časom ľudia zistili, že keď zavesia na vetvičky sušené jablká, orechy, tak je to krajšie. Neskôr sa ozdobovali aj medovníkmi, tie boli na rozdiel od perníkov nezdobené. Medovníky patria medzi najstaršie pečivo, ktoré sa začalo piecť už začiatkom adventu. Táto tradícia sa viazala ešte od starých Slovanov. Doteraz sú medovníky alebo zázvorníky symbolom Vianoc.


-Skrášľovali si ľudia do 20. storočia aj svoj príbytok?-

Áno, ale nemôžeme to porovnávať s dneškom. Spôsob bývania aj odievania bol vtedy iný. Drevenice na vidieku boli malé a tmavé. Obyčajní ľudia siahali len po tom, čo im bolo blízke a čoho mali dostatok. Doma mali uskladnené jablká, ktoré veľmi pekne voňali. Na Barboru slobodné dievčatá odstrihávali vetvičky z ovocných stromov. Dávali ich do nádoby s vodou a čakali do Vianoc, kým zakvitnú. Podľa rozkvitnutých púčikov hádali, za koľko rokov sa vydajú.


-Aké si v tom čase dávali medzi sebou darčeky?-

Vo vidieckom prostredí to boli jednoduché darčeky. Otcovia po večeroch z dreva stružlikali deťom hračky, mamy šili bábiky. Začiatkom 20. storočia medzi cenné darčeky patrila napríklad kniha alebo exotické ovocie, ako pomaranč. Dnes si to už nevieme ani predstaviť.


-Na Slovensku platí – iný kraj, iný mrav. Je to tak aj v prípade Vianoc?-

Už len keď si zoberieme etnické alebo náboženské zloženie obyvateľstva. Máme tu rímskokatolíkov, evanjelikov, gréckokatolíkov či pravoslávnych. Vždy záviselo predovšetkým od viery, ako sa kde Vianoce slávili. Gréckokatolíci a pravoslávni napríklad držali ešte väčší pôst ako rímskokatolícki. Malo to teda u nich vplyv aj na skladbu vianočných jedál.


-Ako vnímate slávenie vianočných sviatkov v súčasnosti?-

Dnes žijeme rýchlym spôsobom života. Je ťažko povedať, aké zvyky z minulosti ešte pretrvajú. Čo ešte zostalo, sú najmä niektoré typy tradičných jedál. Ale aj to sa môže postupom času úplne zmeniť. Kaše alebo strukoviny, ktoré sa varili na Štedrý večer na storaký spôsob, už nie sú. Dnes nenájdete rodinu, ktorá by si na Vianoce dala tanier ovsenej kaše. Mnohé tie tradičné jedlá sú už v zániku. Taký je ale život. Bude dobré, ak si vôbec nejaký ten zvyk rodiny uchovajú. Minimálne to, že sa ľudia budú snažiť na Štedrý deň vrátiť domov, aby bola rodina spolu. Veľa ľudí totiž momentálne pracuje mimo svojich domovov.


-Spomenuli ste, že vianočné jedlá z minulosti sú už na ústupe. Kapor je však stále bežnou súčasťou štedrej večere na Slovensku.-

Kapor nebol takou tradičnou rybou v minulosti, ako je tomu teraz. Obligátnou vianočnou rybou sa stal až v druhej polovici 20. storočia, keď sa kapry začali chovať vo veľkom špeciálne na Vianoce. Predtým sa preferovali skôr ryby zo slovenských riek, ktoré sa pripravovali varením alebo dusením. Hlavátky, pstruhy, sumce, vyzy, úhory a mnohé ďalšie predávali rybári, alebo si ich ľudia ulovili sami. Podľa mojich prieskumov mnohí momentálne na Vianoce uprednostňujú pred kaprom lososa alebo iné exotické ryby, tresku alebo rybie filé. Globalizácia je veľmi silný fenomén. Otvorila nové možnosti v oblasti obchodu. Aj sušené slivky, jablká či hrušky, ktoré boli kedysi zásadnou pochutinou na sviatočnom stole, sme dnes nahradili avokádom, mangom a iným cudzokrajným ovocím.


-Hrozí teda tradičným slovenským Vianociam zánik?-

Naše tradičné Vianoce už pomaly zanikajú, pritom sú bohaté i plné múdrosti a z vianočných zvykov našich predkov sa môžeme veľa naučiť aj dnes. Všetko sa mení a život ide dopredu. Myslím si ale, že niektoré zvyky ako koledovanie alebo jeden typ tradičného sviatočného jedla, ako opekance, lámance, vianočné polievky, hríbová, šošovicová, rybacia či kapustnica, tu ešte ostanú. Prognózovať ako dlho, je veľmi ťažké. Bolo by dobré, aby deti poznali, čo sú Vianoce, nie kto je to Santa Claus a čo je pravým obsahom Vianoc.


-Aký príklad si môžeme od našich predkov zobrať?-

Napríklad vedieť odpúšťať či viac si vážiť svoju rodinu, ktorú máme. Skúsme sa ako v minulosti zastaviť, vážiť si prítomnosť svojich rodičov, partnerov či detí a venovať im svoj čas.


V čom spočívala ich múdrosť?

Naši predkovia, napriek tomu, že nemali absolvované dve alebo tri vysoké školy, boli veľmi múdri, pretože boli zžití s prírodou. Dokázali si viac pomáhať a boli jeden na druhého viac odkázaní. Ctili si svojich mŕtvych blízkych. Pred sviatkami chodievali na cintoríny a prinášali drobné obete svojim mŕtvym predkom. Mladší mali v úcte starších. V jednom dome žilo niekoľko generácií a boli súdržní, vedeli si pomáhať. Mnohé magické úkony, ktoré robili počas Štedrého večera, slúžili na to, aby jednotliví členovia pochopili, že rodina je tá, na ktorú sa dá spoľahnúť, a ktorá ich nikdy nesklame. Sú to nepísané, ale na Slovensku tradované pravidlá.