Bratislava 14. júna (TASR) - Po tretí raz využívam ústavné oprávnenie prezidenta vystúpiť v pléne národnej rady so správou o stave Slovenskej republiky. Tak ako v predchádzajúcich dvoch rokoch, aj dnes je mojím zámerom úprimne pomenovať to, čo je pre našu krajinu, pre našich ľudí dôležité.

Myslím si, že môže byť dobrou správou o stave republiky a povzbudzujúcim signálom, ak si prezident môže dovoliť trochu sa opakovať. Mám príležitosť opäť zdôrazniť, ako sa našej krajine ekonomicky darí. Zažívame obdobie hospodárskeho rastu, ktorý dáva podnikateľom priestor tvoriť viac nových pracovných miest.

Počet ľudí bez práce sa významne znižuje. Po rokoch vysokej miery nezamestnanosti zažívame dokonca v niektorých odvetviach fenomén akútneho nedostatku pracovnej sily. Popri zdôrazňovaní významu vzdelávania začíname — možno opatrne, ale predsa — hovoriť o tom, ako využiť migráciu za prácou do našej krajiny a nastaviť pre ňu rozumné pravidlá.



Ekonomický rast otvoril priestor na potrebnú polemiku, ako dosiahnuť, aby domácnosti dobré časy viac cítili vo svojich príjmoch. Odborníci porovnávajúci Slovensko s okolitými krajinami uvádzajú, že napriek zvyšovaniu miezd by vzhľadom k výkonu slovenskej ekonomiky mali byť príjmy zamestnancov vyššie možno až o desať percent. Som však presvedčený, že je to predovšetkým priestor k účinnejšiemu zastupovaniu záujmov zamestnancov a vymáhaniu ich práv v podnikoch. Nie výzva na politické preteky, kto z cudzieho rozdá viac peňazí. Najmä, keď štát zabúda na svojich zamestnancov.

Vďaka rastu hospodárstva a zlepšenému výberu daní má Slovensko pod kontrolou verejné financie. Zvykáme si, ako minister financií každoročne spokojne oznamuje, že rozpočtové príjmy štátu budú významne vyššie ako odborníci pôvodne odhadovali.

Je to dobrá správa o stave verejných financií a dôležitá správa pre budúcnosť našej krajiny. Hovorí nám, že pri pokračovaní rozumnej rozpočtovej politiky sa bude štátny dlh Slovenskej republiky znižovať a verejná sféra bude už onedlho hospodáriť s vyrovnaným rozpočtom. Je to správa o tom, že vláda i samosprávy na Slovensku majú k dispozícii dostatok peňazí, aby sa spravovanie vecí verejných podstatne zlepšovalo. Aby služby štátu i samospráv mohli byť modernejšie, aby pomoc ľuďom v núdzi bola účinnejšia.

Trúfnem si povedať, že nikdy v 25-ročnej histórii modernej Slovenskej republiky sme nemali taký široký priestor na riešenie veľkých, podstatných problémov, ktoré nás dlhodobo trápia. Máme príležitosť prostredníctvom verejných politík pohnúť dôležitými vecami.

Máme peniaze, máme rozpracované koncepcie a plány. Máme vzory v zahraničí, ktorými sa môžeme inšpirovať. Máme úspešné príbehy doma, o ktoré sa môžeme oprieť. Máme ľudí ochotných pracovať na zmenách k lepšiemu. Lenže, dámy a páni — aj tu musím v správe o stave republiky nadviazať na tie predchádzajúce — naďalej platí, že chýbajú výsledky. Chýba schopnosť sústrediť sa na to, čo je dôležité. Chýba ochota určiť si ambiciózny politický cieľ. Chýba odvaha pomenovať merateľný výsledok s jasným časovým plánom. Chýba politická vôľa prevziať za jeho splnenie zodpovednosť.

Vlani pred voľbami do národnej rady som ako prezident robil kampaň. Kampaň za to, aby sa úroveň nášho zdravotníctva a kvalita vzdelávania našich detí stali dôležitými témami. Netajil som, prečo som sa angažoval. Považoval som za chybu, že rozhodujúce problémy Slovenska zostávali mimo volebnej diskusie. Dobrým signálom bolo, keď zdravotná starostlivosť i vzdelávanie dostali v programovom vyhlásení vlády primeraný priestor. Lenže postupne sa tieto témy opäť vytratili z centra diskusií kamsi na okraj.

O tomto hovorím, keď zdôrazňujem slabú schopnosť sústrediť sa. Je neudržateľné, aby sa politická elita zhodovala, čo sú najväčšie slabiny Slovenska — školstvo, zdravotníctvo, kvalita života v regiónoch, vylúčené rómske komunity, výzvy spojené so starnutím populácie, inovačný potenciál krajiny —, ale tie najviditeľnejšie, najhlasnejšie diskusie sa viedli o inom. Mnohokrát o maličkostiach plných osobnej nevraživosti. Nemôžeme sa čudovať, že v spoločnosti už roky silnie pocit odcudzenia medzi normálnym životom a politikou, ktorú sledujú v správach.

Za škodlivú považujem nedostatočnú ambíciu dosahovať zrozumiteľné ciele. Najbúrlivejšie diskutovanou témou za posledný rok bola korupcia vo vrcholovej politike. Myslím si, že ani najväčší optimisti nemôžu povedať, že doterajšia forma angažovania sa politikov viedla k upokojeniu verejnosti. Že ukázala ľuďom na Slovensku poctivú cestu zo slepej uličky. Naopak, bez schopnosti či ochoty presadiť riešenia viedla k jedinému možnému výsledku — k prehĺbeniu nedôvery k štátu a k politikom, ktorí ho reprezentujú.

Významným signálom pre verejnosť, podmienkou pre zmenu k lepšiemu, je odvaha prevziať zodpovednosť. Aj tí ministri, ktorí sa snažia — napríklad v rezortoch spravodlivosti a zdravotníctva — sú v tom často sami. Zaslúžili by si otvorenú politickú podporu aj v prípadoch, keď robia menej populárne opatrenia. Som presvedčený, že lídri vládnej väčšiny by sa mali k zodpovednosti za výsledky svojich rezortov hlásiť častejšie. Som presvedčený, že opoziční lídri pomôžu krajine najviac vtedy, keď sa budú snažiť vracať politickú diskusiu k dôležitým problémom a ich riešeniam.

Foto: TASR/Andrej Galica

Vážené dámy, vážení páni, je málo tém, v ktorých sú politická rozvaha a odvaha na Slovensku tak žiadané, ako v otázke rovnosti ľudí pred zákonom. Slovensko je v tomto ohľade štátom s najhoršou povesťou v očiach vlastných občanov v celej Európskej únii. Ako nedávno informovala Európska komisia, súdom dôverujeme najmenej spomedzi všetkých členských krajín. Podľa inej čerstvej správy je podpriemerná — druhá najnižšia v únii — aj dôvera ľudí v prácu polície. Zo všetkých krajín EÚ je na Slovensku najvyšší podiel občanov, ktorí tvrdia, že nechcú nahlasovať korupciu, pretože aj tak to nepovedie k potrestaniu vinníkov.

Nedôvera v schopnosť štátu spravodlivo potrestať tých, čo porušujú pravidlá, neduživý boj proti korupcii a klientelizmu, sú jedným z prameňov rezignácie ľudí na politiku. Sú zdrojom frustrácie z fungovania verejných inštitúcií a rozšíreného pocitu, že nežijeme vo férovej spoločnosti. Je to zámienka pre všetkých, ktorí v mene svojich pochybných cieľov presviedčajú ľudí, že demokracia na Slovensku zlyháva.

Pred rokom som tu v pléne Národnej rady Slovenskej republiky v súvislosti s tlakom na odchod ministra vnútra z funkcie zdôraznil, že vyvodenie politickej zodpovednosti nie je riešením žiadnej kauzy, ale gestom, ktoré má upokojiť verejnosť a umožniť zodpovedným inštitúciám pracovať. Pred týždňom v Košiciach a Bratislave, tento týždeň v Žiline a Prešove mladí ľudia zorganizovali ďalší protestný pochod proti korupcii — jednou z jeho hlavných požiadaviek bol ešte stále odchod toho istého ministra vnútra z funkcie.

Dvanásť dlhých mesiacov sme sa nepohli z miesta. Dvanásť dlhých mesiacov nedostala naša spoločnosť jasný signál, že by zodpovední úprimne hľadali cestu z pasce, do ktorej krajinu zavliekli. Udalosti od parlamentných volieb boli z tohto pohľadu veľmi zlou správou o stave republiky.

Takéto hodnotenie sa nevyslovuje ľahko. Uvedomujem si, že silné vyjadrenia by mala hlava štátu používať rozvážne. Ale nemienim ho zjemniť. Korupcia nie je len jednou z tých tém, v ktorých sú politické deklarácie v rozpore so schopnosťou dosahovať výsledky. Téma boja proti korupcii sa zvrhla na osobnú politickú vojnu, ktorá paralyzovala Slovensko. V tejto osobnej politickej vojne štát a jeho predstavitelia rezignovali na normálnu komunikáciu s verejnosťou, na povinnosť trpezlivo vysvetľovať pochybnosti a reagovať na podozrenia.

Obeťou pomýlenej priority neukázať politickú slabosť sa potom stávajú zvyšky dôvery verejnosti k inštitúciám právneho štátu. Jej dôsledkom je spochybňovanie akejkoľvek snahy slušných politikov, slušných členov vlády, manažérov verejných inštitúcií, policajtov, prokurátorov a sudcov, ktorí sa nevzdali ambície pracovať poctivo a meniť veci k lepšiemu. Ako to môže ľuďom stačiť? Ako môžu všetky tie protikorupčné zmeny zákonov vyzerať dôveryhodne? Ako môže táto snaha pôsobiť úprimne, keď sme sa zasekli na politickom osude ľudí, ktorí dávno premárnili príležitosť odísť sami?

Dámy a páni, pred rokom som vyslovil varovanie, že ak má Slovensko takto pokračovať ďalej, bude to mať vážne následky. Slovensko však takto pokračovalo ďalej, a má to vážne následky. Chcem vás preto požiadať — predovšetkým predstaviteľov vlády a vládnej väčšiny v parlamente —, aby ste nebagatelizovali snahu mladých slušných ľudí protestujúcich proti korupcii.

Sú to naši spojenci uprostred prevahy rezignácie, nedôvery a hnevu. Sú to ľudia, ktorí nevolajú po radikálnych riešeniach, ale veria, že demokratické inštitúcie právneho štátu je možné a potrebné opraviť. Chcú žiť tu u nás doma v modernej a demokratickej spoločnosti. Zaslúžia si rešpekt a signál, že politici sú pripravení pohnúť sa ďalej.

Je čas zliezť z barikád osobnej politickej vojny a ponúknuť verejnosti presvedčivé vecné riešenie, ktoré posilní personálnu a politickú nezávislosť. Akcieschopnosť orgánov činných v trestnom konaní, ich zodpovednosť za výsledky a komunikáciu s verejnosťou. Ako prezident som pripravený takúto snahu podporiť spôsobom, ak to budete vy — predstavitelia parlamentných politických strán — považovať za vhodné a potrebné.

Zrušením Mečiarových amnestií táto národná rada ukázala, že dokáže v mene nápravy pošliapania princípov právneho štátu prekonať názorové rozdiely a dosiahnuť politický konsenzus. Podobne politicky silný signál je dôležitý v prípade témy korupcie. Bol by to začiatok náročnej, ale nevyhnutnej cesty. Aj v tom lepšom prípade budú potrebné roky poctivej práce, zrozumiteľnej politiky a presvedčivých výsledkov, kým sa dôvera verejnosti v spravodlivosť na Slovensku vráti.

Foto: TASR/Andrej Galica

Vážené dámy, vážení páni, nie vždy sa dobré chváli samo. V súvislosti s členstvom v Európskej únii a v Severoatlantickej aliancii sme na to v posledných rokoch zabudli. Integrácia sa stala zdanlivo takou samozrejmou súčasťou príbehu Slovenskej republiky, že sme o jej strategickom význame prestali s ľuďmi hovoriť. Výsledky integrácie nám zovšedneli natoľko, až sme stratili perspektívu, aký krehký môže byť jej úspech.

Drvivá väčšina ľudí u nás si pamätá iba mier, priamo hrôzy vojny v Európe nezažila. Pritom neďaleko od nás na Balkáne nie tak dávno ľudia vo vojne umierali. A dnes zomierajú za našimi hranicami na Ukrajine. Garancie bezpečnosti, ktoré nám poskytuje NATO, sú v súčasnom neistom svete vzácnou devízou. Ale garancie budú len také silné, aká bude naša vôľa k nim prispievať. Vítam preto, že vláda ako aj väčšina parlamentu sa k záväzkom v Severoatlantickej aliancii prihlásila a ako krajina ich začíname brať vážne.

Chcem aj dnes využiť príležitosť zdôrazniť toto: členstvo v Európskej únii a v everoatlantickej aliancii je nevyhnutnou podmienkou pre bezpečnosť, prosperitu a lepší život našich ľudí. Je to spojenectvo, v ktorom môže aj malá krajina naplniť pojem “národná suverenita” skutočným obsahom. Najväčším bezpečnostným rizikom pre našu krajinu sú dnes politické sily a názory, ktoré Slovensko tlačia na okraj, prípadne za hranice západných politických, ekonomických a obranných zoskupení.

Európska únia bola, je a bude v prvom rade politickým projektom mierovej spolupráce medzi členskými krajinami. Zopakujem a podčiarknem: politickým projektom. Nie nejakou obyčajnou ekonomickou bezcolnou zónou a spoločným trhom. Ak sa v rámci únie sformuje nové integračné jadro, bude to opäť primárne politický projekt užšej spolupráce medzi členskými krajinami. Medzi skupinou štátov, ktoré rozumejú, že ďalší úspech únie závisí od schopnosti konať efektívne. Bude pokračovaním politickej integrácie a partnerstvom, ktoré bude rozhodovať o budúcnosti Európy a ovplyvňovať budúcnosť Slovenska.

Základom fungovania EÚ, jej desaťročiami preverenej schopnosti udržiavať mier a prosperitu, je banálna pravda. Na dosiahnutie výsledkov v demokratickej politike sú nevyhnutné ústupky za rokovacím stolom. Nie je možné riadiť úniu, ktorá sa nedokáže rozhýbať, lebo raz sa zatne jeden, inokedy druhý — jednoducho, keď sa ambiciózny politik v jednej z 28 krajín rozhodne, že domácemu publiku predvedie ako vie hroziť päsťou Bruselu.

Charakter problémov a bezpečnostných hrozieb vrátane terorizmu, ktorým Európa čelí, sa mení. Ale úloha dnešných lídrov je rovnaká ako bola úloha lídrov, ktorí pred 60 rokmi podpísali Rímske zmluvy. Rozvíjať vzájomne prospešnú mierovú spoluprácu. Slovenskej republike ako jej politickí reprezentanti neposlúžime tým, že budeme zlostne vykrikovať nekompromisné postoje z periférie európskej politiky. Ale tým, že budeme trpezlivo hľadať kompromisné riešenia za jedným stolom. V jadre Európskej únie. V prvej lige európskej politiky.

Keď hovorím o bezpečnosti Slovenska a jeho budúcnosti, nemôžem sa nedotknúť vstupu fašistov do parlamentnej politiky po minuloročných voľbách. Je to niečo, čo sa naša spoločnosť stále snaží spracovať a hľadá spôsoby ako tomu čeliť. Sám o tom diskutujem pri každej mojej návšteve po celom Slovensku, obzvlášť s mladými ľuďmi na stredných a vysokých školách.

Je našou povinnosťou prispieť k tomu, aby nikde na Slovensku nemali ľudia pocit, že sa na nich zabudlo. Musíme sa navzájom počúvať a pokúšať sa spolu rozprávať. Snažiť sa pochopiť, čo nás trápi — prečo je časť spoločnosti ochotná podporovať fašistickú stranu. Či vôbec všetci rozumieme hrozbe pre našu demokraciu, slobodu a budúcnosť, ktorú Ľudová strana Naše Slovensko a podobné spolky reprezentujú. Či voľba extrémistov nie je v prípade časti voličov volanie o pomoc, ku ktorému by sme nemali byť hluchí. Som preto hrdý na občianske iniciatívy i aktivity jednotlivcov, ktoré sa snažia takýto dialóg viesť. Je to prejav spoločnosti, ktorá sa bráni, lebo chce zostať slobodná a demokratická.

Nenahraditeľným priestorom v takomto dialógu sú odvážne, slobodné a nezávislé médiá — súkromné aj verejnoprávne. Ľudia dnes majú možnosť čerpať informácie, vytvárať si názor na svet z dvoch zdrojov. Z ozajstných médií, alebo z propagandistických webov, rádií a časopisov. Cieľom ich informačnej ofenzívy proti Slovensku je ešte viac naštrbiť našu celospoločenskú dohodu o trvalom začlenení do demokratického západného sveta. A posilňovať potenciál tých politických síl, ktoré chcú našu krajinu dostať zo Severoatlantickej aliancie a Európskej únie.

Dôvera ľudí k médiám bola vždy dôležitým prvkom zdravej slobodnej spoločnosti. Ale v súčasnosti je to aj otázka bezpečnosti štátu. Našej schopnosti brániť sa dezinformáciám, ktorých veľký politický vplyv a dosah sme videli vo voľbách v tradičnejších demokraciách, než je tá naša. Chcem vás požiadať, vážené pani poslankyne a vážení páni poslanci, aby ste na to mysleli pri nadchádzajúcej voľbe generálneho riaditeľa Rozhlasu a televízie Slovenska. Aby ste svojím výberom rastúcu dôveru verejnosti k spravodajstvu verejnoprávnej televízie a rozhlasu ešte viac posilnili.

Obzvlášť citlivou skupinou vystavenou propagande sú mladí ľudia, ktorí si len formujú svoje hodnoty a postoj k svetu. Máme dosť varovných signálov z celého Slovenska, že práve generácia mladých na stredných školách je jedným z najzraniteľnejších terčov extrémistov. Je nevyhnutné, aby ministerstvo školstva čím skôr predstúpilo pred verejnosť aspoň s návrhom na okamžité posilnenie mediálnej výchovy vo všetkých školách. Aby mladí ľudia získali základné zručnosti pri práci s informáciami, schopnosť orientovať sa v médiách, yhodnocovať zdroje a odhaľovať falošné správy, ktorým sú na sociálnych sieťach denne vystavení.

Triezvu spoločenskú diskusiu o príčinách silnejúceho extrémizmu si nesmieme mýliť s ustupovaním zlu. Naopak, je našou povinnosťou zakročiť všetkými dostupnými zákonnými prostriedkami. To je úloha polície a prokuratúry a je dobre, že sa k nej hlásia. Žiadne politické taktizovanie nemôže byť dôvodom na prehliadanie porušovania zákona, ústavy, ignorovanie agresivity a prejavov nenávisti k druhým. Ani vonku na ulici, ani doma za počítačom.

Extrémizmus a jeho rôzne podoby je však dôležité poraziť v priamej súťaži. Osloviť voličov lepšou a príťažlivejšou ponukou. Nie ustupovať extrémistom a v mene pochybného taktizovania preberať ich nenávistný slovník, témy a pomáhať im radikalizovať nálady v našej spoločnosti. Zápas s extrémistami sa nemusí skončiť — a zrejme sa neskončí — rozpustením jednej politickej strany. Takýto politický súboj však nie je práca ani pre políciu, ani pre generálneho prokurátora. V skutočnosti je to práca pre vás, reprezentantov demokratických politických strán.

Foto: TASR/Andrej Galica

Vážené dámy, vážení páni, o príbehu našej krajiny hovorím doma i v zahraničí ako o úspechu a myslím to úprimne. Rozumiem však ľuďom, ktorí pri podobných slovách pokrútia hlavou. Ktorí si kladú otázku, kedy tento úspech pocítia aj oni sami. Vo svojej rodine, vo svojej obci, vo svojom regióne. Opakovane zdôrazňujem, že najväčšou výzvou súčasnosti je, aby sa všetci občania na Slovensku cítili byť primeranou súčasťou úspechu. Zostali nám staré výzvy, ktoré sú v príbehu našej krajiny kapitolami hanby. Staré výzvy, ktorým sa konečne musíme postaviť priamo, ak má byť úspech Slovenska udržateľný.

Trvácnosť, súdržnosť našej spoločnosti, sila nášho štátu závisia od toho, ako dokážeme pomôcť najslabším a najzraniteľnejším. Pre skupiny ľudí uzamknutých v pasci chudoby Slovensko úspešným štátom nie je. Nie je úspešným štátom pre deti z detských domov, ktoré končia v dospelosti na ulici. Ani pre deti zo znevýhodneného prostredia, z ktorých sa stávajú rodičia ďalšej generácie detí zo znevýhodneného prostredia. Slovensko, žiaľ, nie je veľmi úspešným štátom často ani pre pre slobodné matky s deťmi. Osamelých seniorov, ktorí dožívajú v nedôstojných podmienkach. Pre rodiny, ktoré pre vážnu chorobu ich dieťaťa, alebo ich živiteľov a živiteliek ledva prežívajú.

Títo ľudia nevidia úspech. Silnie v nich pocit, že sme na nich zabudli a zostali v bezútešnej situácii na všetko sami. Sociálny štát, ktorý poznajú, im príliš často ukazuje odmeranú, ľahostajnú, byrokratickú tvár a nie pomocnú ruku. Adresnú a účinnú pomoc týmto ľuďom — deťom aj dospelým — mám na mysli, keď zdôrazňujem zodpovednosť politikov a ich schopnosť sústrediť sa na dosahovanie cieľov.

Jednou z kapitol hanby v príbehu Slovenskej republiky je osud vylúčených rómskych komunít. Rómovia nie sú súčasťou úspechu našej krajiny. A my — ako väčšinové obyvateľstvo — sme ich ani nepozvali, aby sa stali súčasťou nášho úspechu. Mnohí z nich, generácia za generáciou živorí v špinavých osadách s vysokou nezamestnanosťou, zlým zdravotný stavom a vysokou kriminalitou. Nechceme mať s nimi nič spoločné. Nerozumieme, že ak sa nebude dariť Rómom, nebude sa dlhodobo dariť ani Slovensku. V roku 2017 by trom štvrtinám ľudí na Slovensku prekážal Róm ako sused. Vzhľadom na opakujúce sa problémy v spolunažívaní s majoritou to nemôže byť prekvapením.

Doterajším pokusom o riešenie chýbalo skutočné politické odhodlanie, stanovenie jasných cieľov, vynucovanie ich plnenia a koordinácia zodpovedných inštitúcií. Pozitívne príklady sú skôr miestnou anomáliou, nie výsledkom sústredeného a poctivého úsilia štátu, samospráv a miestnych komunít. Niet sa čo čudovať, keď dominantným znakom vzťahu politických elít k rómskej menšine sú silácke reči o poriadku a tvrdej ruke určené pre nahnevané väčšinové publikum. Zašlo to tak ďaleko, že pre časť spoločnosti sa kvalifikovanou politickou silou v “rómskej otázke” stali extrémisti.

Rázne rozhodnutie štátu aj samospráv je nevyhnutné. Sústreďme sa a stanovme si poctivé ciele. Prestaňme hovoriť o „rómskom probléme“ a začnime pracovať na tom, ako využiť „rómsky potenciál“. Máme na to dokonca aj zdroje — len do konca roka 2020 má Slovensko z fondov Európskej únie k dispozícii 450 miliónov eur, ktoré sú určené najmä na zlepšenie životnej situácie Rómov vo vylúčených komunitách. Vieme, čo sú základné ciele — zvýšenie úrovne vzdelania a zlepšenie kvality bývania rómskej populácie. Za jasne stanovenej spoluúčasti a svojpomoci zbúrať chatrče, vysporiadať pozemky, investovať do infraštruktúry a do dôstojnejšieho bývania.

Tieto ciele spolu súvisia. Pretože už štvrťstoročie od vzniku modernej Slovenskej republiky sa pozeráme na chatrče bez vody a elektriny. Vieme o veľkej skupine detí, ktoré tam žijú, nemajú ani stôl, ani stoličku, ani lampu, ani čo jesť. A chceme od týchto detí výsledky v škole a zaradenie sa do našej spoločnosti.

Privítal by som, keby zo strany vlády a zodpovedných inštitúcií ľudia cítili silnejšie odhodlanie zlepšovať situáciu rómskych komunít a znižovať napätie pri spolužití s majoritným obyvateľstvom. Odhodlanie podporené aktívnou vysvetľovacou kampaňou. Ponúkam na zváženie, aby sa touto agendou zaoberal priamo člen vlády, keďže politicky slabý splnomocnenec má obmedzené možnosti. Významným signálom, že to politici myslia vážne, by mohli byť veľmi konkrétne záväzky a časové plány — dokedy kombináciou vhodných opatrení a investícií zlikvidujeme nelegálne osady, dokedy zlepšíme výsledky rómskych detí v škole. Desať rokov by v oboch prípadoch mohol byť ambiciózny, ale aj realistický cieľ.

Cieľ, aby sa Rómovia stali súčasťou úspešného príbehu Slovenskej republiky.



Vážené dámy, vážení páni,

krajina nie je úspešnou iba vtedy, keď už nemá žiadne problémy — také miesto nikde na svete neexistuje. Krajina je úspešnou vtedy, keď neustále zlepšuje svoju schopnosť problémy riešiť, nech majú akúkoľvek podobu. Za tých čoskoro 25 rokov samostatnej Slovenskej republiky sa potenciál našej spoločnosti úspešne čeliť novým výzvam nepochybne zvýšil.

Našou úlohou je tento potenciál využiť. Pomôcť Slovensku významne sa pohnúť v snahe o spravodlivý, bezpečný a sociálny štát.

Štát, ktorý vďaka nášmu spoločnému úsiliu dokáže zmeniť k lepšiemu osud každého človeka.

Štát, ktorého úspechy sú zdrojom hrdosti a patriotizmu v každom regióne, meste a obci.

Štát, ktorý vytvára dostatok oporných bodov a záchranných sietí pomáhajúcich ľuďom prekonať nepriazeň okolností, či napraviť vlastné chyby.

Štát, ktorý dáva ľuďom priestor na rozvíjanie talentu, zlepšovanie seba samého i svojho okolia.

Štát, ktorý posilňuje súdržnosť spoločnosti, zmysel pre férovosť a rovnosť pred zákonom.

Tak, aby ľudia na Slovensku nielen žili, ale aby na Slovensku ľudia žili dobre, bezpečne a spokojne.



Ďakujem vám za pozornosť.


TASR o tom informoval Martin Lipták z tlačového oddelenia Kancelárie prezidenta SR.