Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
TASR prináša priebeh a výsledky doterajších volieb prezidenta.
Autor TASR
,aktualizované Bratislava 14. marca (TASR) - V sobotu 16. marca sa uskutoční prvé kolo voľby prezidenta Slovenskej republiky. V prípade, že v ňom žiadny z uchádzačov nezíska nadpolovičnú väčšinu platných hlasov, bude sa druhé kolo konať 30. marca. Návrhy kandidátov bolo možné doručiť do 31. januára do polnoci. TASR prináša v tejto súvislosti priebeh a výsledky doterajších volieb prezidenta.
Prezident SR Michal Kováč bol prvým a zároveň aj posledným prezidentom, ktorého volili poslanci NR SR. Poslanci NR SR ho zvolili až v druhej voľbe.
26. januára 1993 - Konalo sa 1. skrutínium prvého kola voľby prezidenta v NR SR. Na post hlavy štátu kandidoval Roman Kováč za Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS), ktorého podporilo 69 poslancov. Kandidát Slovenskej národnej strany (SNS) Jozef Prokeš dostal 27 hlasov, kandidát Strany demokratickej ľavice (SDĽ) Milan Ftáčnik 30 hlasov a kandidát Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) Anton Neuwirth 27 hlasov.
27. januára 1993 - Uskutočnilo sa 2. skrutínium voľby prezidenta SR. Poslanci si vyberali z dvoch kandidátov, ktorí získali v prvom kole najväčší počet hlasov, nezískali však ústavnú väčšinu 90 hlasov. Roman Kováč v 2. kole dostal 78 hlasov, Milan Ftáčnik získal 31 hlasov. Prezident teda v prvom kole nebol zvolený.
Keďže ani jeden z kandidátov nezískal od poslancov NR SR potrebný počet hlasov, HZDS navrhlo do ďalšieho kola volieb Michala Kováča, ktorého podporili aj SNS a SDĽ.
15. februára 1993 - V druhom kole prezidentských volieb zvolili poslanci NR SR Michala Kováča za hlavu štátu. Za jeho zvolenie hlasovalo 106 zo 148 poslancov, 20 sa zdržali, 19 boli proti, jeden hlas bol neplatný a dvaja poslanci nehlasovali.
Michal Kováč bol inaugurovaný 2. marca 1993 a funkčné obdobie ukončil 2. marca 1998 odovzdaním právomocí vláde SR, pretože sa počas jeho funkčného obdobia nepodarilo v parlamente zvoliť jeho nástupcu. Po voľbách, ktoré sa konali 25. a 26. septembra 1998, sa nová vládna koalícia dohodla na zmene spôsobu voľby hlavy štátu. Prezidenta SR odvtedy volia priamo občania.
Prvé kolo historicky prvých priamych volieb prezidenta SR sa uskutočnilo 15. mája 1999. Voliči mohli svoje hlasy odovzdať vo volebných miestnostiach v 5842 okrskoch.
Najviac hlasov získal Rudolf Schuster, do druhého kola postúpil spolu s ním kandidát Vladimír Mečiar. Víťazom 2. kola volieb a prvým prezidentom SR voleným priamo občanmi sa stal Rudolf Schuster.
Do voličských zoznamov bolo zapísaných 4.038.899 oprávnených voličov. Všetkým kandidátom voliči odovzdali 2.948.402 platných hlasov, volebná účasť predstavovala 73,89 percenta voličov. Michal Kováč, ktorý sa kandidatúry vzdal 11. mája, dostal 5425 hlasov.
Víťazom prvého kola prezidentských volieb sa stal so ziskom 47,37 percenta odovzdaných hlasov (1.396.950 hlasov) kandidát vládnej koalície Rudolf Schuster – dovtedajší predseda Strany občianskeho porozumenia (SOP), ktorého podporovali Slovenská demokratická koalícia (SDK), Strana maďarskej koalície (SMK), Strana demokratickej ľavice (SDĽ) a Strana občianskeho porozumenia (SOP).
Predsedu Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) Vladimíra Mečiara podporilo 37,23 percenta voličov (1.097.956).
Za občiansku kandidátku Magdu Vášáryovú hlasovalo 6,60 percenta voličov (194.635 hlasov).
Ivan Mjartan získal 3,59 percenta (105.903 hlasov). Predsedu SNS Jána Slotu volilo 2,5 percenta (73.836 voličov). Boris Zala dostal 1,01 percenta (29.697), Juraj Švec 0,81 percenta (24.077), Juraj Lazarčík 0,52 percenta (15.386) a Ján Demikát 0,15 percenta (4537) hlasov.
V druhom kole volieb 29. mája 1999 získal Rudolf Schuster 57,18 percenta (1.727.481 hlasov) a jeho protikandidát Vladimír Mečiar 42,8 percenta (1.293.642 hlasov). Do funkcie bol Rudolf Schuster inaugurovaný 15. júna 1999.
Predseda slovenského parlamentu Pavol Hrušovský vyhlásil 8. januára 2004 druhé priame prezidentské voľby na sobotu 3. apríla 2004. Konanie sa prípadného druhého kola volieb určil na 17. apríla 2004.
Voliči mohli 3. apríla 2004 v 5863 volebných miestnostiach odovzdať svoj hlas jednému z 11 kandidátov.
Víťazom prvého kola sa stal Vladimír Mečiar, do 2. kola postúpil spolu s ním Ivan Gašparovič.
Zo 4.204.899 občanov zapísaných vo voličských zoznamoch prišlo voliť prezidenta 2.015.889, čo predstavuje 47,94 percenta. Platných hlasovacích lístkov bolo 1.986.214. Ľubo Roman, ktorý sa kandidatúry vzdal, dostal 1806 hlasov.
V prvom kole volieb získal predseda Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) Vladimír Mečiar 32,73 percenta hlasov (650.242).
Predseda Hnutia za demokraciu (HZD) Ivan Gašparovič získal 22,28 percenta hlasov (442.564).
V poradí tretí kandidát Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie (SDKÚ) a minister zahraničných vecí Eduard Kukan dostal 22,09 percenta (438.920) hlasov.
Ďalší v poradí boli Rudolf Schuster - 7,42 percenta (147.549 hlasov), poslanec za KDH František Mikloško - 6,51 percenta (129.414), bývalý veľvyslanec SR v USA Martin Bútora - 6,51 percenta (129.387) hlasov.
Ján Králik získal 0,79 percenta (15.873 hlasov), Jozef Kalman 0,51 percenta (10.221), Július Kubík 0,38 percenta (7734), Ján Šesták 0,34 percenta (6785) a Stanislav Bernát 0,28 percenta (5719) hlasov.
V druhom kole, ktoré sa konalo 17. apríla, Ivan Gašparovič zvíťazil. Získal 1.079.592 hlasov, čo predstavovalo 59,91 percenta. Jeho protikandidáta Vladimíra Mečiara podporilo 722.368 voličov predstavujúcich 40,09 percenta. Voliči odovzdali spolu 1.801.960 platných hlasov.
Predseda NR SR Pavol Paška 8. januára 2009 oznámil, že prvé kolo voľby prezidenta SR sa uskutoční 21. marca 2009. Druhé kolo voľby bolo vyhlásené na 4. apríla 2009.
Občania Slovenskej republiky vo voľbách 21. marca 2009 rozhodovali o tom, kto bude ďalších päť rokov zastávať funkciu prezidenta. Voliči v 5919 okrskoch a v 13 osobitných okrskoch mohli dať hlas jednému zo siedmich kandidátov.
V prvom kole volieb bolo v zoznamoch zapísaných 4.339.331 oprávnených voličov. Volebná účasť dosiahla 43,63 percenta. Platných hlasovacích lístkov bolo 1.875.629 .
Víťazom prvého kola sa stal Ivan Gašparovič, do 2. kola postúpila spolu s ním Iveta Radičová.
Ivan Gašparovič (občiansky kandidát a kandidát s podporou Smeru-SD, SNS a HZD) získal 46,7 percenta hlasov (876.061 hlasov).
Druhá v poradí Iveta Radičová (občianska kandidátka a kandidátka SDKÚ-DS, KDH, SMK, OKS) získala 38,05 percenta, teda 713.735 hlasov.
Na ďalších miestach skončili: František Mikloško (občiansky kandidát s podporou Konzervatívnych demokratov Slovenska), ktorý získal 5,41 percenta (101.573 hlasov), Zuzana Martináková (občianska kandidátka s podporou Slobodného fóra) 5,12 % (96.035), Milan Melník (občiansky kandidát a nominant ĽS-HZDS) 2,45 % (45.985), občianska kandidátka Dagmara Bollová 1,13 % (21.378) a Milan Sidor (občiansky kandidát s podporou KSS) 1,11 % (20.862).
V druhom kole prezidentských volieb získal Ivan Gašparovič 1.234.787 hlasov, čo predstavuje 55,53 percenta. Protikandidátka Iveta Radičová získala 988.808 hlasov, teda 44,46 percenta. Ivan Gašparovič sa stal prezidentom SR na ďalších päť rokov.
Predseda Národnej rady SR Pavol Paška (Smer-SD) oznámil 19. decembra 2013, že prvé kolo prezidentských volieb sa na Slovensku uskutoční 15. marca 2014. Druhé kolo sa konalo 29. marca 2014.
Na prvom kole volieb prezidenta sa 15. marca 2014 zúčastnilo 1.914.021 (43,40 %) voličov.
Víťazom prvého kola sa stal Robert Fico, do druhého kola spolu s ním postúpil Andrej Kiska. Ten zvíťazil v druhom kole a stal sa prezidentom SR.
Vtedajší premiér Robert Fico (Smer-SD) získal v prvom kole 28 percent hlasov (531.919).
Občianskemu kandidátovi, manažérovi a filantropovi Andrejovi Kiskovi hlas odovzdalo 24 percent voličov (455.996 hlasov).
Tretie miesto obsadil nezaradený poslanec NR SR Radoslav Procházka (21,24 percenta, 403.548 hlasov).
Nasledoval občiansky kandidát Milan Kňažko (12,86 percenta, 244.401 hlasov) a kandidát Strany maďarskej koalície Gyula Bárdos (5,1 percenta, 97.035 hlasov).
Predseda klubu KDH Pavol Hrušovský, kandidát KDH, Mosta-Híd a SDKÚ-DS, získal 3,33 percenta (63.298 hlasov), Helena Mezenská z OĽaNO získala 2,37 percenta (45.180 hlasov).
Menej než jedno percento hlasov získali kandidát KSS Ján Jurišta (0,64 %, 12.209 hlasov), Ján Čarnogurský (0,64 %, 12.207 hlasov), Viliam Fischer (0,5 %, 9514 hlasov), Jozef Behýl (0,48 %, 9126 hlasov), Milan Melník (0,4 %, 7678 hlasov), primátor Rimavskej Soboty Jozef Šimko (0,24 %, 4674 hlasov) a Stanislav Martinčko (0,13 %, 2547 hlasov).
Víťazom druhého kola prezidentských volieb sa stal Andrej Kiska, ktorého volilo 59,38 percenta ľudí (1.307.065 hlasov). Jeho protikandidát Robert Fico získal podporu 40,61 percenta voličov (893.841 hlasov). Andrej Kiska sa stal prezidentom SR na obdobie rokov 2014 - 2019.
Prezidentské voľby 1993: M. Kováča ešte volili poslanci NR SR
Prezident SR Michal Kováč bol prvým a zároveň aj posledným prezidentom, ktorého volili poslanci NR SR. Poslanci NR SR ho zvolili až v druhej voľbe.
26. januára 1993 - Konalo sa 1. skrutínium prvého kola voľby prezidenta v NR SR. Na post hlavy štátu kandidoval Roman Kováč za Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS), ktorého podporilo 69 poslancov. Kandidát Slovenskej národnej strany (SNS) Jozef Prokeš dostal 27 hlasov, kandidát Strany demokratickej ľavice (SDĽ) Milan Ftáčnik 30 hlasov a kandidát Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) Anton Neuwirth 27 hlasov.
27. januára 1993 - Uskutočnilo sa 2. skrutínium voľby prezidenta SR. Poslanci si vyberali z dvoch kandidátov, ktorí získali v prvom kole najväčší počet hlasov, nezískali však ústavnú väčšinu 90 hlasov. Roman Kováč v 2. kole dostal 78 hlasov, Milan Ftáčnik získal 31 hlasov. Prezident teda v prvom kole nebol zvolený.
Keďže ani jeden z kandidátov nezískal od poslancov NR SR potrebný počet hlasov, HZDS navrhlo do ďalšieho kola volieb Michala Kováča, ktorého podporili aj SNS a SDĽ.
15. februára 1993 - V druhom kole prezidentských volieb zvolili poslanci NR SR Michala Kováča za hlavu štátu. Za jeho zvolenie hlasovalo 106 zo 148 poslancov, 20 sa zdržali, 19 boli proti, jeden hlas bol neplatný a dvaja poslanci nehlasovali.
Michal Kováč bol inaugurovaný 2. marca 1993 a funkčné obdobie ukončil 2. marca 1998 odovzdaním právomocí vláde SR, pretože sa počas jeho funkčného obdobia nepodarilo v parlamente zvoliť jeho nástupcu. Po voľbách, ktoré sa konali 25. a 26. septembra 1998, sa nová vládna koalícia dohodla na zmene spôsobu voľby hlavy štátu. Prezidenta SR odvtedy volia priamo občania.
Profil Michala Kováča
Michal Kováč sa narodil 5. augusta 1930 v obci Ľubiša v okrese Humenné. Vyštudoval Obchodnú akadémiu v Humennom (1946-1950) a Vysokú školu ekonomickú (VŠE, dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave (1950-1955). Na VŠE zostal pôsobiť ako asistent (1955-1956), v rokoch 1956-1967 bol jej externým pedagógom. V tom istom čase pôsobil aj v Oblastnom ústave Štátnej banky československej (ŠBČS, 1956-1965). V rokoch 1965-1966 prednášal v Bankovej škole na Kube, v rokoch 1967-1969 bol námestníkom Živnostenskej banky v Londýne v Spojenom kráľovstve.
V roku 1969 Michala Kováča z Londýna odvolali a v roku 1970 vylúčili z Komunistickej strany Československa (KSČ). Stal sa radovým bankovým úradníkom v ŠBČS, v pobočke Bratislava-mesto. V bankovníctve pracoval do roku 1989. Popritom bol vedeckovýskumným pracovníkom Výskumného ústavu pre financie a úver, neskôr pracovníkom Ústredného ústavu národohospodárskeho výskumu (1978-1989), kde sa venoval problémom menovej politiky. V rokoch 1987-1989 tiež externe prednášal na Stavebnej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT, dnes Slovenská technická univerzita - STU) v Bratislave.
Po novembri 1989 sa Michal Kováč angažoval v hnutí Verejnosť proti násiliu (VPN). V decembri 1989 sa stal ministrom financií, miezd a cien SR vo vláde národného porozumenia Milana Čiča.
V prvých slobodných voľbách v júni 1990 bol ako kandidát VPN zvolený za poslanca Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia Československej socialistickej republiky (FZ ČSSR), resp. Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR, 1990-1992).
Funkciu ministra financií zastával aj vo vláde Vladimíra Mečiara, ktorá vzišla z prvých slobodných volieb v roku 1990. Z postu odišiel 18. mája 1991, necelý mesiac po odvolaní Vladimíra Mečiara z funkcie premiéra. Spolu s Mečiarom stál pri zrode Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS). V rokoch 1991-1993 bol jeho členom a podpredsedom pre ekonomickú oblasť.
Po parlamentných voľbách v roku 1992 bol opätovne zvolený za poslanca FZ ČSFR, bol členom Predsedníctva FZ ČSFR a 26. júna 1992 ho zvolili za predsedu FZ ČSFR. V tejto funkcii pôsobil do zániku ČSFR k 31. decembru 1992.
Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) zvolili Michala Kováča 15. februára 1993 v druhom kole prezidentských volieb za prvého prezidenta samostatnej Slovenskej republiky ako kandidáta HZDS. Prezidentom bol od 2. marca 1993 do 2. marca 1998. Napriek tomu, že sídlom slovenského prezidenta nemal byť v budúcnosti Bratislavský hrad, svoj úrad začal vykonávať Michal Kováč práve v týchto historických priestoroch. Tu úradoval až do roku 1996, kedy sa presťahoval do Grasalkovičovho paláca, ktorý sa stal definitívnym sídlom slovenských prezidentov.
Jeho pôsobenie na poste hlavy štátu poznamenali konflikty s premiérom a šéfom HZDS Vladimírom Mečiarom, keďže prezident nesúhlasil s niektorými činmi a rozhodnutiami vtedajšej vládnej garnitúry. Kováčova správa o stave spoločnosti, ktorú predniesol v marci 1994 v parlamente, mala za následok vyslovenie nedôvery Mečiarovi a pád jeho druhej vlády. Po návrate Mečiara do premiérskeho kresla koncom roka 1994 nasledovalo každoročné znižovanie rozpočtových prostriedkov pre Kanceláriu prezidenta SR, ignorovanie jeho zahraničných ciest a návštev v regiónoch zo strany slovenskej vlády a štátnej správy. Jeho syn Michal Kováč ml. bol 31. augusta 1995 ilegálne zavlečený do Rakúska. To odštartovalo kauzu únosu prezidentovho syna. Jej doriešeniu a potrestaniu páchateľov bránili amnestie, ktoré udelil Mečiar ako zastupujúci prezident hneď potom, ako po Michalovi Kováčovi prevzal prezidentské právomoci.
Michal Kováč opätovne kandidoval na funkciu hlavy štátu v prezidentských voľbách 1999. Kandidatúry sa však v predvolebnej kampani 11. mája 1999 vzdal.
Michal Kováč bol spoluzakladateľom Nadácie Michala Kováča (1998) a venoval sa aj práci v Nadácii Václava Havla. Bol čestným predsedom Centra pre európsku politiku a čestným členom Hospodárskeho klubu (NEF). Bol spoluzakladateľom Nadácie na podporu slovenských študentov študujúcich v Českej republike (ČR) a českých študujúcich v SR.
V roku 1994 mu v Spojených štátoch amerických udelili Cenu Inštitútu pre štúdie Východ-Západ za mimoriadny prínos k medzinárodnému porozumeniu a počas oficiálnej návštevy Poľska získal Veľký kríž za zásluhy o Poľskú republiku (1994). V roku 1995 dostal v USA Cenu Americkej advokátskej komory - Právnej iniciatívy pre strednú a východnú Európu - za mimoriadny prínos k budovaniu právneho štátu, ako aj Cenu Lions Clubu. V roku 1997 mu počas oficiálnej návštevy SR odovzdal prezident Poľskej republiky Aleksander Kwašniewski najvyššie poľské štátne vyznamenanie Rad Bieleho orla, veľmajster Zvrchovaného rádu maltézskych rytierov Andrew Bertie zasa Maltézsky kolár za zásluhy a prezident Bulharskej republiky Petar Stojanov ocenenie Orden Stará planina so šerpou. Bol držiteľom ďalších ocenení a vyznamenaní doma i v zahraničí.
V roku 2003 pri príležitosti 10. výročia jeho inaugurácie vyšla kniha s názvom Nový štát a jeho prvý muž Michal Kováč očami svojich spolupracovníkov.
Prvý slovenský prezident Ing. Michal Kováč, CSc. zomrel 5. októbra 2016 vo veku 86 rokov v Bratislave. Michal Kováč bol ženatý. S manželkou Emíliou mal dve deti, synov Juraja a Michala.
Michal Kováč sa narodil 5. augusta 1930 v obci Ľubiša v okrese Humenné. Vyštudoval Obchodnú akadémiu v Humennom (1946-1950) a Vysokú školu ekonomickú (VŠE, dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave (1950-1955). Na VŠE zostal pôsobiť ako asistent (1955-1956), v rokoch 1956-1967 bol jej externým pedagógom. V tom istom čase pôsobil aj v Oblastnom ústave Štátnej banky československej (ŠBČS, 1956-1965). V rokoch 1965-1966 prednášal v Bankovej škole na Kube, v rokoch 1967-1969 bol námestníkom Živnostenskej banky v Londýne v Spojenom kráľovstve.
V roku 1969 Michala Kováča z Londýna odvolali a v roku 1970 vylúčili z Komunistickej strany Československa (KSČ). Stal sa radovým bankovým úradníkom v ŠBČS, v pobočke Bratislava-mesto. V bankovníctve pracoval do roku 1989. Popritom bol vedeckovýskumným pracovníkom Výskumného ústavu pre financie a úver, neskôr pracovníkom Ústredného ústavu národohospodárskeho výskumu (1978-1989), kde sa venoval problémom menovej politiky. V rokoch 1987-1989 tiež externe prednášal na Stavebnej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT, dnes Slovenská technická univerzita - STU) v Bratislave.
Po novembri 1989 sa Michal Kováč angažoval v hnutí Verejnosť proti násiliu (VPN). V decembri 1989 sa stal ministrom financií, miezd a cien SR vo vláde národného porozumenia Milana Čiča.
V prvých slobodných voľbách v júni 1990 bol ako kandidát VPN zvolený za poslanca Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia Československej socialistickej republiky (FZ ČSSR), resp. Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR, 1990-1992).
Funkciu ministra financií zastával aj vo vláde Vladimíra Mečiara, ktorá vzišla z prvých slobodných volieb v roku 1990. Z postu odišiel 18. mája 1991, necelý mesiac po odvolaní Vladimíra Mečiara z funkcie premiéra. Spolu s Mečiarom stál pri zrode Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS). V rokoch 1991-1993 bol jeho členom a podpredsedom pre ekonomickú oblasť.
Po parlamentných voľbách v roku 1992 bol opätovne zvolený za poslanca FZ ČSFR, bol členom Predsedníctva FZ ČSFR a 26. júna 1992 ho zvolili za predsedu FZ ČSFR. V tejto funkcii pôsobil do zániku ČSFR k 31. decembru 1992.
Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) zvolili Michala Kováča 15. februára 1993 v druhom kole prezidentských volieb za prvého prezidenta samostatnej Slovenskej republiky ako kandidáta HZDS. Prezidentom bol od 2. marca 1993 do 2. marca 1998. Napriek tomu, že sídlom slovenského prezidenta nemal byť v budúcnosti Bratislavský hrad, svoj úrad začal vykonávať Michal Kováč práve v týchto historických priestoroch. Tu úradoval až do roku 1996, kedy sa presťahoval do Grasalkovičovho paláca, ktorý sa stal definitívnym sídlom slovenských prezidentov.
Jeho pôsobenie na poste hlavy štátu poznamenali konflikty s premiérom a šéfom HZDS Vladimírom Mečiarom, keďže prezident nesúhlasil s niektorými činmi a rozhodnutiami vtedajšej vládnej garnitúry. Kováčova správa o stave spoločnosti, ktorú predniesol v marci 1994 v parlamente, mala za následok vyslovenie nedôvery Mečiarovi a pád jeho druhej vlády. Po návrate Mečiara do premiérskeho kresla koncom roka 1994 nasledovalo každoročné znižovanie rozpočtových prostriedkov pre Kanceláriu prezidenta SR, ignorovanie jeho zahraničných ciest a návštev v regiónoch zo strany slovenskej vlády a štátnej správy. Jeho syn Michal Kováč ml. bol 31. augusta 1995 ilegálne zavlečený do Rakúska. To odštartovalo kauzu únosu prezidentovho syna. Jej doriešeniu a potrestaniu páchateľov bránili amnestie, ktoré udelil Mečiar ako zastupujúci prezident hneď potom, ako po Michalovi Kováčovi prevzal prezidentské právomoci.
Michal Kováč opätovne kandidoval na funkciu hlavy štátu v prezidentských voľbách 1999. Kandidatúry sa však v predvolebnej kampani 11. mája 1999 vzdal.
Michal Kováč bol spoluzakladateľom Nadácie Michala Kováča (1998) a venoval sa aj práci v Nadácii Václava Havla. Bol čestným predsedom Centra pre európsku politiku a čestným členom Hospodárskeho klubu (NEF). Bol spoluzakladateľom Nadácie na podporu slovenských študentov študujúcich v Českej republike (ČR) a českých študujúcich v SR.
V roku 1994 mu v Spojených štátoch amerických udelili Cenu Inštitútu pre štúdie Východ-Západ za mimoriadny prínos k medzinárodnému porozumeniu a počas oficiálnej návštevy Poľska získal Veľký kríž za zásluhy o Poľskú republiku (1994). V roku 1995 dostal v USA Cenu Americkej advokátskej komory - Právnej iniciatívy pre strednú a východnú Európu - za mimoriadny prínos k budovaniu právneho štátu, ako aj Cenu Lions Clubu. V roku 1997 mu počas oficiálnej návštevy SR odovzdal prezident Poľskej republiky Aleksander Kwašniewski najvyššie poľské štátne vyznamenanie Rad Bieleho orla, veľmajster Zvrchovaného rádu maltézskych rytierov Andrew Bertie zasa Maltézsky kolár za zásluhy a prezident Bulharskej republiky Petar Stojanov ocenenie Orden Stará planina so šerpou. Bol držiteľom ďalších ocenení a vyznamenaní doma i v zahraničí.
V roku 2003 pri príležitosti 10. výročia jeho inaugurácie vyšla kniha s názvom Nový štát a jeho prvý muž Michal Kováč očami svojich spolupracovníkov.
Prvý slovenský prezident Ing. Michal Kováč, CSc. zomrel 5. októbra 2016 vo veku 86 rokov v Bratislave. Michal Kováč bol ženatý. S manželkou Emíliou mal dve deti, synov Juraja a Michala.
Prezidentské voľby 1999: V prvom hlasovaní uspeli R. Schuster a V. Mečiar
Prvé kolo historicky prvých priamych volieb prezidenta SR sa uskutočnilo 15. mája 1999. Voliči mohli svoje hlasy odovzdať vo volebných miestnostiach v 5842 okrskoch.
Najviac hlasov získal Rudolf Schuster, do druhého kola postúpil spolu s ním kandidát Vladimír Mečiar. Víťazom 2. kola volieb a prvým prezidentom SR voleným priamo občanmi sa stal Rudolf Schuster.
Do voličských zoznamov bolo zapísaných 4.038.899 oprávnených voličov. Všetkým kandidátom voliči odovzdali 2.948.402 platných hlasov, volebná účasť predstavovala 73,89 percenta voličov. Michal Kováč, ktorý sa kandidatúry vzdal 11. mája, dostal 5425 hlasov.
Víťazom prvého kola prezidentských volieb sa stal so ziskom 47,37 percenta odovzdaných hlasov (1.396.950 hlasov) kandidát vládnej koalície Rudolf Schuster – dovtedajší predseda Strany občianskeho porozumenia (SOP), ktorého podporovali Slovenská demokratická koalícia (SDK), Strana maďarskej koalície (SMK), Strana demokratickej ľavice (SDĽ) a Strana občianskeho porozumenia (SOP).
Predsedu Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) Vladimíra Mečiara podporilo 37,23 percenta voličov (1.097.956).
Za občiansku kandidátku Magdu Vášáryovú hlasovalo 6,60 percenta voličov (194.635 hlasov).
Ivan Mjartan získal 3,59 percenta (105.903 hlasov). Predsedu SNS Jána Slotu volilo 2,5 percenta (73.836 voličov). Boris Zala dostal 1,01 percenta (29.697), Juraj Švec 0,81 percenta (24.077), Juraj Lazarčík 0,52 percenta (15.386) a Ján Demikát 0,15 percenta (4537) hlasov.
V druhom kole volieb 29. mája 1999 získal Rudolf Schuster 57,18 percenta (1.727.481 hlasov) a jeho protikandidát Vladimír Mečiar 42,8 percenta (1.293.642 hlasov). Do funkcie bol Rudolf Schuster inaugurovaný 15. júna 1999.
Profil Rudolfa Schustera
Rudolf Schuster sa narodil 4. januára 1934 v Medzeve pri Košiciach. Na Slovenskej vysokej škole technickej (SVŠT, dnes Slovenská technická univerzita - STU) v Bratislave vyštudoval v roku 1959 odbor inžinierske staviteľstvo a v roku 1984 obhájil dizertačnú prácu z odboru ekológie na Baníckej fakulte Vysokej školy technickej (dnes Technická univerzita) v Košiciach.
Prvé pracovné roky strávil v Bratislave, kde od roku 1960 pracoval v Krajskom poľnohospodársko-projektovom ústave a potom ako asistent v Ústave hydrológie a hydrauliky Slovenskej akadémie vied (SAV). Po návrate do Košíc v roku 1962 sa zamestnal vo Východoslovenských železiarňach (VSŽ) a v roku 1974 začal pracovať na Národnom výbore (NV) mesta Košíc. Košickým primátorom bol prvýkrát v rokoch 1983 až 1986.
V roku 1986 ho zvolili za poslanca Slovenskej národnej rady (SNR), do 30. novembra 1989 bol predsedom Východoslovenského Krajského národného výboru (KNV) v Košiciach. Od 30. novembra 1989 do 30. júna 1990 pôsobil vo funkcii predsedu SNR. Od júna 1990 do marca 1992 bol veľvyslancom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) v Kanade, po návrate na Slovensko pracoval do roku 1994 na Ministerstve zahraničných vecí SR v Bratislave.
Ako nezávislého kandidáta zvolili Rudolfa Schustera v decembri 1994 druhýkrát za primátora Košíc a stal sa ním opäť po komunálnych voľbách v decembri 1998. Oficiálne sa funkcie primátora Košíc vzdal k 15. júnu 1999 pri nástupe do prezidentského úradu.
V roku 1998 sa Rudolf Schuster podieľal na založení Strany občianskeho porozumenia (SOP), ktorej sa stal predsedom, a ktorá sa po voľbách 25. a 26. septembra 1998 stala parlamentnou stranou. Rudolf Schuster získal mandát poslanca Národnej rady SR (NR SR). Vzdal sa ho po svojom zvolení za prezidenta.
V historicky prvých priamych prezidentských voľbách v máji 1999 sa ako spoločný kandidát vládnej koalície uchádzal Rudolf Schuster o post hlavy štátu. Dňa 15. mája 1999 postúpil do druhého kola z prvého miesta. Stal sa víťazom prvých priamych prezidentských volieb v SR, keď 30. mája 1999 získal v druhom kole 1.727.481 hlasov, čo predstavovalo 57,18 percenta. Jeho protikandidáta Vladimíra Mečiara podporilo 42,8 percenta voličov. Po zložení sľubu na slávnostnej schôdzi parlamentu sa Rudolf Schuster 15. júna 1999 oficiálne ujal úradu prezidenta SR a Slovensko malo po 470 dňoch opäť hlavu štátu. Funkčné päťročné obdobie ukončil 15. júna 2004.
Prezident Dr. h. c. Ing. Rudolf Schuster, PhD. sa dlhodobo venuje literárnej činnosti. Je autorom viac ako 30 kníh, rozhlasových pásiem, scenárov k dokumentárnym filmom, režíroval televízne cestopisné dokumenty a je tiež autorom divadelnej hry. Medzi jeho záujmy patrí zberateľstvo, filmovanie, história a šport. Vo svojom rodnom Medzeve si v novembri 2001 zriadil malé súkromné filmové múzeum.
Rudolf Schuster je držiteľom viacerých domácich a zahraničných vyznamenaní a ocenení i čestných doktorátov, ktoré mu udelili na vysokých školách doma a v zahraničí. Najvyššie vyznamenanie Sudetonemeckého krajanského spolku - Európsku cenu Karola IV. mu udelili 11. júna 2011. Čestné členstvo Inštitútu Naše Aktivity Pre Slovensko (NAPS) získal 30. septembra 2012. Titulom čestný občan (Civis honoris causa) ocenila 11. septembra 2016 Debrecínska univerzita na slávnostnom otvorení nového akademického roka Rudolfa Schustera za významnú spoločenskú činnosť v oblasti rozvoja kontaktov medzi mestom Košice a maďarskými mestami. Schuster 12. septembra 2016 navštívil Macedónsko, kde mu na pôde Univerzity Sv. Klimenta Ochridského v Bitole udelili čestný doktorát za zásluhy a rozvoj spolupráce medzi Slovenskom a Macedónskom a najmä za významnú a priateľskú spoluprácu s bývalým macedónskym prezidentom Borisom Trajkovským. Čestný titul doctor honoris causa (Dr. h. c) udelila 18. januára 2019 bývalému prezidentovi SR Rudolfovi Schusterovi Univerzita Pavla Jozefa Šafárika (UPJŠ) v Košiciach.
Dlhoročná životná partnerka Rudolfa Schustera, jeho manželka Irena, zomrela 24. mája 2008 vo veku 70 rokov. Spolu vychovali syna Petra a dcéru Ingrid.
Rudolf Schuster sa narodil 4. januára 1934 v Medzeve pri Košiciach. Na Slovenskej vysokej škole technickej (SVŠT, dnes Slovenská technická univerzita - STU) v Bratislave vyštudoval v roku 1959 odbor inžinierske staviteľstvo a v roku 1984 obhájil dizertačnú prácu z odboru ekológie na Baníckej fakulte Vysokej školy technickej (dnes Technická univerzita) v Košiciach.
Prvé pracovné roky strávil v Bratislave, kde od roku 1960 pracoval v Krajskom poľnohospodársko-projektovom ústave a potom ako asistent v Ústave hydrológie a hydrauliky Slovenskej akadémie vied (SAV). Po návrate do Košíc v roku 1962 sa zamestnal vo Východoslovenských železiarňach (VSŽ) a v roku 1974 začal pracovať na Národnom výbore (NV) mesta Košíc. Košickým primátorom bol prvýkrát v rokoch 1983 až 1986.
V roku 1986 ho zvolili za poslanca Slovenskej národnej rady (SNR), do 30. novembra 1989 bol predsedom Východoslovenského Krajského národného výboru (KNV) v Košiciach. Od 30. novembra 1989 do 30. júna 1990 pôsobil vo funkcii predsedu SNR. Od júna 1990 do marca 1992 bol veľvyslancom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) v Kanade, po návrate na Slovensko pracoval do roku 1994 na Ministerstve zahraničných vecí SR v Bratislave.
Ako nezávislého kandidáta zvolili Rudolfa Schustera v decembri 1994 druhýkrát za primátora Košíc a stal sa ním opäť po komunálnych voľbách v decembri 1998. Oficiálne sa funkcie primátora Košíc vzdal k 15. júnu 1999 pri nástupe do prezidentského úradu.
V roku 1998 sa Rudolf Schuster podieľal na založení Strany občianskeho porozumenia (SOP), ktorej sa stal predsedom, a ktorá sa po voľbách 25. a 26. septembra 1998 stala parlamentnou stranou. Rudolf Schuster získal mandát poslanca Národnej rady SR (NR SR). Vzdal sa ho po svojom zvolení za prezidenta.
V historicky prvých priamych prezidentských voľbách v máji 1999 sa ako spoločný kandidát vládnej koalície uchádzal Rudolf Schuster o post hlavy štátu. Dňa 15. mája 1999 postúpil do druhého kola z prvého miesta. Stal sa víťazom prvých priamych prezidentských volieb v SR, keď 30. mája 1999 získal v druhom kole 1.727.481 hlasov, čo predstavovalo 57,18 percenta. Jeho protikandidáta Vladimíra Mečiara podporilo 42,8 percenta voličov. Po zložení sľubu na slávnostnej schôdzi parlamentu sa Rudolf Schuster 15. júna 1999 oficiálne ujal úradu prezidenta SR a Slovensko malo po 470 dňoch opäť hlavu štátu. Funkčné päťročné obdobie ukončil 15. júna 2004.
Prezident Dr. h. c. Ing. Rudolf Schuster, PhD. sa dlhodobo venuje literárnej činnosti. Je autorom viac ako 30 kníh, rozhlasových pásiem, scenárov k dokumentárnym filmom, režíroval televízne cestopisné dokumenty a je tiež autorom divadelnej hry. Medzi jeho záujmy patrí zberateľstvo, filmovanie, história a šport. Vo svojom rodnom Medzeve si v novembri 2001 zriadil malé súkromné filmové múzeum.
Rudolf Schuster je držiteľom viacerých domácich a zahraničných vyznamenaní a ocenení i čestných doktorátov, ktoré mu udelili na vysokých školách doma a v zahraničí. Najvyššie vyznamenanie Sudetonemeckého krajanského spolku - Európsku cenu Karola IV. mu udelili 11. júna 2011. Čestné členstvo Inštitútu Naše Aktivity Pre Slovensko (NAPS) získal 30. septembra 2012. Titulom čestný občan (Civis honoris causa) ocenila 11. septembra 2016 Debrecínska univerzita na slávnostnom otvorení nového akademického roka Rudolfa Schustera za významnú spoločenskú činnosť v oblasti rozvoja kontaktov medzi mestom Košice a maďarskými mestami. Schuster 12. septembra 2016 navštívil Macedónsko, kde mu na pôde Univerzity Sv. Klimenta Ochridského v Bitole udelili čestný doktorát za zásluhy a rozvoj spolupráce medzi Slovenskom a Macedónskom a najmä za významnú a priateľskú spoluprácu s bývalým macedónskym prezidentom Borisom Trajkovským. Čestný titul doctor honoris causa (Dr. h. c) udelila 18. januára 2019 bývalému prezidentovi SR Rudolfovi Schusterovi Univerzita Pavla Jozefa Šafárika (UPJŠ) v Košiciach.
Dlhoročná životná partnerka Rudolfa Schustera, jeho manželka Irena, zomrela 24. mája 2008 vo veku 70 rokov. Spolu vychovali syna Petra a dcéru Ingrid.
Prezidentské voľby 2004: V prvom kole uspeli V. Mečiar a I. Gašparovič
Predseda slovenského parlamentu Pavol Hrušovský vyhlásil 8. januára 2004 druhé priame prezidentské voľby na sobotu 3. apríla 2004. Konanie sa prípadného druhého kola volieb určil na 17. apríla 2004.
Voliči mohli 3. apríla 2004 v 5863 volebných miestnostiach odovzdať svoj hlas jednému z 11 kandidátov.
Víťazom prvého kola sa stal Vladimír Mečiar, do 2. kola postúpil spolu s ním Ivan Gašparovič.
Zo 4.204.899 občanov zapísaných vo voličských zoznamoch prišlo voliť prezidenta 2.015.889, čo predstavuje 47,94 percenta. Platných hlasovacích lístkov bolo 1.986.214. Ľubo Roman, ktorý sa kandidatúry vzdal, dostal 1806 hlasov.
V prvom kole volieb získal predseda Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) Vladimír Mečiar 32,73 percenta hlasov (650.242).
Predseda Hnutia za demokraciu (HZD) Ivan Gašparovič získal 22,28 percenta hlasov (442.564).
V poradí tretí kandidát Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie (SDKÚ) a minister zahraničných vecí Eduard Kukan dostal 22,09 percenta (438.920) hlasov.
Ďalší v poradí boli Rudolf Schuster - 7,42 percenta (147.549 hlasov), poslanec za KDH František Mikloško - 6,51 percenta (129.414), bývalý veľvyslanec SR v USA Martin Bútora - 6,51 percenta (129.387) hlasov.
Ján Králik získal 0,79 percenta (15.873 hlasov), Jozef Kalman 0,51 percenta (10.221), Július Kubík 0,38 percenta (7734), Ján Šesták 0,34 percenta (6785) a Stanislav Bernát 0,28 percenta (5719) hlasov.
V druhom kole, ktoré sa konalo 17. apríla, Ivan Gašparovič zvíťazil. Získal 1.079.592 hlasov, čo predstavovalo 59,91 percenta. Jeho protikandidáta Vladimíra Mečiara podporilo 722.368 voličov predstavujúcich 40,09 percenta. Voliči odovzdali spolu 1.801.960 platných hlasov.
Prezidentské voľby 2009: Postúpili I. Gašparovič a I. Radičová
Predseda NR SR Pavol Paška 8. januára 2009 oznámil, že prvé kolo voľby prezidenta SR sa uskutoční 21. marca 2009. Druhé kolo voľby bolo vyhlásené na 4. apríla 2009.
Občania Slovenskej republiky vo voľbách 21. marca 2009 rozhodovali o tom, kto bude ďalších päť rokov zastávať funkciu prezidenta. Voliči v 5919 okrskoch a v 13 osobitných okrskoch mohli dať hlas jednému zo siedmich kandidátov.
V prvom kole volieb bolo v zoznamoch zapísaných 4.339.331 oprávnených voličov. Volebná účasť dosiahla 43,63 percenta. Platných hlasovacích lístkov bolo 1.875.629 .
Víťazom prvého kola sa stal Ivan Gašparovič, do 2. kola postúpila spolu s ním Iveta Radičová.
Ivan Gašparovič (občiansky kandidát a kandidát s podporou Smeru-SD, SNS a HZD) získal 46,7 percenta hlasov (876.061 hlasov).
Druhá v poradí Iveta Radičová (občianska kandidátka a kandidátka SDKÚ-DS, KDH, SMK, OKS) získala 38,05 percenta, teda 713.735 hlasov.
Na ďalších miestach skončili: František Mikloško (občiansky kandidát s podporou Konzervatívnych demokratov Slovenska), ktorý získal 5,41 percenta (101.573 hlasov), Zuzana Martináková (občianska kandidátka s podporou Slobodného fóra) 5,12 % (96.035), Milan Melník (občiansky kandidát a nominant ĽS-HZDS) 2,45 % (45.985), občianska kandidátka Dagmara Bollová 1,13 % (21.378) a Milan Sidor (občiansky kandidát s podporou KSS) 1,11 % (20.862).
V druhom kole prezidentských volieb získal Ivan Gašparovič 1.234.787 hlasov, čo predstavuje 55,53 percenta. Protikandidátka Iveta Radičová získala 988.808 hlasov, teda 44,46 percenta. Ivan Gašparovič sa stal prezidentom SR na ďalších päť rokov.
Profil Ivana Gašparoviča
Ivan Gašparovič sa stal v poradí tretím prezidentom samostatnej Slovenskej republiky. Ako jediný pôsobil v najvyššej ústavnej funkcii dve funkčné obdobia, teda desať rokov.
Ivan Gašparovič sa narodil 27. marca 1941 v Poltári. Vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 1968 na svojej alma mater prednášal na Katedre trestného práva, kriminológie a kriminalistiky. S prestávkami až do roku 2004 odovzdával teoretické vedomosti budúcim právnikom.
V rokoch 1990-1992 zastával post generálneho prokurátora Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) v Prahe. Po voľbách v roku 1992 sa stal poslancom Slovenskej národnej rady (SNR) za Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) a v zákonodarnom zbore pôsobil desať rokov. Stal sa predsedom SNR – po septembri 1992 Národnej rady SR –v tejto funkcii pôsobil počas dvoch volebných období, v rokoch 1992-1994 a tiež v rokoch 1994-1998.
V marci až októbri 1998, po tom ako sa skončilo funkčné obdobie prezidenta SR Michala Kováča, poverili Gašparoviča ako predsedu NR SR niektorými prezidentskými právomocami.
Po voľbách 25. a 26. septembra 1998, keď HZDS prešlo do opozície, pôsobil Ivan Gašparovič ako poslanec NR SR, pôsobil v Ústavnoprávnom, a tiež v Mandátovom a imunitnom výbore NR SR. HZDS opustil po nominačnom sneme hnutia 6. júla 2002. Založil nový politický subjekt - Hnutie za demokraciu (HZD), ktorý 12. júla zaregistrovali na ministerstve vnútra.
Keď v parlamentných voľbách na jeseň 2002 nezískalo HZD potrebný počet hlasov na vstup do parlamentu, Ivan Gašparovič sa znova vrátil učiť na Právnickú fakultu UK v Bratislave.
V prvom kole priamych prezidentských volieb 3. apríla 2004 postúpil do druhého kola s tesným náskokom pred ministrom zahraničných vecí Eduardom Kukanom. Získal 22,28 percenta, teda 442.564 hlasov, čo bolo o 3644 hlasov viac, než mal E. Kukan. V druhom kole volieb 17. apríla 2004, do ktorého nastupoval ako druhý v poradí za Vladimírom Mečiarom, získal Ivan Gašparovič 59,91 percenta odovzdaných platných hlasov (1.079.592). Stal sa tak tretím prezidentom SR.
Do úradu slovenského prezidenta ho inaugurovali 15. júna 2004. Prezidentské voľby vyhral aj o päť rokov, keď v prvom kole volieb 21. marca 2009 získal 46,7 percenta hlasov a postúpil do druhého kola s Ivetou Radičovou. Napokon v druhom kole 4. apríla 2009 uspel Ivan Gašparovič so ziskom 55,53 percenta hlasov voličov. Ako prvý prezident v histórii SR sa 15. júna 2009 ujal úradu druhýkrát po sebe. Jeho druhé funkčné obdobie sa skončilo 15. júna 2014.
Nastúpil do úradu počas druhej vlády premiéra Mikuláša Dzurindu, počas jeho desaťročného pôsobenia sa ďalej vystriedali prvá vláda Roberta Fica (2006-2010), vláda Ivety Radičovej (2010-2012) a druhá vláda Roberta Fica (po roku 2012).
Bývalý prezident SR je držiteľom Veľkého rytierskeho kríža od britskej kráľovnej Alžbety II. Ivan Gašparovič je aj čestným členom mestskej rady mesta Cork v Írsku. Jeho postoje ocenila Zlatou medailou Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. Múzeum židovskej kultúry za zásluhy o rozvoj múzea mu udelilo Medailu Chatama Sofera. Cenu obce Uhrovec dostal Ivan Gašparovič za osobný prínos v šírení dobrého mena a odkazu Alexandra Dubčeka, ocenili ho aj Zlatou medailou Spoločnosti Alexandra Dubčeka.
Ivan Gašparovič je známy záľubou v motoristických športoch. S manželkou Silviou Gašparovičovou majú dve deti.
Ivan Gašparovič sa stal v poradí tretím prezidentom samostatnej Slovenskej republiky. Ako jediný pôsobil v najvyššej ústavnej funkcii dve funkčné obdobia, teda desať rokov.
Ivan Gašparovič sa narodil 27. marca 1941 v Poltári. Vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 1968 na svojej alma mater prednášal na Katedre trestného práva, kriminológie a kriminalistiky. S prestávkami až do roku 2004 odovzdával teoretické vedomosti budúcim právnikom.
V rokoch 1990-1992 zastával post generálneho prokurátora Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) v Prahe. Po voľbách v roku 1992 sa stal poslancom Slovenskej národnej rady (SNR) za Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) a v zákonodarnom zbore pôsobil desať rokov. Stal sa predsedom SNR – po septembri 1992 Národnej rady SR –v tejto funkcii pôsobil počas dvoch volebných období, v rokoch 1992-1994 a tiež v rokoch 1994-1998.
V marci až októbri 1998, po tom ako sa skončilo funkčné obdobie prezidenta SR Michala Kováča, poverili Gašparoviča ako predsedu NR SR niektorými prezidentskými právomocami.
Po voľbách 25. a 26. septembra 1998, keď HZDS prešlo do opozície, pôsobil Ivan Gašparovič ako poslanec NR SR, pôsobil v Ústavnoprávnom, a tiež v Mandátovom a imunitnom výbore NR SR. HZDS opustil po nominačnom sneme hnutia 6. júla 2002. Založil nový politický subjekt - Hnutie za demokraciu (HZD), ktorý 12. júla zaregistrovali na ministerstve vnútra.
Keď v parlamentných voľbách na jeseň 2002 nezískalo HZD potrebný počet hlasov na vstup do parlamentu, Ivan Gašparovič sa znova vrátil učiť na Právnickú fakultu UK v Bratislave.
V prvom kole priamych prezidentských volieb 3. apríla 2004 postúpil do druhého kola s tesným náskokom pred ministrom zahraničných vecí Eduardom Kukanom. Získal 22,28 percenta, teda 442.564 hlasov, čo bolo o 3644 hlasov viac, než mal E. Kukan. V druhom kole volieb 17. apríla 2004, do ktorého nastupoval ako druhý v poradí za Vladimírom Mečiarom, získal Ivan Gašparovič 59,91 percenta odovzdaných platných hlasov (1.079.592). Stal sa tak tretím prezidentom SR.
Do úradu slovenského prezidenta ho inaugurovali 15. júna 2004. Prezidentské voľby vyhral aj o päť rokov, keď v prvom kole volieb 21. marca 2009 získal 46,7 percenta hlasov a postúpil do druhého kola s Ivetou Radičovou. Napokon v druhom kole 4. apríla 2009 uspel Ivan Gašparovič so ziskom 55,53 percenta hlasov voličov. Ako prvý prezident v histórii SR sa 15. júna 2009 ujal úradu druhýkrát po sebe. Jeho druhé funkčné obdobie sa skončilo 15. júna 2014.
Nastúpil do úradu počas druhej vlády premiéra Mikuláša Dzurindu, počas jeho desaťročného pôsobenia sa ďalej vystriedali prvá vláda Roberta Fica (2006-2010), vláda Ivety Radičovej (2010-2012) a druhá vláda Roberta Fica (po roku 2012).
Bývalý prezident SR je držiteľom Veľkého rytierskeho kríža od britskej kráľovnej Alžbety II. Ivan Gašparovič je aj čestným členom mestskej rady mesta Cork v Írsku. Jeho postoje ocenila Zlatou medailou Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. Múzeum židovskej kultúry za zásluhy o rozvoj múzea mu udelilo Medailu Chatama Sofera. Cenu obce Uhrovec dostal Ivan Gašparovič za osobný prínos v šírení dobrého mena a odkazu Alexandra Dubčeka, ocenili ho aj Zlatou medailou Spoločnosti Alexandra Dubčeka.
Ivan Gašparovič je známy záľubou v motoristických športoch. S manželkou Silviou Gašparovičovou majú dve deti.
Prezidentské voľby 2014: V prvom kole uspeli R. Fico a A. Kiska
Predseda Národnej rady SR Pavol Paška (Smer-SD) oznámil 19. decembra 2013, že prvé kolo prezidentských volieb sa na Slovensku uskutoční 15. marca 2014. Druhé kolo sa konalo 29. marca 2014.
Na prvom kole volieb prezidenta sa 15. marca 2014 zúčastnilo 1.914.021 (43,40 %) voličov.
Víťazom prvého kola sa stal Robert Fico, do druhého kola spolu s ním postúpil Andrej Kiska. Ten zvíťazil v druhom kole a stal sa prezidentom SR.
Vtedajší premiér Robert Fico (Smer-SD) získal v prvom kole 28 percent hlasov (531.919).
Občianskemu kandidátovi, manažérovi a filantropovi Andrejovi Kiskovi hlas odovzdalo 24 percent voličov (455.996 hlasov).
Tretie miesto obsadil nezaradený poslanec NR SR Radoslav Procházka (21,24 percenta, 403.548 hlasov).
Nasledoval občiansky kandidát Milan Kňažko (12,86 percenta, 244.401 hlasov) a kandidát Strany maďarskej koalície Gyula Bárdos (5,1 percenta, 97.035 hlasov).
Predseda klubu KDH Pavol Hrušovský, kandidát KDH, Mosta-Híd a SDKÚ-DS, získal 3,33 percenta (63.298 hlasov), Helena Mezenská z OĽaNO získala 2,37 percenta (45.180 hlasov).
Menej než jedno percento hlasov získali kandidát KSS Ján Jurišta (0,64 %, 12.209 hlasov), Ján Čarnogurský (0,64 %, 12.207 hlasov), Viliam Fischer (0,5 %, 9514 hlasov), Jozef Behýl (0,48 %, 9126 hlasov), Milan Melník (0,4 %, 7678 hlasov), primátor Rimavskej Soboty Jozef Šimko (0,24 %, 4674 hlasov) a Stanislav Martinčko (0,13 %, 2547 hlasov).
Víťazom druhého kola prezidentských volieb sa stal Andrej Kiska, ktorého volilo 59,38 percenta ľudí (1.307.065 hlasov). Jeho protikandidát Robert Fico získal podporu 40,61 percenta voličov (893.841 hlasov). Andrej Kiska sa stal prezidentom SR na obdobie rokov 2014 - 2019.
Profil Andreja Kisku
Ing. Andrej Kiska je štvrtý prezident Slovenskej republiky, do funkcie bol zvolený ako občiansky kandidát 29. marca 2014 a do úradu inaugurovaný 15. júna 2014.
Andrej Kiska sa narodil 2. februára 1963 v Poprade. V roku 1986 ukončil inžinierske štúdium v odbore mikroelektronika na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej technickej univerzity (STU) v Bratislave. Po ukončení štúdia pracoval ako projektant v spoločnosti Naftoprojekt v Poprade.
V roku 1990 odišiel do Spojených štátov amerických s plánom natrvalo sa tam usadiť. Po roku a pol sa však vrátil na Slovensko a založil svoju prvú spoločnosť, ktorá ale po pár týždňoch zbankrotovala. Od roku 1996 postupne spoluzakladal splátkové spoločnosti Tatracredit, Triangel a neskôr aj Quatro, ktoré viedol a spravoval spolu s bratom.
V roku 2005 predal všetky svoje podiely v týchto spoločnostiach Všeobecnej úverovej banke (VÚB) a rozhodol sa venovať charite. Charitatívnu neziskovú organizáciu Dobrý Anjel založil Andrej Kiska s priateľom v roku 2006. Dobrý Anjel pomáha pravidelnými mesačnými finančnými príspevkami rodinám s deťmi, ktoré sa pre závažné ochorenie ohrozujúce život dostali do ťažkej finančnej situácie. Nadácia od roku 2011 funguje aj v Českej republike.
V roku 2006 získal Andrej Kiska od predplatiteľov týždenníka Trend ocenenie Manažér roka a je držiteľom ocenenia Krištáľové krídlo za rok 2011 v kategórii filantropia. Je autorom publikácií Cesta manažéra z pekla alebo Ako robiť charitu úspešne a so srdcom (2011) a Vezmi život do svojich rúk (2013).
V októbri 2012 sa Andrej Kiska rozhodol kandidovať za prezidenta Slovenskej republiky ako nezávislý a nestranícky kandidát. Do boja o prezidentské kreslo sa v roku 2014 prihlásilo 14 kandidátov. Víťazom prvého kola prezidentských volieb, ktoré sa konalo 15. marca 2014, sa stal premiér Robert Fico (Smer-SD), ktorého volilo 28 percent ľudí. Do druhého kola postúpil aj Andrej Kiska. Tomu hlas odovzdalo 24 percent voličov. Víťazom druhého kola prezidentských volieb a novým slovenským prezidentom sa 29. marca 2014 stal Andrej Kiska, ktorého volilo 59,38 percenta ľudí.
Funkcie hlavy štátu sa ujal zložením sľubu 15. júna 2014, kedy sa skončilo druhé funkčné obdobie Ivanovi Gašparovičovi. Andrej Kiska počas svojho pôsobenia v Prezidentskom paláci zažil druhú polovicu funkčného obdobia druhej vlády Roberta Fica (do roku 2016) aj tretiu Ficovu vládu po voľbách v marci 2016. Tú po politických udalostiach, ktoré odštartovala vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej vystriedala 22. marca 2017 súčasná vláda Petra Pellegriniho.
Andrej Kiska v máji 2018, približne desať mesiacov pred prezidentskými voľbami avizoval, že sa nemieni opakovane uchádzať o funkciu hlavy štátu. Jeho funkčné obdobie končí 15. júna 2019.
Andrej Kiska je druhýkrát ženatý, je otcom piatich detí.
Ing. Andrej Kiska je štvrtý prezident Slovenskej republiky, do funkcie bol zvolený ako občiansky kandidát 29. marca 2014 a do úradu inaugurovaný 15. júna 2014.
Andrej Kiska sa narodil 2. februára 1963 v Poprade. V roku 1986 ukončil inžinierske štúdium v odbore mikroelektronika na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej technickej univerzity (STU) v Bratislave. Po ukončení štúdia pracoval ako projektant v spoločnosti Naftoprojekt v Poprade.
V roku 1990 odišiel do Spojených štátov amerických s plánom natrvalo sa tam usadiť. Po roku a pol sa však vrátil na Slovensko a založil svoju prvú spoločnosť, ktorá ale po pár týždňoch zbankrotovala. Od roku 1996 postupne spoluzakladal splátkové spoločnosti Tatracredit, Triangel a neskôr aj Quatro, ktoré viedol a spravoval spolu s bratom.
V roku 2005 predal všetky svoje podiely v týchto spoločnostiach Všeobecnej úverovej banke (VÚB) a rozhodol sa venovať charite. Charitatívnu neziskovú organizáciu Dobrý Anjel založil Andrej Kiska s priateľom v roku 2006. Dobrý Anjel pomáha pravidelnými mesačnými finančnými príspevkami rodinám s deťmi, ktoré sa pre závažné ochorenie ohrozujúce život dostali do ťažkej finančnej situácie. Nadácia od roku 2011 funguje aj v Českej republike.
V roku 2006 získal Andrej Kiska od predplatiteľov týždenníka Trend ocenenie Manažér roka a je držiteľom ocenenia Krištáľové krídlo za rok 2011 v kategórii filantropia. Je autorom publikácií Cesta manažéra z pekla alebo Ako robiť charitu úspešne a so srdcom (2011) a Vezmi život do svojich rúk (2013).
V októbri 2012 sa Andrej Kiska rozhodol kandidovať za prezidenta Slovenskej republiky ako nezávislý a nestranícky kandidát. Do boja o prezidentské kreslo sa v roku 2014 prihlásilo 14 kandidátov. Víťazom prvého kola prezidentských volieb, ktoré sa konalo 15. marca 2014, sa stal premiér Robert Fico (Smer-SD), ktorého volilo 28 percent ľudí. Do druhého kola postúpil aj Andrej Kiska. Tomu hlas odovzdalo 24 percent voličov. Víťazom druhého kola prezidentských volieb a novým slovenským prezidentom sa 29. marca 2014 stal Andrej Kiska, ktorého volilo 59,38 percenta ľudí.
Funkcie hlavy štátu sa ujal zložením sľubu 15. júna 2014, kedy sa skončilo druhé funkčné obdobie Ivanovi Gašparovičovi. Andrej Kiska počas svojho pôsobenia v Prezidentskom paláci zažil druhú polovicu funkčného obdobia druhej vlády Roberta Fica (do roku 2016) aj tretiu Ficovu vládu po voľbách v marci 2016. Tú po politických udalostiach, ktoré odštartovala vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej vystriedala 22. marca 2017 súčasná vláda Petra Pellegriniho.
Andrej Kiska v máji 2018, približne desať mesiacov pred prezidentskými voľbami avizoval, že sa nemieni opakovane uchádzať o funkciu hlavy štátu. Jeho funkčné obdobie končí 15. júna 2019.
Andrej Kiska je druhýkrát ženatý, je otcom piatich detí.
