Bratislava 1. septembra (TASR) - Pri autohavárii na diaľnici Praha - Bratislava neďaleko Humpolca sa pred 20 rokmi 1. septembra 1992 ťažko zranil predseda Sociálnodemokratickej strany Slovenska (SDSS) a poslanec Federálneho zhromaždenia (FZ) ČSFR Alexander Dubček, vedúca osobnosť reformných udalostí z roku 1968.

Na následky tragickej autonehody, pri ktorej utrpel ťažké zranenia chrbtice a hrudníka zomrel 7. novembra 1992 v pražskej nemocnici Na Homolke. Napriek viacerým operáciám nebolo možné jeho život zachrániť. Pohreb mal 14. novembra 1992 v Bratislave, posledným miestom jeho odpočinku je bratislavský cintorín v Slávičom údolí.

Osobnosť Alexandra Dubčeka vnímali doma i v zahraničí

Bol to vlastenec, demokrat, humanista a Európan. Už pri preberaní titulu Dr. honoris causa na Bolonskej univerzite v roku 1988 prvýkrát vyslovil myšlienku spoločného európskeho domu a v roku 1990 ako predseda Federálneho zhromaždenia (FZ) ČSSR inicioval prvé kontakty Československa s Európskym parlamentom (EP) a Radou Európy (RE).

Stal sa jedným z protagonistov novembrových udalostí v roku 1989. Svojimi postojmi výrazne pomohol riešiť vtedajšie politické otázky.

Foto: TASR/Štefan Puškáš

Alexandrovi Dubčekovi za jeho významnú a dlhodobú spoločenskú činnosť udelili Rad Ľudovíta Štúra I. triedy (1995), Pribinov kríž I. triedy (2000) a štátne vyznamenanie ČR Rad Bieleho leva za zvlášť vynikajúce zásluhy v prospech ČR (2003), všetko in memoriam.

Hlavný predstaviteľ obrodného procesu v Československu v roku 1968 sa narodil 27. novembra 1921 v Uhrovci. Vyučil sa za strojného zámočníka a začal pracovať ako robotník. V roku 1939 vstúpil do Komunistickej strany Československa (KSČ). Počas vojny sa zúčastnil Slovenského národného povstania (SNP). Politicky sa začal angažovať v roku 1949. Študoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave a na Vysokej škole straníckej pri Ústrednom výbore Komunistickej strany Sovietskeho zväzu v Moskve.

Jeho politické úsilie vyústilo do vzniku tzv. Pražskej jari, obrodného procesu, keď sa spolu s reformnými komunistami pokúsil o tzv. socializmus s ľudskou tvárou. Od roku 1970 pracoval ako technicko-hospodársky pracovník pod trvalým dozorom Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Napriek tomu neochabol v obhajovaní osobnej slobody, ľudských práv a demokratizácie spoločnosti.