Bratislava 27. októbra (TASR) - Prakticky až do začiatku prvej svetovej vojny Slováci nevideli svoju budúcnosť inde než v rámci Uhorska.

Najväčší dovtedajší globálny konflikt všetko zmenil a slovenskému národu dal historickú šancu. V rámci Československa sa z neho stal moderný európsky národ s po prvý raz vytýčenými administratívnymi hranicami, povedal historik Slovenskej akadémie vied Dušan Kováč v rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky.


Vznik Československa nebola len záležitosť roku 1918, ale aktivity s ním súvisiace sa začali už skôr. Keby sme sa vrátili v čase o 100 rokov, tesne pred začiatok prvej svetovej vojny, dali sa už vypozorovať snahy o vytvorenie takéhoto štátneho zväzku?
Existovali len náznaky. Československý štát ako riešenie slovenskej otázky bol však diskontinuitou voči všetkým dovtedajším politickým programom. Slovenské politické programy počínajúc Štúrovými Žiadosťami slovenského národa cez Memorandum slovenského národa počítali s Uhorskom. V rámci neho chceli slovenskú autonómiu. To, že by sa Slovensko vyčlenilo z Uhorska, sa začalo objavovať pri politických diskusiách českých a slovenských predstaviteľov v Luhačoviciach. To však boli len drobnosti, nejaký skutočný politický program neexistoval až do októbra 1914.

Vtedy bolo po prvý raz spomenuté Československo?
V októbri 1914 vzniklo Masarykovo Rotterdamské memorandum. Tomáš Garrigue Masaryk bol ríšsky poslanec a aj počas vojny tak mohol cestovať. Odišiel do Holandska, kde sa v Rotterdame stretol so známym novinárom Robertom Williamom Setonom-Watsonom. Z ich debaty si Seton-Watson spravil záznam, ktorý poslal britskému ministerstvu zahraničných vecí. To je spomínané memorandum, kde Masaryk načrtol program vzniku spoločného česko-slovenského štátu vrátane jeho hraníc.

Nebola to v tom čase príliš veľká trúfalosť a ilúzia, keďže na začiatku vojny sa koalícii Nemecka a Rakúsko-Uhorska darilo celkom dobre?
Bola to ilúzia. Druhé podobné memorandum Independent Bohemia skoncipoval Masaryk v apríli 1915, keď sa po ofenzíve dostali ruské vojská cez Karpaty a nebolo vylúčené, že by mohli preniknúť až na územie Moravy a Čiech. Opäť ho poslal britskej vláde, no ministerstvo zahraničných vecí to považovalo za niečo nerealizovateľné. Dohodoví spojenci nechceli Rakúsko-Uhorsko rozbiť, ale odčleniť od Nemecka a skôr pritiahnuť na svoju stranu.

Kedy sa pohľad spojencov zmenil a prestali počítať s Rakúsko-Uhorskom? Kedy si uvedomili, že bude potrebné iné politické usporiadanie v strednej Európe?
Išlo to postupne. Napomohla tomu takzvaná Sixtova aféra. Sixtus bol brat rakúskej cisárovnej Zity. Ako príslušník Bourbonsko-parmského rodu bol na strane Dohody. V roku 1917 tajne navštívil svojho švagra, rakúskeho cisára Karola I. Dostal od neho list, v ktorom cisár uviedol, že bude podporovať požiadavky Francúzska na územie Alsaska a Lotrinska s cieľom, aby sa začali rokovania s Rakúsko-Uhorskom o separátnom mieri. Nič sa však neudialo a list ostal v rukách francúzskej vlády. O rok neskôr v apríli 1918 rakúsky minister zahraničných vecí Czernin v emotívne ladenom prejave povedal, že Rakúsko-Uhorsko zostane navždy verné svojmu nemeckému spojencovi. Francúzskeho premiéra Georgesa Clemenceaua prejav rozhneval a nechal publikovať cisárov list. Bola z toho veľká aféra, ktorá sa skončila tým, že sa cisár Karol I. musel ísť pokloniť svojmu nemeckému spojencovi a tak deklarovať pokračovanie spojenectva. Vtedy USA, Veľká Británia a Francúzsko pochopili, že do budúcnosti musí byť Rakúsko-Uhorsko vojensky porazené. V druhej polovici roku 1918 sa karta obrátila a Nemecko začalo na fronte ustupovať. Navyše československé zahraničné vojská boli veľmi úspešné a prispeli k úspechu dohodových spojencov.

Čiže pomohlo, že otázka Československa nebola len témou politických debát, ale bola podporená aj reálnou vojenskou silou?
Bolo to rozhodujúce. Masaryk, Beneš a Štefánik ako reprezentanti odboja mali na stole vždy otázku, koho reprezentujú, kto za nimi stojí a či majú podporu aj doma. Keď počet dobrovoľníkov v légiách dosiahol stotisíc mužov, mali po ruke silný argument.

Kedy to pochopili a začali vytvárať vojenskú silu?
Masaryk a jeho spoločníci už od začiatku budovali armádu vo Francúzsku a v Rusku, pretože si uvedomovali, že len tak môžu niečo reálne presadiť. Hoci bolo v Rusku dosť zajatých Čechov a Slovákov, cárska vláda nechcela ani počuť o vytváraní nejakých zborov z nich. Akceptovala len dobrovoľnícke jednotky z príslušníkov oboch národov, ktorí tam žili a bojovali v rámci ruskej armády. To sa zmenilo až po páde cára a vytvorení Dočasnej vlády. Potom sa československé légie sformovali veľmi rýchlo.

To znamená, že sa vojaci veľmi rýchlo identifikovali s československou myšlienkou a opustili dovtedajšiu štátnu príslušnosť...
Áno, veľmi rýchlo si ju osvojili. Treba si však uvedomiť, že vojnový zajatec, ktorý sa stal legionárom, sa už nemohol stať zajatcom v Rakúsko-Uhorsku. Ako dezertéra by ho automaticky popravili. Napriek tomuto riziku do légií vstupovali desaťtisíce mužov a pre štáty Dohody to bol vážny argument na podporu Československa.


Kedy sa do boja za nový štát zapojil generál Milan Rastislav Štefánik ako najznámejší zástupca slovenského národa?
Prakticky od začiatku vojny. Najskôr ako bojový letec, ktorý na srbskom fronte zhadzoval letáky, ktoré mali primäť Čechov a Slovákov, aby prešli na druhú stranu. Po zranení a vyliečení sa dostal do Paríža, kde nadviazal kontakt s Benešom a cez neho aj s Masarykom. Vo februári 1916 potom vytvorili Československú národnú radu ako politický orgán odboja. Štefánik bol jej podpredsedom.

Aktivizoval sa predovšetkým pri formovaní légií, či aj v iných oblastiach?
Keďže bol francúzsky dôstojník, mal k tomu najbližšie. Vytváral ich nielen vo Francúzsku, ale aj v Rusku, kde ho prijal cár. Dvere mu otvoril francúzsky generál Maurice Janin, ktorý je u nás trochu zabudnutý, no dá sa povedať, že bol štvrtý najdôležitejší muž československého odboja. Neskôr sa stal vrchným veliteľom československých légií.


Aké boli vzájomné vzťahy medzi Masarykom, Benešom a Štefánikom?
Masaryk, ako najstarší z nich, bol jednoznačná autorita. Všetci traja spolupracovali celkom dobre. V poslednom roku vojny však došlo ku konfliktu medzi Benešom a Štefánikom. Doteraz nie je spoľahlivo vysvetlený, no pravdepodobne išlo najmä o nástupníctvo po Masarykovi. Kým bol vznik Československa ešte veľmi vzdialený, spolupráca Beneša so Štefánikom bola vzorná. Keď bolo jasné, že nový štát bude, začala sa medzi obomi mužmi rozdielnych pováh rivalita. Štefánik bol spoločenský a veľmi obľúbený človek. Beneš bol skôr zákulisný diplomat, ktorý tvorí memorandá a tak sa pokúša niečo ovplyvniť. Vznikol medzi nimi otvorený konflikt, ktorý ukončila až Štefánikova smrť.


Súvisel tento konflikt so Štefánikovou smrťou?
Nie je medzi tým spojitosť. Neexistuje o tom dôkaz. Naopak, ja som publikoval v jednom diele o Štefánikovi a Janinovi dokumenty, ktoré vyvracajú túto tézu. Štefánik a Janin boli priateľmi, zblížili sa počas niekoľkomesačného pobytu na Sibíri. Po Štefánikovej smrti o ňom Janin písal a sú to zaujímavé svedectvá. V jednom z listov, ktorý napísal, tvrdil na základe toho, čo o ňom vedel, že Štefánik spáchal samovraždu. List poslal Benešovi s tým, aby sa dostal do archívu a aby sa jeho svedectvo publikovalo až v roku 2000. Beneš si ho nechal a nedal ho do archívu. Je zjavné, že keby mal prsty v Štefánikovej smrti, toto by bol dôkaz, ktorý by ho očistil. Beneš neskôr vždy hovoril o Štefánikovi veľmi pozitívne.

V tom liste napísal Janin niečo viac o údajnej samovražde?
Vysvetľoval to Štefánikovým zlým zdravotným stavom. O akú diagnózu išlo, však nie je jasné. Štefánik bol na konci vojny fyzicky a psychicky veľmi vyčerpaný. Svedectvá lekárov hovoria o tom, že zdravotne bol na tom veľmi zle. Janin nástojil na tom, aby odišiel zo Sibíri do Európy, kde sa mal zotaviť a dať sa zdravotne do poriadku. Viac detailov sa v liste neuvádza. Janin len napísal, že je to jeho hlboké presvedčenie, že Štefánik spáchal samovraždu. Tento dokument sa napokon dostal do archívu až po smrti Benešovej manželky Hany. Mňa na neho upozornil vtedajší vedúci archívu, profesor Čechura. Po preštudovaní som dodržal želanie generála Janina a publikoval som tieto informácie až po roku 2000.

Pre podporu vzniku Československa bola veľmi dôležitá aj úloha krajanských spolkov Čechov a Slovákov v USA. Tam vznikla Pittsburská dohoda, kde sa zakotvila aj autonómia Slovenska v rámci spoločného štátu. Prečo bola nakoniec realita iná?
Je to len jeden z dokumentov, ktorý sa týka zahraničného odboja. Vznikol z Masarykovej iniciatívy, ktorý prišiel do USA, aby presvedčil prezidenta Wilsona o dôležitosti rozdelenia Rakúsko-Uhorska. To však Wilson nebol ochotný, skôr sa prikláňal k liberalizácii a federalizácii mnohonárodnostnej monarchie. Preto bolo potrebné mobilizovať verejnú mienku v USA. Masaryk chcel využiť vplyv krajanov. Tí sa ho zaviazali podporovať už predtým v takzvanej Clevelandskej dohode. Masaryk ich znovu zaktivizoval, a tak došlo k podpisu Pittsburskej dohody. Jej znenie bral vážne a nikdy ho nespochybnil. Nachádza sa v nej aj slovenská autonómia, no často sa zabúda na jednu vec. V dohode sa uvádza, že americkí Slováci a Česi sú občanmi USA a akceptujú, že o usporiadaní nového štátu rozhodnú ľudia doma. Tento bod dal kompetencie aj na riešenie slovenskej autonómie domácim politikom. V Martine počas rokovania o Martinskej deklarácii padol návrh Emila Stodolu, že by Slováci mali mať v novom štáte autonómiu. Napokon sa však slovenská politická reprezentácia, vrátane Andreja Hlinku, dohodla, že tento bod nebude požadovať.

Prečo?
Podľa nich na to nebola zrelá situácia. Jednak mohlo to byť nebezpečné pri mierových rokovaniach v Paríži, kde mohli víťazné mocnosti zistiť, že existuje nejaký vnútorný konflikt. Okrem toho si slovenskí politici neboli istí lojalitou väčšiny obyvateľstva a hrozilo, že prípadné referendum by mohlo dopadnúť v prospech Maďarska. V mnohých regiónoch občania nemali slovenskú politickú identitu. Uvedomovali si, že hovoria slovenským jazykom, no ich starou vlasťou bolo Uhorsko. Slovenskí politici poznali domácu situáciu lepšie ako americkí Slováci. Dohodli sa na tom, že otázku autonómie otvoria, až keď bude Československo konsolidovaný štát. Všetko však takmer zhatila provokácia maďarského agenta Františka Jehlicsku, ktorý nahovoril Hlinku, aby išiel do Paríža s požiadavkou slovenskej autonómie. Hlinka však bol oklamaný, lebo nevedel po francúzsky a v dokumente vo francúzštine bola žiadosť o autonómiu Slovákov s argumentom, že Slováci sú samostatný národ a že československý národ neexistuje.

Slovenskí politici však aspoň spočiatku museli akceptovať teóriu československého národa. Ako sa s tým zmierili a vnímali to?
Bola to predovšetkým politická koncepcia. Občania štátu mali mať československú národnú štátnu príslušnosť. Jazyk a kultúra neboli jej súčasťou, tam Masaryk akceptoval slovenské a české špecifiká. Vtedy išlo o ideu národného štátu. Čiže československý štát mohol mať len československý národ. Viacerí slovenskí politici, ako agrárnici, sociálni demokrati, ale ani komunisti, s touto politickou koncepciou nemali problém.

Hrali pritom úlohu aj geopolitické úvahy, že Česi sa báli Nemcov, Slováci Maďarov a len spolu mohli mať najväčšiu váhu v rámci mnohonárodnostného štátu?
To sedí. Masaryk bol napríklad v Čechách veľmi neobľúbený politik, lebo bol kritik idey obnovenia historického českého štátu. Tvrdil, že taký štát obkolesený Nemeckom, kde každý tretí občan hovorí po nemecky, nemá žiadnu perspektívu. Naopak pri spojení so Slovenskom sa tento priestor predĺžil a dosiahlo sa významné spojenie s Poľskom a prostredníctvom Podkarpatskej Rusi až s Rumunskom. Uvedomoval si však, že vzhľadom na národnostné zloženie môžu nastať vnútorné problémy, a preto idea politického národa mala opodstatnenie. Postupne sa aj začala meniť vonkajšia situácia. Pozícia Francúzska sa oslabila a Nemecko začalo prudko expandovať, čo vytvorilo pre Československo veľký problém.

Slováci sa po vzniku Československa dostali do úplne inej pozície, ako boli stáročia v Uhorsku. V čom bol význam spoločného štátu pre slovenský národ?
Bol nesmierny a nedoceniteľný. Po prvý raz v dejinách vznikli administratívne hranice Slovenska ako krajiny. Slováci sa stali po prvý raz v dejinách štátotvorným národom. Ich formovanie ako moderného európskeho národa sa zavŕšilo práve v rámci Československa, vrátane dobudovania školskej a kultúrnej infraštruktúry. Dotvorila sa aj ekonomická a sociálna štruktúra. Slováci mali počas trvania Uhorska len zopár podnikateľských rodín. Slovenskú identitu tvorila len drobná inteligencia, advokáti, kňazi či zopár učiteľov. Vznik Československa bol pre Slovákov bod nula, od ktorého začali budovať modernú identitu.


Pomohol spoločný štát Slovákom aj ekonomicky?
Je rozdiel, keď berieme do úvahy celých 70 rokov existencie alebo len prvé dve desaťročia.

V čom je rozdiel?
Spojili sa dve krajiny a spoločnosti, ktoré boli dosť rozdielne. Slovenský priemysel mal v rámci Uhorska zaistené slušné postavenie. V porovnaní s českými krajinami bol však biedny. Liberálna ekonomická politika v Československu však spôsobila, že úplne stratil konkurencieschopnosť. Kým v politike demokracia a liberalizmus mali svoj význam, v ekonomickej oblasti to bolo potrebné riešiť inak. Slovensko výrazne poškodila aj veľká hospodárska kríza, ktorá sa začala v roku 1929. Ak však berieme do úvahy celých 70 rokov a porovnáme českú a slovenskú spoločnosť z roku 1918 a z roku 1992, tak Slovensko v mnohých faktoroch dohnalo Česko. Životná úroveň v oboch krajinách už bola porovnateľná.