Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Nenávisť islamistov k Francúzsku súvisí však aj so životným štýlom a hodnotami, ku ktorým sa krajina a jej obyvatelia hlásia.
Autor TASR
Washington 15. novembra (TASR) - Americký magazín Slate sa vo svojom najnovšom čísle zamýšľa nad prameňmi nenávisti islamistov k Francúzsku.
Autor článku, Daniel Byman - vedúci oddelenia blízkovýchodných štúdií vo washingtonskom neziskovom Brookings institute -, vysvetlil, že je za tým nielen rozhodný odpor Paríža k terorizmu, ale aj svetský charakter Francúzska a spôsob života jeho obyvateľov.
Byman v článku pripomína, že Francúzsko zaujalo jednoznačne odmietavý postoj k džihádistom po útokoch alžírskej islamistickej skupiny, ktoré sa na jeho území odohrali v 90. rokoch. "Odvtedy je Francúzsko nezmieriteľným a skúseným nepriateľom všetkých prívržencov džihádu na celom svete," vysvetlil orientalista.
Pripomenul, že Francúzsko je aj teraz aktívnym hráčom na Blízkom východe: stalo sa členom koalície bojujúcej proti Islamskému štátu a má za sebou aj úspešnú operáciu proti islamistom v Mali.
Nenávisť islamistov k Francúzsku súvisí však aj so životným štýlom a hodnotami, ku ktorým sa krajina a jej obyvatelia hlásia. Francúzsko je povestné laickým charakterom štátu, ale aj tým, že v krajine je zakázané nosiť hidžáb na verejných miestach. Byman pripomína aj voľnomyšlienkárstvo, ktoré predstavuje napr. satirický týždenník Charlie Hebdo, ktorý si za terč svojich karikatúr či článkov vyberá kohokoľvek a čokoľvek vrátane náboženstiev - i islamu.
Podľa vedca sa piatkové atentáty v Paríži odlišujú od doterajších útokov spáchaných jednotlivcami: prvýkrát totiž zrejme islamisti na zorganizovanie útokov s takým vysokým počtom obetí vynaložili tak veľa prostriedkov. Dodal, že ak útoky v Paríži skutočne zosnovalo vedenie IS, potom to znamená, že komandá IS môžu teraz na svojich nepriateľov zaútočiť kdekoľvek, nielen na nimi obsadených územiach.
Pokiaľ ide o utečencov, útoky v Paríži by podľa názoru orientalistu nemali znamenať, že sa im majú "zavrieť dvere do Európy". Upozornil však, že sa o nich treba starať náležitým spôsobom: nielen na začiatku ich anabázy v Európe, ale celý čas, aby ich miestni nezačali "neznášať a utláčať", čím sa humanitárna katastrofa môže zmeniť na ohrozenie národnej bezpečnosti.
Autor článku, Daniel Byman - vedúci oddelenia blízkovýchodných štúdií vo washingtonskom neziskovom Brookings institute -, vysvetlil, že je za tým nielen rozhodný odpor Paríža k terorizmu, ale aj svetský charakter Francúzska a spôsob života jeho obyvateľov.
Byman v článku pripomína, že Francúzsko zaujalo jednoznačne odmietavý postoj k džihádistom po útokoch alžírskej islamistickej skupiny, ktoré sa na jeho území odohrali v 90. rokoch. "Odvtedy je Francúzsko nezmieriteľným a skúseným nepriateľom všetkých prívržencov džihádu na celom svete," vysvetlil orientalista.
Pripomenul, že Francúzsko je aj teraz aktívnym hráčom na Blízkom východe: stalo sa členom koalície bojujúcej proti Islamskému štátu a má za sebou aj úspešnú operáciu proti islamistom v Mali.
Nenávisť islamistov k Francúzsku súvisí však aj so životným štýlom a hodnotami, ku ktorým sa krajina a jej obyvatelia hlásia. Francúzsko je povestné laickým charakterom štátu, ale aj tým, že v krajine je zakázané nosiť hidžáb na verejných miestach. Byman pripomína aj voľnomyšlienkárstvo, ktoré predstavuje napr. satirický týždenník Charlie Hebdo, ktorý si za terč svojich karikatúr či článkov vyberá kohokoľvek a čokoľvek vrátane náboženstiev - i islamu.
Podľa vedca sa piatkové atentáty v Paríži odlišujú od doterajších útokov spáchaných jednotlivcami: prvýkrát totiž zrejme islamisti na zorganizovanie útokov s takým vysokým počtom obetí vynaložili tak veľa prostriedkov. Dodal, že ak útoky v Paríži skutočne zosnovalo vedenie IS, potom to znamená, že komandá IS môžu teraz na svojich nepriateľov zaútočiť kdekoľvek, nielen na nimi obsadených územiach.
Pokiaľ ide o utečencov, útoky v Paríži by podľa názoru orientalistu nemali znamenať, že sa im majú "zavrieť dvere do Európy". Upozornil však, že sa o nich treba starať náležitým spôsobom: nielen na začiatku ich anabázy v Európe, ale celý čas, aby ich miestni nezačali "neznášať a utláčať", čím sa humanitárna katastrofa môže zmeniť na ohrozenie národnej bezpečnosti.
