Atény/Berlín 5. júla (TASR) - Grécky premiér Alexis Tsipras sa počas osemdňovej kampane od vyhlásenie referenda po jeho uskutočnenie všetkými prostriedkami usiloval vyvolať dojem, že úsilie o záchranu krajiny priviedlo Grékov k biede, samovraždám a nezamestnanosti. Informuje o tom v analýze na webovej stránke nemecký televízny spravodajský kanál N24.

V narýchlo zostavenej internetovej stránke gréckej vlády k referendu sa krátkymi posolstvami objasňuje, prečo treba ísť k urnám a prečo treba v každom prípade hlasovať proti podmienkam veriteľov na pokračovanie pomoci krajine.



Podstatou posolstva Tsiprasa, Varufakisa & Co je, že odvtedy, čo veritelia Grécka určili, ako sa má reformovať, ako sporiť a hospodáriť, ide to s gréckym národom, ktorý bol kedysi bohatý, neustále dole vodou.

Autori analýzy v N24 konštatujú, že Tsiprasovo posolstvo by sa mohlo dostať ako názorný príklad do učebnice Klamstvá štatistikou. Čísla samé osobe nie sú nesprávne, ale použili sa všetky možné triky, aby ľudí, ktorí pôjdu k urnám, presvedčili, že treba hlasovať NIE.

Porovnávanie časových úsekov je ľubovoľne skracované, údaje nie sú zasadzované do všeobecného kontextu a už vôbec sa neporovnávajú s inými krajinami. Týmto spôsobom vzniká dojem, že reformná politika zahnala hrdých Grékov do biedy, samovrážd a nezamestnanosti.

Pre životnú úroveň obzvlášť dramaticky znie pokles hrubého domáceho produktu (HDP). Klesol o 25 %. Prepad HDP je silnejší, než sa zaznamenal v Spojených štátoch na prelome 20. a 30. rokov minulého storočia počas Veľkej hospodárskej krízy. Pravdou je, že grécky HDP je o štvrtinu slabší, než bol tesne pred prepuknutím gréckej krízy. Zamlčuje sa však to, že po tom, keď sa Grécko stalo členom eurozóny, došlo k prudkému rastu jeho hospodárstva a tento vzostup niesol črty špekulačnej bubliny.

Od vstupu do eurozóny po vypuknutie krízy dôchodok na Gréka vzrástol takmer o 300 %. Veľká časť rastu blahobytu však nespočívala na inováciách a raste produktivity, ale na raste verejného dlhu. Miera zadlženia stúpla za roky rýchleho rastu z 90 na 140 % HDP. Na tejto úrovni výšky dlhu vstúpilo Grécko v roku 2010 do krízy.

Čísla odzrkadľujú vývoj spoločnosti, ktorá žila pridlho nad svoje pomery. Príznačný pre tento trend sú náklady na olympijské hry. Náklady na ne dosiahli namiesto plánovaných 4,5 miliardy takmer 7 miliárd eur. Vyše desať rokov po ich konaní sa stali z viacerých športovísk ruiny. Aj to je jedna snímka gréckeho národného hospodárstva.

Pokles gréckej ekonomiky o štvrtinu nie je predovšetkým dôsledkom politiky veriteľskej Trojky, ako to neustále zdôrazňuje Tsipras, ale ide o nevyhnutný dôsledok dlhového kolapsu. Grécko financovalo svoj prudký vzostup požičanými peniazmi a tie skonzumovalo. Logickým dôsledkom preto muselo byť, že bublina nafúknutého hospodárskeho rastu musela spľasnúť. Bývalý neodôvodnený rast sa musel kompenzovať nižším hospodárskym rastom, respektíve jeho prepadom.

Rovnaké pravidlo platí aj pre mzdy, ktoré v čase prudkého vzostupu rástli geometrickým tempom. Veľmi rýchlo sa ich vzostup odpojil od tempa rastu produktivity. V prvom desaťročí členstva Grécka v eurozóne stúpli mzdové náklady na jednotku výkonu o 100 %, čím krajina stratila konkurencieschopnosť.

Došlo k narušeniu rovnováhy medzi vývozom a dovozom. Pred vstupom Grécka do eurozóny jeho zahranično-obchodná bilancia bola takmer vyrovnaná. V roku 2010 platila krajina za dovážený tovar viac, než zarobila na svojom vývoze. Krajina teraz dováža veľkú časť potravín. Deficit zahraničného obchodu predstavuje vyše 10 % HDP. Taký výsledok majú spravidla rozvojové krajiny a nie západné priemyselné štáty.

Grécka minimálna mzda vzrástla v čase rozmachu ekonomiky v minulom desaťročí takmer o 70 % na 877 eur. Minimálna mzda stúpla 17-krát po sebe. Po roku 2010 klesla len raz, ale ešte stále je 684 eur mesačne. Stále je o 20 % vyššia, ako bola pred vstupom Atén do eurozóny.

Hlavnou chybu, ku ktorej došlo v Grécku, je to, že neuskutočnilo zásadné reformy. Jeho vlády tlačili len na znižovanie rozpočtových výdavkov. Preto Grécko nenašlo východisko z krízy. A to je hlavný rozdiel medzi ním a Španielskom a Portugalskom, ktorých situácia je diametrálne odlišná.