Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Za favoritov boli považovaní nemecká kancelárka Angela Merkelová či aj pápež František.
Autor TASR
,aktualizované Oslo 9. októbra (TASR) - Nositeľom Nobelovej ceny mieru za rok 2015 sa stalo kvarteto pre národný dialóg v Tunisku za svoj príspevok k budovaniu pluralitnej demokracie po jazmínovej revolúcii v krajine v roku 2011. Oznámil to dnes v Osle nórsky Nobelov výbor.
Predsedníčka Nobelovho výboru Kaci Kullmannová-Fiveová vyjadrila nádej, že udelenie Nobelovej ceny tuniskému kvartetu bude inšpiráciou a povzbudením pre tých, ktorí chcú pracovať v prospech mieru.
V zdôvodnení Nobelovho výboru sa uvádza, že kvarteto vzniklo v lete roku 2013, keď bol demokratizačný proces v Tunisku ohrozený sociálnymi nepokojmi a sériou vrážd.
"Vznikol ako alternatíva v čase, keď sa krajina ocitla na pokraji občianskej vojny. Táto iniciatíva viedla k tomu, že Tunisko o niekoľko rokov vytvorilo a prijalo ústavu zaručujúcu základné práva pre všetkých jeho obyvateľov, rovnosť pohlaví a právo na politický názor a vierovyznanie," konštatuje sa v texte.
Výbor spresnil, že zakladajúcimi členmi kvarteta boli štyri organizácie: tuniská odborová organizácia UGTT, Tuniská konfederácia priemyslu, obchodu a remesiel (UTICA), Tuniská liga pre ľudské práva (LTDH) a Tuniská komora advokátov.
Tieto organizácie predstavujú rozličné sektory a hodnoty a práve na základe toho kvarteto na seba zobralo rolu sprostredkovateľa a pomohlo priviesť tento severoafrický štát k mierovému vývoju, pričom malo vysoký morálny kredit.
Výbor upozornil, že tohtoročná Nobelova cena je udelená kvartetu ako takému, nie jeho jednotlivým zložkám.
Nobelov výbor tiež pripomenul, že revolúcie tzv. arabskej jari sa v roku 2011 zrodili práve v Tunisku a rozšírili do krajín severnej Afriky a Blízkeho východu.
V Tunisku sa potom začal prechod k demokracii založený na aktívnej občianskej spoločnosti a rešpekte k základným ľudským právam.
Výbor poukázal na to, že skúsenosť Tuniska dokazuje, že občianske spoločnosti a inštitúcie môžu hrať kľúčovú rolu pri demokratizácii krajiny - dokonca aj v zložitej politickej situácii - a môžu pomôcť krajinu priviesť k slobodným voľbám a pokojnému odovzdaniu moci.
Nobelov výbor poukázal na to, že Tunisko čelí zásadným politickým, ekonomickým a bezpečnostným výzvam. Vyjadril však nádej, že práve ocenenie kvarteta bude príspevkom pre zachovanie demokracie v Tunisku a bude inšpiráciou pre všetkých, ktorí sa na Blízkom východe, v severnej Afrike i v iných častiach sveta snažia šíriť mier a demokraciu.
Nobelovu cenu za mier, dotovanú sumou osem miliónov švédskych korún (972.000 dolárov), odovzdajú 10. decembra v Osle.
Kullmannová-Fiveová na následnej tlačovej konferencii uviedla, že nevie, kto v mene kvarteta cenu prevezme. Spresnila, že Nobelov výbor zatiaľ nebol v telefonickom kontakte s ocenenými, ale bol s nimi v kontakte iným spôsobom.
Ako informovali médiá, Nobelov výbor dostal pre tento rok tipy na udelenie prestížnej ceny pre 273 kandidátov, z toho bolo 68 organizácií a 205 fyzických osôb.
Za veľkých favoritov boli považovaní nemecká kancelárka Angela Merkelová, pápež František, eritrejský kňaz Mussi Zerai, saudskoarabský bloger Ráif Badáwí, či strojcovia významných dohôd - americký minister zahraničných vecí John Kerry a jeho iránsky kolega Mohammad Džavád Zaríf za dosiahnutie dohody o kontroverznom iránskom jadrovom programe či kolumbijský prezident Juan Manuel Santos a vodca povstalcov Rodrigo Londono za predbežnú dohodu o ukončení najdlhšie trvajúceho ozbrojeného konfliktu v Latinskej Amerike.
Nobelova cena za mier sa udeľuje "osobe alebo organizácii, ktorá vykonala najviac pre bratstvo medzi národmi, pre zrušenie alebo zmenšenie existujúcich armád či usporiadanie a propagáciu mierových kongresov".
Na rozdiel od ostatných Nobelových cien ju neudeľuje Švédska akadémia vied, ale nórskym parlamentom vymenovaný Nobelov výbor. Je súčasne jedinou Nobelovou cenou, ktorej laureáta neoznámia v Štokholme, ale v Osle.
Nositeľom Nobelovej ceny mieru v roku 2014 sa stali Kajláš Satjárthí - bojovník za práva detí z Indie - a školáčka a blogerka Malála Júsafzajová z Pakistanu, ktorá sa zasadzuje za prístup dievčat a žien k vzdelávaniu a bola za to terčom útoku ozbrojencov hnutia Taliban, pri ktorom utrpela vážne zranenia.
Komisiu, ktorá vyberá kandidátov, tvoria piati členovia nórskeho parlamentu. Koná sa tak presne podľa poslednej vôle, ktorú zanechal švédsky vynálezca Alfred Nobel. Dôvod, prečo určil na udeľovanie ceny mieru nórsku komisiu, nie je známy. Podľa jednej domnienky mohol byť Nobel v čase spisovania závetu ovplyvnený nórskym spisovateľom Björnstjernom Björnsonom, ktorý bol v tom období významným mierovým aktivistom.
Nobelova cena za mier sa každoročne odovzdáva v nórskom meste Oslo. Ostatné Nobelove ceny sa odovzdávajú vo švédskom Štokholme. Počas života Alfreda Nobela, zakladateľa nadácie udeľujúcej ceny, boli Švédsko a Nórsko spojené pod jedným panovníkom. Nórsko sa stalo samostatným kráľovstvom v roku 1905. Nobelove ceny prvýkrát udelili v roku 1901.
Prvými ocenenými v roku 1901 boli Jean Henry Dunant, zakladateľ Červeného kríža a Frédéric Passy. Organizácia Červený kríž (Red Cross) sa odvtedy trikrát stala nositeľkou Nobelovej ceny za mier (1917, 1944, 1963). Ďalšia humanitárna organizácia UNHCR (Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov) získala ocenenie v rokoch 1954 a 1981. V roku 2013 sa laureátom Nobelovej ceny za mier stala Organizácia pre zákaz chemických zbraní (OPCW) za svoje rozsiahle úsilie o likvidáciu chemických zbraní.
Prvou ocenenou ženou bola v roku 1905 Bertha von Suttnerová. V roku 1979 to bola Matka Tereza. Na jej popud bol zrušený obvyklý banket.
Nacistický vodca Adolf Hitler bol na Nobelovu cenu za mier nominovaný v roku 1939. Nominoval ho člen švédskeho parlamentu – antifašista Erik Gottfrid Christian Brandt, ktorý nomináciu myslel ako satirickú kritiku v súvislosti s nomináciou britského premiéra Neville Chamberlaina na túto cenu. Tento jeho čin sa nestretol s pochopením a Brandt svoj návrh stiahol. Hitler zakázal Nemcom prijímať Nobelove ceny, keď cenu za mier v roku 1935 dostal pacifista a protinacisticky orientovaný novinár Carl von Ossietzky. Hitlerovo rozhodnutie zabránilo trom nemeckým vedcom prevziať si ceny za chémiu a medicínu (Richard Kuhn – 1938, Adolf Butenandt – 1939 a Gerhard Domagk – 1939).
Indický štátnik Mahátma Gándhí, symbol nenásilia, bol nominovaný na ocenenie niekoľkokrát, naposledy krátko pred násilnou smrťou v roku 1948. Na jeho počesť sa nórska komisia rozhodla v tom roku Nobelovu cenu za mier neudeliť, "pretože sa nenašiel vhodný žijúci kandidát".
Jeden laureát sa ceny vzdal. Stalo sa to v roku 1973, keď boli na cenu za mier nominovaní americký minister zahraničných vecí Henry Kissinger a vietnamský politik Le Duc Tho. Obaja boli nominovaní za Parížsku mierovú zmluvu podpísanú v januári 1973, ktorá mala priniesť mier vo Vietname. Le Duc Tho však cenu odmietol, pretože boje vo Vietname pokračovali.
Aktivistka za ľudské práva iránska právnička Širin Ebadiová v novembri 2009 informovala, že iránsky súd zmrazil jej bankové účty a pozastavil vyplácanie dôchodkových dávok pre ňu a jej manžela. Úrady na základe nariadenia súdu zhabali aj obsah bankového boxu Ebadiovej, v ktorom mala aj medailu a diplom spojené s udelením Nobelovej ceny v roku 2003. Udalosť rozpútala diplomatický spor medzi Teheránom a Oslom. Iránske úrady jej napokon o mesiac ocenenie vrátili. Išlo o vôbec prvý prípad, keď nejaký štát "zhabal" Nobelovu cenu za mier.
Izraelský jadrový technik Mordechaj Vanunu, ktorý v 80. rokoch 20. storočia svetu odhalil tajný jadrový program židovského štátu, požiadal 24. februára 2010 výbor, aby ho vyškrtol zo zoznamu kandidátov na Nobelovu cenu za mier. Vanunu si neželal cenu, ktorej držiteľom je aj izraelský prezident Šimon Peres. Vanunu označil Peresa, ktorý získal cenu v roku 1994 ako vtedajší minister zahraničných vecí, za otca tajného jadrového programu Izraela.
Na slávnostnej ceremónii udeľovania Nobelovej ceny za mier v roku 2010 neodovzdali prestížne ocenenie do rúk jeho laureáta. Čínske úrady neumožnili laureátovi - väznenému disidentovi Liou Siao-poovi odcestovať do Osla a na mieste, kde mal sedieť, bolo symbolicky iba prázdne kreslo. Liou Siao-po si odpykával 11-ročný trest odňatia slobody ako spoluorganizátor Charty'08. Vo väzení sa v čase udeľovania ceny nachádzal aj ťažko chorý nemecký pacifista a žurnalista Carl von Ossietzky (v roku 1935) a mjanmarská politička Aun Schan Su Ťij si v roku 1991 svoju cenu tiež nemohla prevziať, pretože bola v domácom väzení.
Nobelovu cenu za mier, ktorú v roku 1936 udelili vtedajšiemu argentínskemu ministrovi zahraničných vecí Carlosovi Saavedrovi Lamasovi (1878-1959) za jeho mierotvornú úlohu v argentínsko-paraguajskom konflikte, vydražili v roku 2014 v americkom meste Baltimore za 1,16 milióna dolárov (843.000 eur). Išlo iba o druhú vydraženú Nobelovu cenu za mier. Tá prvá našla v roku 1985 nového majiteľa za 17.000 dolárov v Londýne v Spojenom kráľovstve. Išlo o ocenenie, ktoré v roku 1903 udelili britskému poslancovi sirovi Williamovi Randalovi Cremerovi (1828-1908), ktorý patril medzi priekopníkov medzinárodnej arbitráže.
V roku 2014 sa laureátmi Nobelovej ceny za mier stali indický bojovník za práva detí Kailash Satyarthi a pakistanská aktivistka za vzdelávanie dievčat Malála Júsafzajová. Nórsky Nobelov výbor dostal v roku 2014 rekordných 278 nominácií. Štyria laureáti Nobelovej ceny sa 11. októbra 2014 listom obrátili na Organizáciu Spojených národov (OSN) a Európsku úniu (EÚ), aby vyvinuli nátlak na čínsku vládu a zabezpečili prepustenie väzneného ľudskoprávneho aktivistu Liou Siao-poa - nositeľa Nobelovej ceny za mier z roku 2010. Štyria ďalší nositelia tohto prestížneho ocenenia - Mairead Maguirová, Desmond Tutu, Jody Williamsová a Shirin Ebadiová - vo svojom otvorenom liste vyjadrili hlboké rozhorčenie nad Siao-poovým uväznením a prostredníctvom OSN a EÚ vyzvali čínsku vládu, aby slávneho disidenta a literárneho kritika, ktorého v roku 2009 odsúdili na dlhoročné väzenie, okamžite prepustila.
1901 - Jean Henri Dunant (Švajčiarsko) a Frédéric Passy (Francúzsko).
1902 - Élie Ducommun a Charles Albert Gobat (obaja Švajčiarsko).
1903 - Sir William Randal Cremer (Veľká Británia).
1904 - Ústav medzinárodného práva - Institut de droit international (Gent - Belgicko).
1905 - Barónka Bertha Sophie Felicia von Suttner, narodená v Prahe, prezidentka Stáleho medzinárodného mierového výboru so sídlom v Berne.
1906 - Theodore Roosevelt (USA), 26. prezident USA - 1901-1909 (republikán).
1907 - Ernesto Teodoro Moneta (Taliansko) a Louis Renault (Francúzsko).
1908 - Klas Pontus Arnoldson (Švédsko) a Fredrik Bajer (Dánsko).
1909 - Auguste Beernaert (Belgicko) a Barón Paul Henri d'Estournelles de Constant (Francúzsko).
1910 - Stály medzinárodný výbor mieru - Bureau International Permanent de la Paix (Bern - Švajčiarsko).
1911 - Tobias Michael Carel Asser (Holandsko) a Alfred Hermann Fried (Nemecko).
1912 - Elihu Root (USA).
1913 - Henri la Fontaine (Belgicko).
1914 - cena nebola udelená.
1915 - cena nebola udelená.
1916 - cena nebola udelená.
1917 - Medzinárodný výbor Červeného kríža - Comité international de la Croix Rouge (Ženeva - Švajčiarsko).
1918 - cena nebola udelená.
1919 - Thomas Woodrow Wilson (USA), 28. prezident USA - 1913-1921 (demokrat).
1920 - Léon Victor Auguste Bourgeois (Francúzsko).
1921 - Hjalmar Branting (Švédsko) a Christian Lous Lange (Nórsko).
1922 - Fridtjof Nansen (Nórsko).
1923 - cena nebola udelená.
1924 - cena nebola udelená.
1925 - Sir Austen Chamberlain (Veľká Británia) a Charles Gates Dawes (USA).
1926 - Aristide Briand (Francúzsko) a Gustav Stresemann (Nemecko).
1927 - Ferdinand Buisson (Francúzsko) a Ludwig Quidde (Nemecko).
1928 - cena nebola udelená.
1929 - Frank Billings Kellogg (USA).
1930 - Arcibiskup Nathan Söderblom (Švédsko).
1931 - Jane Addamsová (USA) a Nicholas Murray Butler (USA).
1932 - cena nebola udelená.
1933 - Sir Norman Angell (Veľká Británia).
1934 - Arthur Henderson (Veľká Británia).
1935 - Carl von Ossietzky (Nemecko), pacifista a protinacisticky orientovaný novinár.
1936 - Carlos Saavedra Lamas (Argentína), vyjednávač v konflikte medzi Paraguajom a Bolíviou.
1937 - Lord Robert Cecil (Veľká Británia).
1938 - Nansenov medzinárodný úrad pre utečencov - Office international Nansen pour les Réfugiés (Ženeva - Švajčiarsko).
1939 - cena nebola udelená. (Finančná časť ceny bola vložená z 1/3 do spoločného fondu Nobelových cien, z 2/3 do zvláštneho fondu Nobelovej ceny za mier.)
1940 - cena nebola udelená. (Finančná časť ceny bola vložená z 1/3 do spoločného fondu Nobelových cien, z 2/3 do zvláštneho fondu Nobelovej ceny za mier.)
1941 - cena nebola udelená. (Finančná časť ceny bola vložená z 1/3 do spoločného fondu Nobelových cien, z 2/3 do zvláštneho fondu Nobelovej ceny za mier.)
1942 - cena nebola udelená. (Finančná časť ceny bola vložená z 1/3 do spoločného fondu Nobelových cien, z 2/3 do zvláštneho fondu Nobelovej ceny za mier.)
1943 - cena nebola udelená. (Finančná časť ceny bola vložená z 1/3 do spoločného fondu Nobelových cien, z 2/3 do zvláštneho fondu Nobelovej ceny za mier.)
1944 - Medzinárodný výbor Červeného kríža.
1945 - Cordell Hull (USA).
1946 - Emily Greene Balchová (USA), prezidentka Medzinárodného ženského združenia pre mier a slobodu a John Raleigt Mott (USA), prezident Svetovej aliancie mladých mužov kresťanskej asociácie.
1947 - Koncil spoločnosti priateľov (kvakeri) - Friends Service Council (Veľká Británia) a Komisia Americkej spoločnosti priateľov (kvakeri) - American Friends Service Committee (Washington,DC - USA).
1948 - cena nebola udelená. (Finančná časť ceny bola vložená z 1/3 do spoločného fondu Nobelových cien, z 2/3 do zvláštneho fondu Nobelovej ceny za mier.)
1949 - Lord John Boyd-Orr (Veľká Británia).
1950 - Ralph Bunche (USA), profesor Harvardskej univerzity Cambridge, výkonný vyjednávač v Palestíne.
1951 - Léon Jouhaux (Francúzsko).
1952 - Albert Schweitzer (Francúzsko), misionár, chirurg, pôsobiaci v africkej krajine Gabon.
1953 - George Catlett Marshall (USA), iniciátor a tvorca Marshallovho plánu.
1954 - Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov - Office of the United Nations High Commissioner for Refugees - UNHCR (Švajčiarsko).
1955 - cena nebola udelená.
1956 - cena nebola udelená. (Finančná časť ceny bola vložená z 1/3 do spoločného fondu Nobelových cien, z 2/3 do zvláštneho fondu Nobelovej ceny za mier.)
1957 - Lester Bowles Pearson (Kanada).
1958 - Georges Pire (Belgicko).
1959 - Philip Noel-Baker (Veľká Británia).
1960 - Albert Lutuli (Juhoafrická republika, JAR), predseda Afrického národného kongresu - ANC.
1961 - Dag Hammarskjöld (Švédsko), generálny tajomník Organizácie Spojených národov, in memoriam.
1962 - Linus Carl Pauling (USA).
1963 - Medzinárodný výbor Červeného kríža a Medzinárodná federácia spoločností Červeného kríža a Červeného polmesiaca (Švajčiarsko).
1964 - Martin Luther King (USA), baptistický pastor, bojovník za občianske práva.
1965 - Detský fond Organizácie Spojených národov (UNICEF).
1966 - cena nebola udelená.
1967 - cena nebola udelená. (Finančná časť ceny bola vložená z 1/3 do spoločného fondu Nobelových cien, z 2/3 do zvláštneho fondu Nobelovej ceny za mier.)
1968 - René Cassin (Francúzsko), predseda Európskeho súdneho dvoru pre ľudské práva.
1969 - Medzinárodná organizácia práce (ILO).
1970 - Norman Ernest Borlaug (USA), vedec Medzinárodného centra pre šľachtenie kukurice a pšenice.
1971 - Willy Brandt, západonemecký kancelár. Iniciátor zbližovania NSR s NDR a ostatnými krajinami tzv. východného bloku.
1972 - cena nebola udelená.
1973 - Henry A. Kissinger (USA), minister zahraničných vecí USA a Le Duc Tho (Vietnam), člen vietnamského politbyra, za sprostredkovanie mierovej dohody s cieľom ukončiť vojnu vo Vietname.
1974 - Seán Mac Bride (Írsko), prezident a zakladateľ organizácie Amnesty International a Eisaku Sato (Japonsko), predseda japonskej vlády.
1975 - Andrej Dmitrijevič Sacharov (ZSSR), jadrový fyzik.
1976 - Betty Williamsová a Mairead Corriganová (obidve Veľká Británia), zakladateľky mierového hnutia v Severnom Írsku.
1977 - Amnesty International (Veľká Británia).
1978 - Mohamed Anwar as-Sadat (Egypt), prezident Egyptskej arabskej republiky a Menachem Begin (Izrael), premiér Izraela, mieroví vyjednávači.
1979 - matka Tereza (India), misionárka z Kalkaty, predstaviteľka kresťanských charitatívnych misií.
1980 - Adolfo Pérez Esquivel (Argentína), architekt, sochár, obhajca ľudských práv.
1981 - Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov (Švajčiarsko).
1982 - Alva Myrdalová (Švédsko) a Alfonso García Robles (Mexiko), diplomati.
1983 - Lech Walesa (Poľsko), vodca hnutia Solidarita, obhajca ľudských práv.
1984 - Desmond Mpilo Tutu (Juhoafrická republika), biskup z Johannesburgu, bojovník proti apartheidu.
1985 - Medzinárodné združenie Lekári proti jadrovej vojne so sídlom v americkom Bostone (USA).
1986 - Elie Wiesel (USA), spisovateľ, humanista, predseda komisie vyšetrujúcej holokaust.
1987 - Oscar Arias Sánchez (Kostarika), prezident Kostariky.
1988 - Mierové sily OSN - United Nations Peacekeeping Forces.
1989 - Tändzin Gjamccho, 14. dalajláma (Tibet, po jeho okupácii v roku 1950 Čínou emigroval do Indie), duchovný a politický vodca tibetského ľudu.
1990 - Michail Gorbačov (ZSSR), prvý a posledný prezident ZSSR.
1991 - Aun Schan Su Ťij, (Barma, v súčasnosti Mjanmarsko), predstaviteľka opozície.
1992 - Rigoberta Menchú Tumová (Guatemala), bojovníčka za ľudské práva a rovnoprávnosť Indiánov.
1993 - Nelson Mandela (Juhoafrická republika), vodca Afrického národného kongresu a Frederik Willem de Klerk (Juhoafrická republika), prezident Juhoafrickej republiky.
1994 - Jásir Arafat, vodca Organizácie za oslobodenie Palestíny, Šimon Peres, minister zahraničných vecí Izraela a Jicchak Rabin, premiér Izraela.
1995 - Josef Rotblat (Veľká Británia) a Pugwashská konferencia - Pugwash Conferences on Science and World Affairs (Pugwash - Kanada).
1996 - Biskup Carlos Filipe Ximenes Belo, José Ramos-Horta (obaja Východný Timor).
1997 - Medzinárodné hnutie za zákaz nášľapných mín - ICBL (USA) a Jody Williamsová (USA).
1998 - John Hume, predseda Sociálnodemokratickej a labouristickej strany (SDLP) a David Trimble, líder Ulsterskej unionistickej strany (obaja Severné Írsko).
1999 - Lekári bez hraníc (Švajčiarsko).
2000 - Kim Te-džung, prezident Kórejskej republiky.
2001 - Organizácia Spojených národov (OSN) a Kofi Annan (Ghana), generálny tajomník OSN.
2002 - Jimmy (James Earl) Carter (USA), 39. prezident USA - 1977-1981 (demokrat).
2003 - Širin Ebadiová (Irán), právnička.
2004 - Wangari Muta Maathaiová (Keňa), ekologická aktivistka.
2005 - Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAE) a Muhammad Baradej (Egypt), generálny riaditeľ MAAE.
2006 - Muhammad Júnus (Bangladéš), ekonóm a Banka Grameen (Bangladéš).
2007 - Medzivládna komisia OSN pre klimatické zmeny - IPCC (Švajčiarsko) a Albert Arnold Gore (USA), bývalý americký viceprezident.
2008 - Martti Ahtisaari (Fínsko), diplomat, bývalý fínsky prezident, mierový vyjednávač.
2009 - Barack Obama, 44. prezident USA (demokrat).
2010 - Liou Siao-po (Čína), väznený disident, literárny kritik a historik. V roku 2008 sa stal jedným zo spoluautorov a prvých signatárov Charty 08, dokumentu, ktorý vyzýva na rozsiahle politické reformy v Číne.
2011 - Libérijská prezidentka Ellen Johnsonová-Sirleafová, jej krajanka a mierová aktivistka Leymah Gboweeová a jemenská aktivistka za práva žien a demokraciu Tawakúl Karmánová.
2012 - Európska únia (EÚ) za svoju dlhodobú úlohu v zjednocovaní kontinentu a presadzovaní demokracie a mieru.
2013 - Organizácia pre zákaz chemických zbraní (OPCW) za svoje rozsiahle úsilie o likvidáciu chemických zbraní.
2014 - Indický bojovník za práva detí Kailash Satyarthi a pakistanská aktivistka za vzdelávanie dievčat Malála Júsafzajová za ich zápas proti útlaku detí a mladých ľudí a za práva všetkých detí na vzdelanie.
Predsedníčka Nobelovho výboru Kaci Kullmannová-Fiveová vyjadrila nádej, že udelenie Nobelovej ceny tuniskému kvartetu bude inšpiráciou a povzbudením pre tých, ktorí chcú pracovať v prospech mieru.
V zdôvodnení Nobelovho výboru sa uvádza, že kvarteto vzniklo v lete roku 2013, keď bol demokratizačný proces v Tunisku ohrozený sociálnymi nepokojmi a sériou vrážd.
"Vznikol ako alternatíva v čase, keď sa krajina ocitla na pokraji občianskej vojny. Táto iniciatíva viedla k tomu, že Tunisko o niekoľko rokov vytvorilo a prijalo ústavu zaručujúcu základné práva pre všetkých jeho obyvateľov, rovnosť pohlaví a právo na politický názor a vierovyznanie," konštatuje sa v texte.
Výbor spresnil, že zakladajúcimi členmi kvarteta boli štyri organizácie: tuniská odborová organizácia UGTT, Tuniská konfederácia priemyslu, obchodu a remesiel (UTICA), Tuniská liga pre ľudské práva (LTDH) a Tuniská komora advokátov.
Tieto organizácie predstavujú rozličné sektory a hodnoty a práve na základe toho kvarteto na seba zobralo rolu sprostredkovateľa a pomohlo priviesť tento severoafrický štát k mierovému vývoju, pričom malo vysoký morálny kredit.
Výbor upozornil, že tohtoročná Nobelova cena je udelená kvartetu ako takému, nie jeho jednotlivým zložkám.
Nobelov výbor tiež pripomenul, že revolúcie tzv. arabskej jari sa v roku 2011 zrodili práve v Tunisku a rozšírili do krajín severnej Afriky a Blízkeho východu.
V Tunisku sa potom začal prechod k demokracii založený na aktívnej občianskej spoločnosti a rešpekte k základným ľudským právam.
Výbor poukázal na to, že skúsenosť Tuniska dokazuje, že občianske spoločnosti a inštitúcie môžu hrať kľúčovú rolu pri demokratizácii krajiny - dokonca aj v zložitej politickej situácii - a môžu pomôcť krajinu priviesť k slobodným voľbám a pokojnému odovzdaniu moci.
Nobelov výbor poukázal na to, že Tunisko čelí zásadným politickým, ekonomickým a bezpečnostným výzvam. Vyjadril však nádej, že práve ocenenie kvarteta bude príspevkom pre zachovanie demokracie v Tunisku a bude inšpiráciou pre všetkých, ktorí sa na Blízkom východe, v severnej Afrike i v iných častiach sveta snažia šíriť mier a demokraciu.
Nobelovu cenu za mier, dotovanú sumou osem miliónov švédskych korún (972.000 dolárov), odovzdajú 10. decembra v Osle.
Kullmannová-Fiveová na následnej tlačovej konferencii uviedla, že nevie, kto v mene kvarteta cenu prevezme. Spresnila, že Nobelov výbor zatiaľ nebol v telefonickom kontakte s ocenenými, ale bol s nimi v kontakte iným spôsobom.
Ako informovali médiá, Nobelov výbor dostal pre tento rok tipy na udelenie prestížnej ceny pre 273 kandidátov, z toho bolo 68 organizácií a 205 fyzických osôb.
Za veľkých favoritov boli považovaní nemecká kancelárka Angela Merkelová, pápež František, eritrejský kňaz Mussi Zerai, saudskoarabský bloger Ráif Badáwí, či strojcovia významných dohôd - americký minister zahraničných vecí John Kerry a jeho iránsky kolega Mohammad Džavád Zaríf za dosiahnutie dohody o kontroverznom iránskom jadrovom programe či kolumbijský prezident Juan Manuel Santos a vodca povstalcov Rodrigo Londono za predbežnú dohodu o ukončení najdlhšie trvajúceho ozbrojeného konfliktu v Latinskej Amerike.
Nobelova cena za mier sa udeľuje "osobe alebo organizácii, ktorá vykonala najviac pre bratstvo medzi národmi, pre zrušenie alebo zmenšenie existujúcich armád či usporiadanie a propagáciu mierových kongresov".
Na rozdiel od ostatných Nobelových cien ju neudeľuje Švédska akadémia vied, ale nórskym parlamentom vymenovaný Nobelov výbor. Je súčasne jedinou Nobelovou cenou, ktorej laureáta neoznámia v Štokholme, ale v Osle.
Nositeľom Nobelovej ceny mieru v roku 2014 sa stali Kajláš Satjárthí - bojovník za práva detí z Indie - a školáčka a blogerka Malála Júsafzajová z Pakistanu, ktorá sa zasadzuje za prístup dievčat a žien k vzdelávaniu a bola za to terčom útoku ozbrojencov hnutia Taliban, pri ktorom utrpela vážne zranenia.
Nobelova cena za mier sa považuje za najdôležitejšie politické vyznamenanie
Komisiu, ktorá vyberá kandidátov, tvoria piati členovia nórskeho parlamentu. Koná sa tak presne podľa poslednej vôle, ktorú zanechal švédsky vynálezca Alfred Nobel. Dôvod, prečo určil na udeľovanie ceny mieru nórsku komisiu, nie je známy. Podľa jednej domnienky mohol byť Nobel v čase spisovania závetu ovplyvnený nórskym spisovateľom Björnstjernom Björnsonom, ktorý bol v tom období významným mierovým aktivistom.
Nobelova cena za mier sa každoročne odovzdáva v nórskom meste Oslo. Ostatné Nobelove ceny sa odovzdávajú vo švédskom Štokholme. Počas života Alfreda Nobela, zakladateľa nadácie udeľujúcej ceny, boli Švédsko a Nórsko spojené pod jedným panovníkom. Nórsko sa stalo samostatným kráľovstvom v roku 1905. Nobelove ceny prvýkrát udelili v roku 1901.
Prvými ocenenými v roku 1901 boli Jean Henry Dunant, zakladateľ Červeného kríža a Frédéric Passy. Organizácia Červený kríž (Red Cross) sa odvtedy trikrát stala nositeľkou Nobelovej ceny za mier (1917, 1944, 1963). Ďalšia humanitárna organizácia UNHCR (Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov) získala ocenenie v rokoch 1954 a 1981. V roku 2013 sa laureátom Nobelovej ceny za mier stala Organizácia pre zákaz chemických zbraní (OPCW) za svoje rozsiahle úsilie o likvidáciu chemických zbraní.
Prvou ocenenou ženou bola v roku 1905 Bertha von Suttnerová. V roku 1979 to bola Matka Tereza. Na jej popud bol zrušený obvyklý banket.
Nacistický vodca Adolf Hitler bol na Nobelovu cenu za mier nominovaný v roku 1939. Nominoval ho člen švédskeho parlamentu – antifašista Erik Gottfrid Christian Brandt, ktorý nomináciu myslel ako satirickú kritiku v súvislosti s nomináciou britského premiéra Neville Chamberlaina na túto cenu. Tento jeho čin sa nestretol s pochopením a Brandt svoj návrh stiahol. Hitler zakázal Nemcom prijímať Nobelove ceny, keď cenu za mier v roku 1935 dostal pacifista a protinacisticky orientovaný novinár Carl von Ossietzky. Hitlerovo rozhodnutie zabránilo trom nemeckým vedcom prevziať si ceny za chémiu a medicínu (Richard Kuhn – 1938, Adolf Butenandt – 1939 a Gerhard Domagk – 1939).
Indický štátnik Mahátma Gándhí, symbol nenásilia, bol nominovaný na ocenenie niekoľkokrát, naposledy krátko pred násilnou smrťou v roku 1948. Na jeho počesť sa nórska komisia rozhodla v tom roku Nobelovu cenu za mier neudeliť, "pretože sa nenašiel vhodný žijúci kandidát".
Jeden laureát sa ceny vzdal. Stalo sa to v roku 1973, keď boli na cenu za mier nominovaní americký minister zahraničných vecí Henry Kissinger a vietnamský politik Le Duc Tho. Obaja boli nominovaní za Parížsku mierovú zmluvu podpísanú v januári 1973, ktorá mala priniesť mier vo Vietname. Le Duc Tho však cenu odmietol, pretože boje vo Vietname pokračovali.
Aktivistka za ľudské práva iránska právnička Širin Ebadiová v novembri 2009 informovala, že iránsky súd zmrazil jej bankové účty a pozastavil vyplácanie dôchodkových dávok pre ňu a jej manžela. Úrady na základe nariadenia súdu zhabali aj obsah bankového boxu Ebadiovej, v ktorom mala aj medailu a diplom spojené s udelením Nobelovej ceny v roku 2003. Udalosť rozpútala diplomatický spor medzi Teheránom a Oslom. Iránske úrady jej napokon o mesiac ocenenie vrátili. Išlo o vôbec prvý prípad, keď nejaký štát "zhabal" Nobelovu cenu za mier.
Izraelský jadrový technik Mordechaj Vanunu, ktorý v 80. rokoch 20. storočia svetu odhalil tajný jadrový program židovského štátu, požiadal 24. februára 2010 výbor, aby ho vyškrtol zo zoznamu kandidátov na Nobelovu cenu za mier. Vanunu si neželal cenu, ktorej držiteľom je aj izraelský prezident Šimon Peres. Vanunu označil Peresa, ktorý získal cenu v roku 1994 ako vtedajší minister zahraničných vecí, za otca tajného jadrového programu Izraela.
Na slávnostnej ceremónii udeľovania Nobelovej ceny za mier v roku 2010 neodovzdali prestížne ocenenie do rúk jeho laureáta. Čínske úrady neumožnili laureátovi - väznenému disidentovi Liou Siao-poovi odcestovať do Osla a na mieste, kde mal sedieť, bolo symbolicky iba prázdne kreslo. Liou Siao-po si odpykával 11-ročný trest odňatia slobody ako spoluorganizátor Charty'08. Vo väzení sa v čase udeľovania ceny nachádzal aj ťažko chorý nemecký pacifista a žurnalista Carl von Ossietzky (v roku 1935) a mjanmarská politička Aun Schan Su Ťij si v roku 1991 svoju cenu tiež nemohla prevziať, pretože bola v domácom väzení.
Nobelovu cenu za mier, ktorú v roku 1936 udelili vtedajšiemu argentínskemu ministrovi zahraničných vecí Carlosovi Saavedrovi Lamasovi (1878-1959) za jeho mierotvornú úlohu v argentínsko-paraguajskom konflikte, vydražili v roku 2014 v americkom meste Baltimore za 1,16 milióna dolárov (843.000 eur). Išlo iba o druhú vydraženú Nobelovu cenu za mier. Tá prvá našla v roku 1985 nového majiteľa za 17.000 dolárov v Londýne v Spojenom kráľovstve. Išlo o ocenenie, ktoré v roku 1903 udelili britskému poslancovi sirovi Williamovi Randalovi Cremerovi (1828-1908), ktorý patril medzi priekopníkov medzinárodnej arbitráže.
V roku 2014 sa laureátmi Nobelovej ceny za mier stali indický bojovník za práva detí Kailash Satyarthi a pakistanská aktivistka za vzdelávanie dievčat Malála Júsafzajová. Nórsky Nobelov výbor dostal v roku 2014 rekordných 278 nominácií. Štyria laureáti Nobelovej ceny sa 11. októbra 2014 listom obrátili na Organizáciu Spojených národov (OSN) a Európsku úniu (EÚ), aby vyvinuli nátlak na čínsku vládu a zabezpečili prepustenie väzneného ľudskoprávneho aktivistu Liou Siao-poa - nositeľa Nobelovej ceny za mier z roku 2010. Štyria ďalší nositelia tohto prestížneho ocenenia - Mairead Maguirová, Desmond Tutu, Jody Williamsová a Shirin Ebadiová - vo svojom otvorenom liste vyjadrili hlboké rozhorčenie nad Siao-poovým uväznením a prostredníctvom OSN a EÚ vyzvali čínsku vládu, aby slávneho disidenta a literárneho kritika, ktorého v roku 2009 odsúdili na dlhoročné väzenie, okamžite prepustila.
Prečítajte si kompletný zoznam laureátov Nobelovej ceny za mier od roku 1901
1901 - Jean Henri Dunant (Švajčiarsko) a Frédéric Passy (Francúzsko).
1902 - Élie Ducommun a Charles Albert Gobat (obaja Švajčiarsko).
1903 - Sir William Randal Cremer (Veľká Británia).
1904 - Ústav medzinárodného práva - Institut de droit international (Gent - Belgicko).
1905 - Barónka Bertha Sophie Felicia von Suttner, narodená v Prahe, prezidentka Stáleho medzinárodného mierového výboru so sídlom v Berne.
1906 - Theodore Roosevelt (USA), 26. prezident USA - 1901-1909 (republikán).
1907 - Ernesto Teodoro Moneta (Taliansko) a Louis Renault (Francúzsko).
1908 - Klas Pontus Arnoldson (Švédsko) a Fredrik Bajer (Dánsko).
1909 - Auguste Beernaert (Belgicko) a Barón Paul Henri d'Estournelles de Constant (Francúzsko).
1910 - Stály medzinárodný výbor mieru - Bureau International Permanent de la Paix (Bern - Švajčiarsko).
1911 - Tobias Michael Carel Asser (Holandsko) a Alfred Hermann Fried (Nemecko).
1912 - Elihu Root (USA).
1913 - Henri la Fontaine (Belgicko).
1914 - cena nebola udelená.
1915 - cena nebola udelená.
1916 - cena nebola udelená.
1917 - Medzinárodný výbor Červeného kríža - Comité international de la Croix Rouge (Ženeva - Švajčiarsko).
1918 - cena nebola udelená.
1919 - Thomas Woodrow Wilson (USA), 28. prezident USA - 1913-1921 (demokrat).
1920 - Léon Victor Auguste Bourgeois (Francúzsko).
1921 - Hjalmar Branting (Švédsko) a Christian Lous Lange (Nórsko).
1922 - Fridtjof Nansen (Nórsko).
1923 - cena nebola udelená.
1924 - cena nebola udelená.
1925 - Sir Austen Chamberlain (Veľká Británia) a Charles Gates Dawes (USA).
1926 - Aristide Briand (Francúzsko) a Gustav Stresemann (Nemecko).
1927 - Ferdinand Buisson (Francúzsko) a Ludwig Quidde (Nemecko).
1928 - cena nebola udelená.
1929 - Frank Billings Kellogg (USA).
1930 - Arcibiskup Nathan Söderblom (Švédsko).
1931 - Jane Addamsová (USA) a Nicholas Murray Butler (USA).
1932 - cena nebola udelená.
1933 - Sir Norman Angell (Veľká Británia).
1934 - Arthur Henderson (Veľká Británia).
1935 - Carl von Ossietzky (Nemecko), pacifista a protinacisticky orientovaný novinár.
1936 - Carlos Saavedra Lamas (Argentína), vyjednávač v konflikte medzi Paraguajom a Bolíviou.
1937 - Lord Robert Cecil (Veľká Británia).
1938 - Nansenov medzinárodný úrad pre utečencov - Office international Nansen pour les Réfugiés (Ženeva - Švajčiarsko).
1939 - cena nebola udelená. (Finančná časť ceny bola vložená z 1/3 do spoločného fondu Nobelových cien, z 2/3 do zvláštneho fondu Nobelovej ceny za mier.)
1940 - cena nebola udelená. (Finančná časť ceny bola vložená z 1/3 do spoločného fondu Nobelových cien, z 2/3 do zvláštneho fondu Nobelovej ceny za mier.)
1941 - cena nebola udelená. (Finančná časť ceny bola vložená z 1/3 do spoločného fondu Nobelových cien, z 2/3 do zvláštneho fondu Nobelovej ceny za mier.)
1942 - cena nebola udelená. (Finančná časť ceny bola vložená z 1/3 do spoločného fondu Nobelových cien, z 2/3 do zvláštneho fondu Nobelovej ceny za mier.)
1943 - cena nebola udelená. (Finančná časť ceny bola vložená z 1/3 do spoločného fondu Nobelových cien, z 2/3 do zvláštneho fondu Nobelovej ceny za mier.)
1944 - Medzinárodný výbor Červeného kríža.
1945 - Cordell Hull (USA).
1946 - Emily Greene Balchová (USA), prezidentka Medzinárodného ženského združenia pre mier a slobodu a John Raleigt Mott (USA), prezident Svetovej aliancie mladých mužov kresťanskej asociácie.
1947 - Koncil spoločnosti priateľov (kvakeri) - Friends Service Council (Veľká Británia) a Komisia Americkej spoločnosti priateľov (kvakeri) - American Friends Service Committee (Washington,DC - USA).
1948 - cena nebola udelená. (Finančná časť ceny bola vložená z 1/3 do spoločného fondu Nobelových cien, z 2/3 do zvláštneho fondu Nobelovej ceny za mier.)
1949 - Lord John Boyd-Orr (Veľká Británia).
1950 - Ralph Bunche (USA), profesor Harvardskej univerzity Cambridge, výkonný vyjednávač v Palestíne.
1951 - Léon Jouhaux (Francúzsko).
1952 - Albert Schweitzer (Francúzsko), misionár, chirurg, pôsobiaci v africkej krajine Gabon.
1953 - George Catlett Marshall (USA), iniciátor a tvorca Marshallovho plánu.
1954 - Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov - Office of the United Nations High Commissioner for Refugees - UNHCR (Švajčiarsko).
1955 - cena nebola udelená.
1956 - cena nebola udelená. (Finančná časť ceny bola vložená z 1/3 do spoločného fondu Nobelových cien, z 2/3 do zvláštneho fondu Nobelovej ceny za mier.)
1957 - Lester Bowles Pearson (Kanada).
1958 - Georges Pire (Belgicko).
1959 - Philip Noel-Baker (Veľká Británia).
1960 - Albert Lutuli (Juhoafrická republika, JAR), predseda Afrického národného kongresu - ANC.
1961 - Dag Hammarskjöld (Švédsko), generálny tajomník Organizácie Spojených národov, in memoriam.
1962 - Linus Carl Pauling (USA).
1963 - Medzinárodný výbor Červeného kríža a Medzinárodná federácia spoločností Červeného kríža a Červeného polmesiaca (Švajčiarsko).
1964 - Martin Luther King (USA), baptistický pastor, bojovník za občianske práva.
1965 - Detský fond Organizácie Spojených národov (UNICEF).
1966 - cena nebola udelená.
1967 - cena nebola udelená. (Finančná časť ceny bola vložená z 1/3 do spoločného fondu Nobelových cien, z 2/3 do zvláštneho fondu Nobelovej ceny za mier.)
1968 - René Cassin (Francúzsko), predseda Európskeho súdneho dvoru pre ľudské práva.
1969 - Medzinárodná organizácia práce (ILO).
1970 - Norman Ernest Borlaug (USA), vedec Medzinárodného centra pre šľachtenie kukurice a pšenice.
1971 - Willy Brandt, západonemecký kancelár. Iniciátor zbližovania NSR s NDR a ostatnými krajinami tzv. východného bloku.
1972 - cena nebola udelená.
1973 - Henry A. Kissinger (USA), minister zahraničných vecí USA a Le Duc Tho (Vietnam), člen vietnamského politbyra, za sprostredkovanie mierovej dohody s cieľom ukončiť vojnu vo Vietname.
1974 - Seán Mac Bride (Írsko), prezident a zakladateľ organizácie Amnesty International a Eisaku Sato (Japonsko), predseda japonskej vlády.
1975 - Andrej Dmitrijevič Sacharov (ZSSR), jadrový fyzik.
1976 - Betty Williamsová a Mairead Corriganová (obidve Veľká Británia), zakladateľky mierového hnutia v Severnom Írsku.
1977 - Amnesty International (Veľká Británia).
1978 - Mohamed Anwar as-Sadat (Egypt), prezident Egyptskej arabskej republiky a Menachem Begin (Izrael), premiér Izraela, mieroví vyjednávači.
1979 - matka Tereza (India), misionárka z Kalkaty, predstaviteľka kresťanských charitatívnych misií.
1980 - Adolfo Pérez Esquivel (Argentína), architekt, sochár, obhajca ľudských práv.
1981 - Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov (Švajčiarsko).
1982 - Alva Myrdalová (Švédsko) a Alfonso García Robles (Mexiko), diplomati.
1983 - Lech Walesa (Poľsko), vodca hnutia Solidarita, obhajca ľudských práv.
1984 - Desmond Mpilo Tutu (Juhoafrická republika), biskup z Johannesburgu, bojovník proti apartheidu.
1985 - Medzinárodné združenie Lekári proti jadrovej vojne so sídlom v americkom Bostone (USA).
1986 - Elie Wiesel (USA), spisovateľ, humanista, predseda komisie vyšetrujúcej holokaust.
1987 - Oscar Arias Sánchez (Kostarika), prezident Kostariky.
1988 - Mierové sily OSN - United Nations Peacekeeping Forces.
1989 - Tändzin Gjamccho, 14. dalajláma (Tibet, po jeho okupácii v roku 1950 Čínou emigroval do Indie), duchovný a politický vodca tibetského ľudu.
1990 - Michail Gorbačov (ZSSR), prvý a posledný prezident ZSSR.
1991 - Aun Schan Su Ťij, (Barma, v súčasnosti Mjanmarsko), predstaviteľka opozície.
1992 - Rigoberta Menchú Tumová (Guatemala), bojovníčka za ľudské práva a rovnoprávnosť Indiánov.
1993 - Nelson Mandela (Juhoafrická republika), vodca Afrického národného kongresu a Frederik Willem de Klerk (Juhoafrická republika), prezident Juhoafrickej republiky.
1994 - Jásir Arafat, vodca Organizácie za oslobodenie Palestíny, Šimon Peres, minister zahraničných vecí Izraela a Jicchak Rabin, premiér Izraela.
1995 - Josef Rotblat (Veľká Británia) a Pugwashská konferencia - Pugwash Conferences on Science and World Affairs (Pugwash - Kanada).
1996 - Biskup Carlos Filipe Ximenes Belo, José Ramos-Horta (obaja Východný Timor).
1997 - Medzinárodné hnutie za zákaz nášľapných mín - ICBL (USA) a Jody Williamsová (USA).
1998 - John Hume, predseda Sociálnodemokratickej a labouristickej strany (SDLP) a David Trimble, líder Ulsterskej unionistickej strany (obaja Severné Írsko).
1999 - Lekári bez hraníc (Švajčiarsko).
2000 - Kim Te-džung, prezident Kórejskej republiky.
2001 - Organizácia Spojených národov (OSN) a Kofi Annan (Ghana), generálny tajomník OSN.
2002 - Jimmy (James Earl) Carter (USA), 39. prezident USA - 1977-1981 (demokrat).
2003 - Širin Ebadiová (Irán), právnička.
2004 - Wangari Muta Maathaiová (Keňa), ekologická aktivistka.
2005 - Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAE) a Muhammad Baradej (Egypt), generálny riaditeľ MAAE.
2006 - Muhammad Júnus (Bangladéš), ekonóm a Banka Grameen (Bangladéš).
2007 - Medzivládna komisia OSN pre klimatické zmeny - IPCC (Švajčiarsko) a Albert Arnold Gore (USA), bývalý americký viceprezident.
2008 - Martti Ahtisaari (Fínsko), diplomat, bývalý fínsky prezident, mierový vyjednávač.
2009 - Barack Obama, 44. prezident USA (demokrat).
2010 - Liou Siao-po (Čína), väznený disident, literárny kritik a historik. V roku 2008 sa stal jedným zo spoluautorov a prvých signatárov Charty 08, dokumentu, ktorý vyzýva na rozsiahle politické reformy v Číne.
2011 - Libérijská prezidentka Ellen Johnsonová-Sirleafová, jej krajanka a mierová aktivistka Leymah Gboweeová a jemenská aktivistka za práva žien a demokraciu Tawakúl Karmánová.
2012 - Európska únia (EÚ) za svoju dlhodobú úlohu v zjednocovaní kontinentu a presadzovaní demokracie a mieru.
2013 - Organizácia pre zákaz chemických zbraní (OPCW) za svoje rozsiahle úsilie o likvidáciu chemických zbraní.
2014 - Indický bojovník za práva detí Kailash Satyarthi a pakistanská aktivistka za vzdelávanie dievčat Malála Júsafzajová za ich zápas proti útlaku detí a mladých ľudí a za práva všetkých detí na vzdelanie.
