< sekcia 30. výročie osamostatnenia SR
Blehová: K rozdeleniu ČSFR viedlo smerovanie politiky Slovenska
Pre Slovenskú republiku bolo budovanie vlastnej štátnosti mimoriadne zložité. Budovala sa takpovediac na zelenej lúke.
Autor TASR
Bratislava 19. decembra (TASR) - Dôvod rozdelenia Československa nemožno hľadať primárne v izolovanom politickom rozhodnutí, ale historicky pretrvávajúcej snahe Slovákov o štátotvornosť a výraznejšiu akceptáciu na medzinárodnej scéne, ktorá narážala na české, skôr centralistické ponímanie štátu. Pri príležitosti 30. výročia rozdelenia Českej a Slovenskej federatívnej republiky (ČSFR) a vzniku samostatných štátov ČR a SR to v rozhovore pre TASR skonštatovala historička Beáta Katrebová Blehová.
-Rozdelenie sa často prezentuje ako rozhodnutie dvojice Václav Klaus a Vladimír Mečiar. Bolo však naozaj vyústením politickej situácie na začiatku 90. rokov, alebo je niečo pravda aj na tvrdení, že išlo o logické vyústenie vývoja, ktorý mal historický kontext?-
Ak zoberieme do úvahy národno-emancipačné snahy Slovákov minimálne od druhej polovice 19. storočia, v ktorých sa vždy prízvukoval program politickej samostatnosti Slovenska, rozdelenie Československa nebolo otázkou politickej vôle konkrétnych strán, ktoré vyhrali voľby v júni 1992, ale prirodzeným smerovaním slovenskej politiky. Za spomienku stojí najmä Memorandum národa slovenského z Turčianskeho svätého Martina z roku 1861, ktoré sa všeobecne považuje za základný štátoprávny program Slovákov, ale aj podiel amerických Slovákov na formulácii Clevelandskej a Pittsburskej dohody o podmienkach spojenia v spoločnom štáte. Rovnako i autonomistické hnutie, ktoré vyvrcholilo 6. októbra 1938 prijatím územnej autonómie Slovenska, a napokon vyhlásenie slovenského štátu v marci 1939, ktoré v tomto kontexte treba brať ako historický fakt. Keď sa po skončení druhej svetovej vojny v roku 1945 z vôle víťazných veľmocí obnovilo Československo, do ktorého bolo Slovensko začlenené, štátoprávne snahy sa preniesli na pôdu slovenského povojnového exilu, ktorý vznikol ako nový fenomén vôbec prvýkrát v moderných slovenských dejinách. Program štátnej samostatnosti Slovenska podporovali po roku 1945 tiež slovensko-americké a slovensko-kanadské krajanské organizácie, ktoré na svojich pravidelných kongresoch opakovane požadovali uplatnenie práva na samourčenie Slovákov či uskutočnenie plebiscitu tak, ako to bolo postulované v medzinárodných dokumentoch.
-Hoci prieskumy z obdobia rozhodnutia o rozdelení poukazovali na to, že väčšina Slovákov a Čechov si nepraje rozpad spoločného štátu, rovnako prezrádzali, že väčšina Slovákov a Čechov vyjadrovala pocit, že na ten druhý národ doplácajú. Nebola toto živná pôda pre silnejúce trendy rozdelenia?-
Živná pôda nastala okamžite po páde komunistickej totality. Vždy, keď sa politické pomery zmenili alebo uvoľnili (1938, 1968), prišlo aj k otvoreniu slovenskej otázky, ktorá sa vynorila preto, lebo predstavy Slovákov v centralisticky riadenom Československu po samostatnom politickom živote naplnené neboli. Prvým nečakaným konfliktom bola už voľba prvého nekomunistického prezidenta, ktorým sa napokon stal Václav Havel a nie Alexander Dubček. Havel bol zvolený väčšinovým komunistickým Federálnym zhromaždením s využitím nátlakových prostriedkov federálneho predsedu vlády, "pražského Slováka" Mariána Čalfu. Alexander Dubček, symbol reformného procesu z roku 1968, s nebývalou popularitou aj po 20 rokoch od jeho mocenského pádu, ktorý takisto na post prezidenta ašpiroval, sa ním napokon nestal napriek návrhu jeho kandidatúry Predsedníctvom Slovenskej národnej rady a napriek faktu, že v prípade konania priamej voľby mal vysoké šance na zvolenie práve on. Existujú domnienky, že posledný komunistický prezident Gustáv Husák v snahe zabrániť zvoleniu politického oponenta Dubčeka za prezidenta, menoval za predsedu federálnej vlády práve Čalfu, čím podľa platného zákona o federácii prezidentský post už nemohol vykonávať ďalší Slovák.
-Nepodnecovali silnejúce tendencie k rozdeleniu aj čisto slovenské spoločnosti a inštitúcie, ktoré po roku 1990 a najmä hlasy za zvrchovanosť, ktoré sa z ich prostredia ozývali?-
V uvoľnenej revolučnej atmosfére roku 1990 naozaj vznikali národne orientované spolky a združenia požadujúce zvrchovanosť, ako napríklad Štúrova spoločnosť, Spoločnosť slovenskej inteligencie Korene, Nezávislé združenie ekonómov Slovenska a v neposlednom rade sa aktivizovala aj Matica slovenská. Všetky spomenuté organizácie nepochybne ovplyvňovali verejnú mienku za štátnu samostatnosť Slovenska, verejne sa však deklarovala len ako zvrchovanosť. Z politických strán sa k štátnej samostatnosti hlásila iba Slovenská národná strana (SNS), preto iniciatívu v tomto smere prebrali občianske iniciatívy.
-Vždy sa tak nejako vnímalo, že rozdelenie iniciujú Slováci. Ale boli aj Česi presvedčení o budúcnosti spoločného štátu? Napríklad Václav Havel po svojom zvolení nešiel na prvú návštevu mimo Prahy do Bratislavy, ale do nemeckého Bonnu.-
Zahraničnopolitická koncepcia českej politiky minimálne od založenia Charty 77 prestala vnímať Nemecko ako geopolitický problém, čím aj celá spomínaná koncepcia prestala mať protinemecké zameranie. Existuje vyhlásenie jedného z posledných ideologických šéfov Komunistickej strany Československa Jana Fojtíka v prítomnosti Gorbačovových poradcov niekedy v roku 1988. Pýtal sa, čo vlastne od českých komunistov sovietske vedenie chcelo, či ich chcelo hodiť cez palubu? Ak áno, tak potom Česi zoberú svätováclavskú korunu a pôjdu k Nemcom. Po páde režimu bola teda obnovená svätováclavská koncepcia českého štátu, o čom bola aj Havlova cesta do Bonnu. Slovensko v tejto novej geopolitickej koncepcii už pre české zahraničnopolitické záujmy nebolo dôležité.
-Mohlo zachrániť spoločný štát to, že by sa po Novembri '89 našiel model federácie, respektíve konfederácie, ktorý by bol uspokojivým konsenzom pre obe strany? Diskusia sa o tom viedla, no nepriniesla výsledok.-
Federácia existovala od roku 1969, nebola však funkčná a všetky tie rokovania, ktoré prebiehali v rokoch 1990 – 1992, boli v podstate len o hľadaní vhodného spôsobu, ako ju sfunkčniť. To sa však nepodarilo, pretože vždy to stroskotalo na českom, skôr centralistickom ponímaní štátu a na slovenskej túžbe byť najmä v zahraničnopolitických reáliách samostatným subjektom.
-Na začiatku 90. rokov sme zažili tzv. pomlčkovú vojnu, objavovali sa spory o rozdelenie a mieru kompetencií oboch republík. Ktorý moment však vyslovene dynamizoval smerovanie k rozdeleniu?-
Nepochybne to bola zvrchovanosť zákonov Slovenskej národnej rady nad zákonmi Federálneho zhromaždenia prijatá 17. júla 1992 ako dôsledok volieb z júna 1992 a programového naplnenia víťaza volieb Hnutia za demokratické Slovensko. Potom, samozrejme, požiadavka slovenskej strany na medzinárodnoprávnu subjektivitu, ktorú si český premiér Václav Klaus vyhodnotil ako nezlučiteľnú s fungovaním federácie, čo bola v princípe pravda.
-Už v roku 1990 vzniklo slovenské ministerstvo medzinárodných vzťahov, ktoré malo zviditeľňovať Slovensko a klásť základy samostatnej zahraničnej politiky. Aký význam pri smerovaní k samostatnosti mu prisudzujete?-
Veľký. Treba si uvedomiť jednu zásadnú skutočnosť. Slovensko patrilo v období studenej vojny medzi najizolovanejšie krajiny v Európe. V Bratislave s výnimkou rakúskeho generálneho konzulátu nefungovalo žiadne zo západných zastupiteľstiev, preto prirodzene všetky informácie o Slovensku šli cez Prahu. Potom sa stávalo napríklad aj to, že keď bol nedávno zosnulý kardinál Jozef Tomko povýšený v roku 1985 do kolégia kardinálov, vo svetovej tlači sa o ňom písalo ako o českom cirkevnom hodnostárovi. Slovensko bolo teda začiatkom 90. rokov povestnou terrouincognitou, takmer neznámou krajinou, a jeho zviditeľňovanie na medzinárodnej scéne bolo absolútnou požiadavkou doby. O to sa snažila vznikajúca slovenská diplomacia. Možno to znie paradoxne, ale samostatná slovenská diplomacia sa začala postupne budovať už krátko po Novembri '89, keď bol na úrade vlády zriadený odbor medzinárodných vzťahov. Novovzniknutý odbor sa mal v súčinnosti s federálnym ministerstvom zahraničných vecí podieľať na tvorbe zahraničnej politiky. Po parlamentných voľbách v júni 1990 vzniklo ministerstvo medzinárodných vzťahov, ktorého vedením bol poverený minister Milan Kňažko. Po voľbách v júni 1992 sa do úplne inej roviny dostalo aj budovanie rezortu ministerstva medzinárodných vzťahov v súvislosti s vyhlásením zvrchovanosti. Bolo viac-menej isté, že federácia potrvá maximálne do konca roka a bolo nevyhnutné pracovať v prospech medzinárodného akceptovania nového štátu a jeho uznania de jure.
- Ako zahraniční diplomati a predstavitelia iných krajín vnímali vývoj v ČSFR?-
V prvých povolebných týždňoch v lete 1992 predseda slovenskej vlády Vladimír Mečiar absolvoval sériu rozhovorov s diplomatmi akreditovanými na zastupiteľských úradoch v Prahe a Bratislave, ako aj so zahraničnými politikmi. Zmyslom rozhovorov bolo informovať zahraničné vlády o aktuálnom vývoji a zároveň poskytnúť slovenskú interpretáciu tohto vývoja. Časť týchto správ je uložená v diplomatickom archíve Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR v Bratislave. Mečiar sa stretol s holandským veľvyslancom Hansom J. Heinemannom, nemeckým veľvyslancom Hermannom Huberom, rakúskym vládnym splnomocnencom Albertom Rohanom či poľským veľvyslancom Jacekom Baluchom. Vo všetkých rozhovoroch zdôrazňoval nepripravenosť Slovenska na osamostatnenie a preferoval konfederáciu, zároveň však naznačil, že ak by malo dôjsť k rozdeleniu, tak sa to udeje ústavnou cestou bez použitia násilia. Doslovne povedal, že zo Slovenska nevyjde jediný výstrel. A nevyšiel.
-Európa mala vtedy skľučujúcu skúsenosť z diania v bývalej Juhoslávii. Nemali tieto Mečiarove uistenia odpovedať na priame obavy z vypuknutia podobného krvavého konfliktu, aký prebiehal na Balkáne?-
Obavy z prenesenia vojny v Juhoslávii do strednej Európy vyjadril najmä francúzsky veľvyslanec. Bol však ubezpečený, že sa tak nestane. Najväčšie obavy z vnútropolitického vývoja zo strany západných politikov zazneli počas stretnutia Mečiara a generálnej tajomníčky Rady Európy Catherine Lalumirovej 12. júla 1992, ktorá vyjadrila znepokojenie nad vnútropolitickým vývojom poznačeným "nacionalizmom, šovinizmom a antisemitizmom". Obávala sa tiež rozšírenia juhoslovanského modelu, z čoho mala, ako doslovne uviedla, "panický strach." Napriek týmto obavám vysoká predstaviteľka Rady Európy ubezpečila slovenskú stranu, že "Západ rešpektuje existenciu práva národov na sebaurčenie" a že vývoj v Československu bol vnímaný ako vnútorná záležitosť štátu.
-Vyjadril v spomínaných rozhovoroch niekto priamy apel, želanie na zachovanie spoločného štátu?-
Všeobecne možno konštatovať, že vyjadrenie ľútosti nad rozpadom Československa z úst spomínaných diplomatov nezaznelo, skôr prevládal pragmatický prístup, keď sa vývoj jednoducho bral na vedomie. Predseda slovenskej vlády bol ubezpečený, že zahraničné vlády prijímajú Slovenskú republiku ako rovnocenného partnera. Obavy, ktoré počas rozhovorov zazneli, sa týkali výlučne spôsobu rozdelenia federácie. Zahraničné vlády chceli mať istotu, že rozdelenie sa udeje ústavnou cestou s vylúčením použitia akéhokoľvek násilia.
-Skúsme priblížiť to, ako k samostatnosti Slovenska pristupovali susediace krajiny.-
Zväčša ústretovo. O tom svedčí séria oficiálnych návštev ministra zahraničných vecí Milana Kňažka na jeseň 1992. Najústretovejší postoj prejavilo Poľsko, ktoré ministra Kňažka v decembri 1992 prijalo na najvyššej úrovni, najvyššími oficiálnymi predstaviteľmi. Bolo to demonštratívne privítanie nového susedského štátu v predvečer jeho vzniku. Bol to zároveň signál pre maďarskú vládu, že Poľská republika odmietala spochybňovanie slovenskej suverenity. Podobne Rakúsko nekládlo žiadne prekážky týkajúce sa budovania riadnych bilaterálnych vzťahov so SR. Prijatie oficiálnej návštevy slovenskej delegácie na Ukrajine koncom novembra 1992 zodpovedalo už úrovni kontaktov dvoch suverénnych štátov. Určité obštrukcie existovali zo strany Maďarska. A to jednak v súvislosti s vodným dielom Gabčíkovo – Nagymaros, keďže maďarská vláda v septembri 1992 jednostranne vypovedala zmluvu, jednak v súvislosti s požiadavkami maďarských menšinových strán na Slovensku o územnej autonómii južného Slovenska. Maďarská vláda síce formálne uznala právo Slovákov na sebaurčenie, v nasledujúcom období však došlo k niekoľkým obštrukciám z jej strany v súvislosti s prijímaním SR do organizácie Konferencie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, Rady Európy a Stredoeurópskej iniciatívy.
-Ako sa k rozdeleniu stavali mocnosti? Z dochovaných informácií sa napríklad javí, že vtedajší americký prezident George Bush sa pri rozhovore s Václavom Havlom nejako neangažoval pre zachovanie spoločného štátu.-
USA vnímali Československo od jeho založenia v roku 1918 za vlastné dieťa liberálnej demokracie, trvali na statuse quo v strednej Európe, a to najmä v období studenej vojny, čím sa stavali proti ambíciám početnej americko-slovenskej krajanskej komunity, ako aj slovenského politického exilu, ktoré požadovali uplatnenie práva na samourčenie pre Slovákov. Inými slovami povedané, všetky americké administratívy v období studenej vojny od prezidenta Harryho S. Trumana až po Georga Busha boli o slovenskej otázke a slovenských snahách o samostatný politický život dobre informované. Podporovali však integritu československého štátu a slovensko-český pomer vnímali ako vnútornú záležitosť, ktorú si Slováci a Česi mali riešiť sami bez vonkajších zásahov. V prípade spomínaného postoja prezidenta Busha je možné získať poznatky z prepisov rozhovorov medzi ním a členmi česko-slovenských delegácií vedených zväčša prezidentom Havlom počas návštev v USA. V týchto rozhovoroch sa americký prezident nechal podrobne informovať o vývoji česko-slovenských vzťahov. Prezident Bush vždy zdôrazňoval, že šlo o vnútornú záležitosť Čechov a Slovákov, že síce preferuje federáciu, je ale pripravený rozvíjať spoluprácu s oboma republikami, o čom svedčilo aj rozhodnutie o povýšení amerického konzulátu na generálny konzulát v Bratislave. Keď sa po parlamentných voľbách v júni 1992 Havel opätovne stretol s americkým prezidentom na vrcholovom samite KBSE v Helsinkách, reč šla už o rozdelení štátu. Prezident Bush reagoval v tom zmysle, že USA rešpektujú tento proces ako vnútornú záležitosť a nechcú do neho zasahovať. Zároveň naznačil, že akceptuje vývoj smerom k osamostatneniu Česka a Slovenska. Doslovne povedal: "if there are two separate countries, we want to work with both" (ak vzniknú dva samostatné štáty, chceme spolupracovať s oboma).
-Čo ďalšie mocnosti, aký bol postoj Anglicka, Francúzska, ktoré stáli v roku 1918 pri zrode Československa?-
Žiaľ, v tejto otázke nedisponujeme dostatočným množstvom informácií, ktoré by nám umožnili komplexnejší pohľad, práve v tom vidím výzvu do budúcnosti, aby sme k týmto otázkam a postoju zahraničných veľmocí zamerali vedecký výskum. Je však možné spomenúť, že napríklad Francúzsko rešpektovalo vývoj a štátotvorné úsilie SR. Keď minister Kňažko zavítal v októbri 1992 do Paríža, jeho náprotivok, francúzsky minister zahraničných vecí Roland Dumas, sa nechal počuť, že chápe hľadanie vlastnej suverenity ako nevyhnutnú súčasť európskeho procesu. V globále možno predpokladať, že ani Francúzsko a ani Anglicko neboli ľahostajné k rozdeleniu Československa. Veď to bol štát, ktorý mohol vzniknúť v systéme parížskeho mierového poriadku po skončení prvej svetovej vojny, garantom ktorého boli obe krajiny. Napokon však zrejme prevládol pragmatický postoj, čoho výsledkom sú dobré vzťahy, ktoré Slovenská republika má s oboma štátmi.
-Odporcovia rozdelenia často vyčítajú vtedajším politickým špičkám, že nezrealizovali referendum. Ale naozaj by vyriešilo situáciu referendum, ktoré by odmietlo rozdelenie? Prijatý ústavný zákon totiž hovoril o zániku federatívnej republiky a vzniku dvoc nástupníckych štátov.-
Ak by sme pristupovali podľa logiky dejín, museli by sme požadovať referendum aj pre roky 1918 a 1945. Vtedy sa skôr hovorilo o plebiscite a v roku 1945 ho požadovala najmä najväčšia slovensko-americká krajanská organizácia v USA, Slovenská liga v Amerike, ktorá v povojnovom období združovala 600.000 amerických Slovákov a mala určitý vplyv aj na politický život v USA. Ani v jednom z uvedených prípadov by referendum či plebiscit neskončili v prospech Československa a dovolím si tvrdiť, že pri uskutočnení plebiscitu v roku 1945 by veľká väčšina Slovákov hlasovala proti obnoveniu Československa. To, že referendum v roku 1992 by nedopadlo v prospech rozdelenia Československa, je iná otázka, ktorú tu teraz nechcem rozoberať. Rozdelenie štátu však bolo ústavné, a tým pádom aj demokratické a vyhovárať sa na neuskutočnené referendum, ktoré by v danom období beztak nič neriešilo, len by veci skomplikovalo, je absurdné.
-Hovorí sa že každý začiatok je ťažký, bol začiatok samostatnosti rovnako ťažký pre obe strany?-
Pre Slovenskú republiku bolo budovanie vlastnej štátnosti mimoriadne zložité. Budovala sa takpovediac na zelenej lúke. Navyše, v čase, keď zo strany médií a aj niektorých politikov a diplomatov zaznievali nelichotivé útoky. Nedávno sa o tom zmienil Anton Hykisch, ktorý bol prvým slovenským veľvyslancom v Kanade. Hykisch doslovne uviedol, že v ťažkom období roka 1993 by Slovensku na svetovej scéne veľmi pomohla osobnosť Štefana Boleslava Romana, kanadsko-slovenského priemyselníka, zakladateľa Svetového kongresu Slovákov s vynikajúcimi kontaktmi na vládne miesta Kanady a do istej miery aj USA. Štefan B. Roman však zomrel dva dni pred Sviečkovou manifestáciou 23. marca 1988 a nemohol tak prispieť k lepšiemu prijatiu Slovenska v zahraničí.
-Rozdelenie sa často prezentuje ako rozhodnutie dvojice Václav Klaus a Vladimír Mečiar. Bolo však naozaj vyústením politickej situácie na začiatku 90. rokov, alebo je niečo pravda aj na tvrdení, že išlo o logické vyústenie vývoja, ktorý mal historický kontext?-
Ak zoberieme do úvahy národno-emancipačné snahy Slovákov minimálne od druhej polovice 19. storočia, v ktorých sa vždy prízvukoval program politickej samostatnosti Slovenska, rozdelenie Československa nebolo otázkou politickej vôle konkrétnych strán, ktoré vyhrali voľby v júni 1992, ale prirodzeným smerovaním slovenskej politiky. Za spomienku stojí najmä Memorandum národa slovenského z Turčianskeho svätého Martina z roku 1861, ktoré sa všeobecne považuje za základný štátoprávny program Slovákov, ale aj podiel amerických Slovákov na formulácii Clevelandskej a Pittsburskej dohody o podmienkach spojenia v spoločnom štáte. Rovnako i autonomistické hnutie, ktoré vyvrcholilo 6. októbra 1938 prijatím územnej autonómie Slovenska, a napokon vyhlásenie slovenského štátu v marci 1939, ktoré v tomto kontexte treba brať ako historický fakt. Keď sa po skončení druhej svetovej vojny v roku 1945 z vôle víťazných veľmocí obnovilo Československo, do ktorého bolo Slovensko začlenené, štátoprávne snahy sa preniesli na pôdu slovenského povojnového exilu, ktorý vznikol ako nový fenomén vôbec prvýkrát v moderných slovenských dejinách. Program štátnej samostatnosti Slovenska podporovali po roku 1945 tiež slovensko-americké a slovensko-kanadské krajanské organizácie, ktoré na svojich pravidelných kongresoch opakovane požadovali uplatnenie práva na samourčenie Slovákov či uskutočnenie plebiscitu tak, ako to bolo postulované v medzinárodných dokumentoch.
-Hoci prieskumy z obdobia rozhodnutia o rozdelení poukazovali na to, že väčšina Slovákov a Čechov si nepraje rozpad spoločného štátu, rovnako prezrádzali, že väčšina Slovákov a Čechov vyjadrovala pocit, že na ten druhý národ doplácajú. Nebola toto živná pôda pre silnejúce trendy rozdelenia?-
Živná pôda nastala okamžite po páde komunistickej totality. Vždy, keď sa politické pomery zmenili alebo uvoľnili (1938, 1968), prišlo aj k otvoreniu slovenskej otázky, ktorá sa vynorila preto, lebo predstavy Slovákov v centralisticky riadenom Československu po samostatnom politickom živote naplnené neboli. Prvým nečakaným konfliktom bola už voľba prvého nekomunistického prezidenta, ktorým sa napokon stal Václav Havel a nie Alexander Dubček. Havel bol zvolený väčšinovým komunistickým Federálnym zhromaždením s využitím nátlakových prostriedkov federálneho predsedu vlády, "pražského Slováka" Mariána Čalfu. Alexander Dubček, symbol reformného procesu z roku 1968, s nebývalou popularitou aj po 20 rokoch od jeho mocenského pádu, ktorý takisto na post prezidenta ašpiroval, sa ním napokon nestal napriek návrhu jeho kandidatúry Predsedníctvom Slovenskej národnej rady a napriek faktu, že v prípade konania priamej voľby mal vysoké šance na zvolenie práve on. Existujú domnienky, že posledný komunistický prezident Gustáv Husák v snahe zabrániť zvoleniu politického oponenta Dubčeka za prezidenta, menoval za predsedu federálnej vlády práve Čalfu, čím podľa platného zákona o federácii prezidentský post už nemohol vykonávať ďalší Slovák.
-Nepodnecovali silnejúce tendencie k rozdeleniu aj čisto slovenské spoločnosti a inštitúcie, ktoré po roku 1990 a najmä hlasy za zvrchovanosť, ktoré sa z ich prostredia ozývali?-
V uvoľnenej revolučnej atmosfére roku 1990 naozaj vznikali národne orientované spolky a združenia požadujúce zvrchovanosť, ako napríklad Štúrova spoločnosť, Spoločnosť slovenskej inteligencie Korene, Nezávislé združenie ekonómov Slovenska a v neposlednom rade sa aktivizovala aj Matica slovenská. Všetky spomenuté organizácie nepochybne ovplyvňovali verejnú mienku za štátnu samostatnosť Slovenska, verejne sa však deklarovala len ako zvrchovanosť. Z politických strán sa k štátnej samostatnosti hlásila iba Slovenská národná strana (SNS), preto iniciatívu v tomto smere prebrali občianske iniciatívy.
-Vždy sa tak nejako vnímalo, že rozdelenie iniciujú Slováci. Ale boli aj Česi presvedčení o budúcnosti spoločného štátu? Napríklad Václav Havel po svojom zvolení nešiel na prvú návštevu mimo Prahy do Bratislavy, ale do nemeckého Bonnu.-
Zahraničnopolitická koncepcia českej politiky minimálne od založenia Charty 77 prestala vnímať Nemecko ako geopolitický problém, čím aj celá spomínaná koncepcia prestala mať protinemecké zameranie. Existuje vyhlásenie jedného z posledných ideologických šéfov Komunistickej strany Československa Jana Fojtíka v prítomnosti Gorbačovových poradcov niekedy v roku 1988. Pýtal sa, čo vlastne od českých komunistov sovietske vedenie chcelo, či ich chcelo hodiť cez palubu? Ak áno, tak potom Česi zoberú svätováclavskú korunu a pôjdu k Nemcom. Po páde režimu bola teda obnovená svätováclavská koncepcia českého štátu, o čom bola aj Havlova cesta do Bonnu. Slovensko v tejto novej geopolitickej koncepcii už pre české zahraničnopolitické záujmy nebolo dôležité.
-Mohlo zachrániť spoločný štát to, že by sa po Novembri '89 našiel model federácie, respektíve konfederácie, ktorý by bol uspokojivým konsenzom pre obe strany? Diskusia sa o tom viedla, no nepriniesla výsledok.-
Federácia existovala od roku 1969, nebola však funkčná a všetky tie rokovania, ktoré prebiehali v rokoch 1990 – 1992, boli v podstate len o hľadaní vhodného spôsobu, ako ju sfunkčniť. To sa však nepodarilo, pretože vždy to stroskotalo na českom, skôr centralistickom ponímaní štátu a na slovenskej túžbe byť najmä v zahraničnopolitických reáliách samostatným subjektom.
-Na začiatku 90. rokov sme zažili tzv. pomlčkovú vojnu, objavovali sa spory o rozdelenie a mieru kompetencií oboch republík. Ktorý moment však vyslovene dynamizoval smerovanie k rozdeleniu?-
Nepochybne to bola zvrchovanosť zákonov Slovenskej národnej rady nad zákonmi Federálneho zhromaždenia prijatá 17. júla 1992 ako dôsledok volieb z júna 1992 a programového naplnenia víťaza volieb Hnutia za demokratické Slovensko. Potom, samozrejme, požiadavka slovenskej strany na medzinárodnoprávnu subjektivitu, ktorú si český premiér Václav Klaus vyhodnotil ako nezlučiteľnú s fungovaním federácie, čo bola v princípe pravda.
-Už v roku 1990 vzniklo slovenské ministerstvo medzinárodných vzťahov, ktoré malo zviditeľňovať Slovensko a klásť základy samostatnej zahraničnej politiky. Aký význam pri smerovaní k samostatnosti mu prisudzujete?-
Veľký. Treba si uvedomiť jednu zásadnú skutočnosť. Slovensko patrilo v období studenej vojny medzi najizolovanejšie krajiny v Európe. V Bratislave s výnimkou rakúskeho generálneho konzulátu nefungovalo žiadne zo západných zastupiteľstiev, preto prirodzene všetky informácie o Slovensku šli cez Prahu. Potom sa stávalo napríklad aj to, že keď bol nedávno zosnulý kardinál Jozef Tomko povýšený v roku 1985 do kolégia kardinálov, vo svetovej tlači sa o ňom písalo ako o českom cirkevnom hodnostárovi. Slovensko bolo teda začiatkom 90. rokov povestnou terrouincognitou, takmer neznámou krajinou, a jeho zviditeľňovanie na medzinárodnej scéne bolo absolútnou požiadavkou doby. O to sa snažila vznikajúca slovenská diplomacia. Možno to znie paradoxne, ale samostatná slovenská diplomacia sa začala postupne budovať už krátko po Novembri '89, keď bol na úrade vlády zriadený odbor medzinárodných vzťahov. Novovzniknutý odbor sa mal v súčinnosti s federálnym ministerstvom zahraničných vecí podieľať na tvorbe zahraničnej politiky. Po parlamentných voľbách v júni 1990 vzniklo ministerstvo medzinárodných vzťahov, ktorého vedením bol poverený minister Milan Kňažko. Po voľbách v júni 1992 sa do úplne inej roviny dostalo aj budovanie rezortu ministerstva medzinárodných vzťahov v súvislosti s vyhlásením zvrchovanosti. Bolo viac-menej isté, že federácia potrvá maximálne do konca roka a bolo nevyhnutné pracovať v prospech medzinárodného akceptovania nového štátu a jeho uznania de jure.
- Ako zahraniční diplomati a predstavitelia iných krajín vnímali vývoj v ČSFR?-
V prvých povolebných týždňoch v lete 1992 predseda slovenskej vlády Vladimír Mečiar absolvoval sériu rozhovorov s diplomatmi akreditovanými na zastupiteľských úradoch v Prahe a Bratislave, ako aj so zahraničnými politikmi. Zmyslom rozhovorov bolo informovať zahraničné vlády o aktuálnom vývoji a zároveň poskytnúť slovenskú interpretáciu tohto vývoja. Časť týchto správ je uložená v diplomatickom archíve Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR v Bratislave. Mečiar sa stretol s holandským veľvyslancom Hansom J. Heinemannom, nemeckým veľvyslancom Hermannom Huberom, rakúskym vládnym splnomocnencom Albertom Rohanom či poľským veľvyslancom Jacekom Baluchom. Vo všetkých rozhovoroch zdôrazňoval nepripravenosť Slovenska na osamostatnenie a preferoval konfederáciu, zároveň však naznačil, že ak by malo dôjsť k rozdeleniu, tak sa to udeje ústavnou cestou bez použitia násilia. Doslovne povedal, že zo Slovenska nevyjde jediný výstrel. A nevyšiel.
-Európa mala vtedy skľučujúcu skúsenosť z diania v bývalej Juhoslávii. Nemali tieto Mečiarove uistenia odpovedať na priame obavy z vypuknutia podobného krvavého konfliktu, aký prebiehal na Balkáne?-
Obavy z prenesenia vojny v Juhoslávii do strednej Európy vyjadril najmä francúzsky veľvyslanec. Bol však ubezpečený, že sa tak nestane. Najväčšie obavy z vnútropolitického vývoja zo strany západných politikov zazneli počas stretnutia Mečiara a generálnej tajomníčky Rady Európy Catherine Lalumirovej 12. júla 1992, ktorá vyjadrila znepokojenie nad vnútropolitickým vývojom poznačeným "nacionalizmom, šovinizmom a antisemitizmom". Obávala sa tiež rozšírenia juhoslovanského modelu, z čoho mala, ako doslovne uviedla, "panický strach." Napriek týmto obavám vysoká predstaviteľka Rady Európy ubezpečila slovenskú stranu, že "Západ rešpektuje existenciu práva národov na sebaurčenie" a že vývoj v Československu bol vnímaný ako vnútorná záležitosť štátu.
-Vyjadril v spomínaných rozhovoroch niekto priamy apel, želanie na zachovanie spoločného štátu?-
Všeobecne možno konštatovať, že vyjadrenie ľútosti nad rozpadom Československa z úst spomínaných diplomatov nezaznelo, skôr prevládal pragmatický prístup, keď sa vývoj jednoducho bral na vedomie. Predseda slovenskej vlády bol ubezpečený, že zahraničné vlády prijímajú Slovenskú republiku ako rovnocenného partnera. Obavy, ktoré počas rozhovorov zazneli, sa týkali výlučne spôsobu rozdelenia federácie. Zahraničné vlády chceli mať istotu, že rozdelenie sa udeje ústavnou cestou s vylúčením použitia akéhokoľvek násilia.
-Skúsme priblížiť to, ako k samostatnosti Slovenska pristupovali susediace krajiny.-
Zväčša ústretovo. O tom svedčí séria oficiálnych návštev ministra zahraničných vecí Milana Kňažka na jeseň 1992. Najústretovejší postoj prejavilo Poľsko, ktoré ministra Kňažka v decembri 1992 prijalo na najvyššej úrovni, najvyššími oficiálnymi predstaviteľmi. Bolo to demonštratívne privítanie nového susedského štátu v predvečer jeho vzniku. Bol to zároveň signál pre maďarskú vládu, že Poľská republika odmietala spochybňovanie slovenskej suverenity. Podobne Rakúsko nekládlo žiadne prekážky týkajúce sa budovania riadnych bilaterálnych vzťahov so SR. Prijatie oficiálnej návštevy slovenskej delegácie na Ukrajine koncom novembra 1992 zodpovedalo už úrovni kontaktov dvoch suverénnych štátov. Určité obštrukcie existovali zo strany Maďarska. A to jednak v súvislosti s vodným dielom Gabčíkovo – Nagymaros, keďže maďarská vláda v septembri 1992 jednostranne vypovedala zmluvu, jednak v súvislosti s požiadavkami maďarských menšinových strán na Slovensku o územnej autonómii južného Slovenska. Maďarská vláda síce formálne uznala právo Slovákov na sebaurčenie, v nasledujúcom období však došlo k niekoľkým obštrukciám z jej strany v súvislosti s prijímaním SR do organizácie Konferencie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, Rady Európy a Stredoeurópskej iniciatívy.
-Ako sa k rozdeleniu stavali mocnosti? Z dochovaných informácií sa napríklad javí, že vtedajší americký prezident George Bush sa pri rozhovore s Václavom Havlom nejako neangažoval pre zachovanie spoločného štátu.-
USA vnímali Československo od jeho založenia v roku 1918 za vlastné dieťa liberálnej demokracie, trvali na statuse quo v strednej Európe, a to najmä v období studenej vojny, čím sa stavali proti ambíciám početnej americko-slovenskej krajanskej komunity, ako aj slovenského politického exilu, ktoré požadovali uplatnenie práva na samourčenie pre Slovákov. Inými slovami povedané, všetky americké administratívy v období studenej vojny od prezidenta Harryho S. Trumana až po Georga Busha boli o slovenskej otázke a slovenských snahách o samostatný politický život dobre informované. Podporovali však integritu československého štátu a slovensko-český pomer vnímali ako vnútornú záležitosť, ktorú si Slováci a Česi mali riešiť sami bez vonkajších zásahov. V prípade spomínaného postoja prezidenta Busha je možné získať poznatky z prepisov rozhovorov medzi ním a členmi česko-slovenských delegácií vedených zväčša prezidentom Havlom počas návštev v USA. V týchto rozhovoroch sa americký prezident nechal podrobne informovať o vývoji česko-slovenských vzťahov. Prezident Bush vždy zdôrazňoval, že šlo o vnútornú záležitosť Čechov a Slovákov, že síce preferuje federáciu, je ale pripravený rozvíjať spoluprácu s oboma republikami, o čom svedčilo aj rozhodnutie o povýšení amerického konzulátu na generálny konzulát v Bratislave. Keď sa po parlamentných voľbách v júni 1992 Havel opätovne stretol s americkým prezidentom na vrcholovom samite KBSE v Helsinkách, reč šla už o rozdelení štátu. Prezident Bush reagoval v tom zmysle, že USA rešpektujú tento proces ako vnútornú záležitosť a nechcú do neho zasahovať. Zároveň naznačil, že akceptuje vývoj smerom k osamostatneniu Česka a Slovenska. Doslovne povedal: "if there are two separate countries, we want to work with both" (ak vzniknú dva samostatné štáty, chceme spolupracovať s oboma).
-Čo ďalšie mocnosti, aký bol postoj Anglicka, Francúzska, ktoré stáli v roku 1918 pri zrode Československa?-
Žiaľ, v tejto otázke nedisponujeme dostatočným množstvom informácií, ktoré by nám umožnili komplexnejší pohľad, práve v tom vidím výzvu do budúcnosti, aby sme k týmto otázkam a postoju zahraničných veľmocí zamerali vedecký výskum. Je však možné spomenúť, že napríklad Francúzsko rešpektovalo vývoj a štátotvorné úsilie SR. Keď minister Kňažko zavítal v októbri 1992 do Paríža, jeho náprotivok, francúzsky minister zahraničných vecí Roland Dumas, sa nechal počuť, že chápe hľadanie vlastnej suverenity ako nevyhnutnú súčasť európskeho procesu. V globále možno predpokladať, že ani Francúzsko a ani Anglicko neboli ľahostajné k rozdeleniu Československa. Veď to bol štát, ktorý mohol vzniknúť v systéme parížskeho mierového poriadku po skončení prvej svetovej vojny, garantom ktorého boli obe krajiny. Napokon však zrejme prevládol pragmatický postoj, čoho výsledkom sú dobré vzťahy, ktoré Slovenská republika má s oboma štátmi.
-Odporcovia rozdelenia často vyčítajú vtedajším politickým špičkám, že nezrealizovali referendum. Ale naozaj by vyriešilo situáciu referendum, ktoré by odmietlo rozdelenie? Prijatý ústavný zákon totiž hovoril o zániku federatívnej republiky a vzniku dvoc nástupníckych štátov.-
Ak by sme pristupovali podľa logiky dejín, museli by sme požadovať referendum aj pre roky 1918 a 1945. Vtedy sa skôr hovorilo o plebiscite a v roku 1945 ho požadovala najmä najväčšia slovensko-americká krajanská organizácia v USA, Slovenská liga v Amerike, ktorá v povojnovom období združovala 600.000 amerických Slovákov a mala určitý vplyv aj na politický život v USA. Ani v jednom z uvedených prípadov by referendum či plebiscit neskončili v prospech Československa a dovolím si tvrdiť, že pri uskutočnení plebiscitu v roku 1945 by veľká väčšina Slovákov hlasovala proti obnoveniu Československa. To, že referendum v roku 1992 by nedopadlo v prospech rozdelenia Československa, je iná otázka, ktorú tu teraz nechcem rozoberať. Rozdelenie štátu však bolo ústavné, a tým pádom aj demokratické a vyhovárať sa na neuskutočnené referendum, ktoré by v danom období beztak nič neriešilo, len by veci skomplikovalo, je absurdné.
-Hovorí sa že každý začiatok je ťažký, bol začiatok samostatnosti rovnako ťažký pre obe strany?-
Pre Slovenskú republiku bolo budovanie vlastnej štátnosti mimoriadne zložité. Budovala sa takpovediac na zelenej lúke. Navyše, v čase, keď zo strany médií a aj niektorých politikov a diplomatov zaznievali nelichotivé útoky. Nedávno sa o tom zmienil Anton Hykisch, ktorý bol prvým slovenským veľvyslancom v Kanade. Hykisch doslovne uviedol, že v ťažkom období roka 1993 by Slovensku na svetovej scéne veľmi pomohla osobnosť Štefana Boleslava Romana, kanadsko-slovenského priemyselníka, zakladateľa Svetového kongresu Slovákov s vynikajúcimi kontaktmi na vládne miesta Kanady a do istej miery aj USA. Štefan B. Roman však zomrel dva dni pred Sviečkovou manifestáciou 23. marca 1988 a nemohol tak prispieť k lepšiemu prijatiu Slovenska v zahraničí.