Bratislava 1. septembra (TASR) - Ústava Slovenskej republiky z 1. septembra 1992 ustanovila podobu štátneho znaku a rovnako aj ostatných štátnych symbolov - vlajky, pečate a hymny.



Štátny znak

Symbol dvojitého kríža, ktorý je zobrazený na štátnom znaku Slovenskej republiky, vznikol v 7. storočí v Byzancii. Na územie Slovenska sa začal šíriť v 9. storočí a vyjadruje historický odkaz veľkomoravského obdobia. Za vlády Bela IV. (1235 – 1270) používalo mnoho miest vo vtedajšom hornom Uhorsku, ako napríklad Nitra, Zvolen, Žilina, Skalica či Levoča, v pečatiach a erboch dvojitý kríž, ktorý bol odvodený od panovníckeho erbu. Spomenuté mestá si ponechali svoje erby aj vtedy, keď došlo k zmenám v prípade štátneho znaku panovníckych dynastií.

Vyobrazenie trojvršia nachádzajúceho sa pod dvojkrížom sa datuje začiatkom 14. storočia. Tri vrchy sa neskôr (začiatkom 16. storočia) interpretovali ako symbol "severných pohorí" – Tatry, Matry a Fatry. Stredný vrch mal znázorňovať Tatru (tento názov pre hory, ktoré sa nachádzajú na území Slovenska, sa používal až do 20. storočia), vľavo je Matra a vpravo od Tatry zase Fatra.

Dvojitý kríž na trojvrší sa z územného symbolu stal znakom národa žijúceho na Slovensku počas revolúcie v roku 1848, keď Slováci vyvinuli národnoemancipačné úsilie a chceli presadiť svojbytnosť v rámci Uhorska. Do tohto obdobia spadá aj zmena sfarbenia trojvršia. To z pôvodne striebornej a neskôr zelenej farby nadobudlo modrú farbu. Práve modrá mala reprezentovať ideu o slovanskej vzájomnosti, ktorá vychádzala z presvedčenia, že ochrancom slovanských národov má byť Rusko.

V roku 1863 sa strieborný dvojkríž na modrom trojvrší na pozadí červeného oválneho poľa stal emblémom Matice slovenskej.

Vznik prvej Československej republiky v roku 1918 znamenal nové hľadanie spoločnej symboliky pre Čechov a Slovákov. Zákon z 30. marca 1920 ustanovil štátny znak, na ktorom bol zobrazený lev, pričom na ramene tohto zvieraťa sa nachádzal slovenský znak – teda dvojkríž s trojvrším. V rokoch 1939 – 1945, teda v čase vojnovej Slovenskej republiky, sa používala tradičná slovenská symbolika. K opätovnému obnoveniu československej štátnej symboliky došlo po druhej svetovej vojne, avšak po roku 1948 bolo osobitné používanie slovenských symbolov komunistickým režimom zakázané.

V roku 1960 nahradila pôvodný slovenský znak na ramene českého leva zlatá vatra, za ktorou sa týčil modrý vrch. Až revolučné nálady v roku 1989 vytvorili pnutie, aby sa obnovil historický symbol Slovenska. Slovenská národná rada 1. marca 1990 obnovila historický znak Slovenska ako štátny znak Slovenskej republiky, ktorá bola ešte vtedy súčasťou československej federácie.

Ústava Slovenskej republiky z 1. septembra 1992 ustanovila podobu štátneho znaku a rovnako aj ostatných štátnych symbolov.

Strieborný dvojkríž (použitie striebornej a bielej farby je rovnocenné) na modrom trojvrší na červenom ranogotickom štíte a v červenom poli sa stal štátnym znakom samostatnej Slovenskej republiky a rovnako súčasťou bielo-modro-červenej štátnej vlajky 1. januára 1993.



Štátna vlajka

Vyobrazenie uhorskej kráľovskej zástavy s naležato umiestneným dvojkrížom sa zachovalo v pečati mesta Nitra z 13. storočia. O storočie neskôr sa na rytierskej zástave objavil dvojkríž v inej polohe, a to stojaci na trojvrší. V ďalších storočiach vyobrazenia na štátnej zástave súviseli so zmenami v štátnom erbe.

Prvá kodifikácia národnej zástavy – vtedy červeno-bielej (farby českej a poľskej zástavy) - je zaznamenaná v dokumente Žiadosti slovenského národa z mája 1848. Už koncom augusta toho istého roka sa objavuje zástava v bielo-modro-červenom sfarbení podľa vzoru ruskej vlajky. Išlo o pozostatok panslavistického rozhodnutia, keď slovanské národy prijali bielo-modro-červenú trikolóru za slovanské farby. Zoradenie farieb, rovnako ako aj obdĺžnikový tvar vlajky (jej varianty boli ukončené cípmi) sa ustálil koncom 19. storočia.

Od roku 1920, teda dva roky po vzniku Československej republiky, sa na území Slovenska používala československá bielo-červená zástava s modrým klinom. Vytvorili ju spojením slovenských a českých farieb. Medzi rokmi 1939 - 1945 viali na území vojnovej Slovenskej republiky bielo-modro-červené vlajky, ale po druhej svetovej vojne sa opäť v Československu pristúpilo k používaniu československej zástavy.

Ústavný zákon Slovenskej národnej rady z 1. marca 1990 uzákonil slovenskú vlajku ako vlajku Slovenskej republiky, ktorá bola vtedy súčasťou spoločnej Československej republiky.

Štátny znak na slovenskú bielo-modro-červenú vlajku pribudol 1. januára 1993, teda v čase vzniku samostatnej Slovenskej republiky.



Štátna pečať

Štátna pečať má svoj pôvod v panovníckej pečati z obdobia stredoveku. Takzvanou veľkou panovníckou pečaťou sa potvrdzovali najdôležitejšie listiny, donácie či privilégiá. Na lícovej strane pečate bol zobrazený panovník sediaci na tróne. Preto dostala tiež pomenovanie majestátna pečať. Obsahom jej rubovej strany bol panovnícky (štátny) erb. Do konca 15. storočia sa vyskytovala aj okrúhla a občas aj osemhranná panovníkova prsteňová pečať. Vosk pečatí bol najskôr žltkastej farby, no od 13. storočia sa začal najmä pre kráľovské pečate používať červený vosk.

Súčasné okrúhle pečiatky so štátnym znakom Slovenskej republiky sú taktiež červenej farby, ktorá sa stala bežne používanou v 16. storočí. Novú éru predstavovalo 19. storočie, keď sa pečatidlo, čiže typárium, miesto odtlačenia do vosku položilo na farbou napustenú podušku a následne sa odtlačilo na papier. Výnimkou boli najdôležitejšie dokumenty, ktoré sa pečatili tradične prostredníctvom vosku.

Na štátnej pečati, ktorá je okrúhla, sa nachádza štátny znak Slovenskej republiky a okolo neho je do kruhu umiestnený nápis (kruhopis) Slovenská republika. V dolnej časti kruhopisu sa nachádza lipový lístok.



Štátna hymna

Hymnická pieseň s názvom Nad Tatrou sa blýska vznikla v marci 1844. Burcujúce slová spievali slovenskí študenti v čase protestného odchodu z Evanjelického lýcea v Prešporku (dnes Bratislava) do Levoče (5. a 6. marca 1844). Pieseň reagovala na maďarizačný nápor a postup voči národnému buditeľovi Ľudovítovi Štúrovi.

Slovenskí evanjelici totiž ešte v roku 1842 usporiadali petičnú akciu proti maďarizácii, ktorej výsledkom bolo, že Ľudovíta Štúra pre jeho politické aktivity odvolali z funkcie zástupcu katedry reči a literatúry československej v Prešporku. Slová piesne napísal národovec a spisovateľ Janko Matúška na nápev ľudovej piesne Kopala studničku. Pieseň vyšla v období rokov 1848 - 1849 tlačou anonymne pod názvom Dobrovoľnícka.

Po vzniku Československej republiky (1918) vláda v decembri 1920 prijala uznesenie, na základe ktorého bola česká (Kde domov můj, pieseň F. Škroupa k hre Josefa Kajetána Tyla Fidlovačka) a slovenská (Nad Tatrou sa blýska) hymna jedným celkom tvoriacim štátnu hymnu. S výnimkou trvania vojnovej Slovenskej republiky (slovenskou štátnou hymnou sa vtedy stala pieseň Hej Slováci, 1939 - 1945) bola pieseň Nad Tatrou sa blýska súčasťou československej hymny až do 31. decembra 1992, t. j. počas trvania spoločného štátu Čechov a Slovákov.

Už počas demonštrácií v novembri 1989 sa formulácia "zastavme sa bratia" používaná aj počas obdobia komunistického režimu spontánne zmenila na autentický text "zastavme ich bratia". V tejto podobe sa stali prvé dve slohy piesne súčasťou štátnej hymny Slovenskej republiky prijatím ústavného zákona Slovenskej národnej rady z 1. marca 1990 o názve, štátnom znaku, štátnej vlajke, štátnej pečati a o štátnej hymne Slovenskej republiky.

Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993 sa pieseň Nad Tatrou sa blýska stala jej štátnou hymnou.

Novú podobu, ktorá vznikla po rozdelení Československa, dal hymne hudobný skladateľ Ladislav Burlas, ktorý zvolil iné harmónie a pomalšie tempo.



Zdroj: L. Vrtel: Štátne symboly Slovenskej republiky, 2010