Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Leží v nadmorskej výške 1255 metrov na juhovýchodnom úpätí Slavkovského štítu. V súčasnosti je z nej celoročne otvorený horský hotel.
Autor TASR
Vysoké Tatry 12. augusta (TASR) - Bilíkova chata vo Vysokých Tatrách nesie názov po partizánovi, ktorého v roku 1944 popravili na Kežmarskom hrade. Leží v nadmorskej výške 1255 metrov na juhovýchodnom úpätí Slavkovského štítu. V súčasnosti je z nej celoročne otvorený horský hotel. Riaditeľka popradského pracoviska Štátneho archívu v Prešove Zuzana Kollárová pre TASR uviedla, že chatu postavili na popud významnej tatranskej osobnosti Michala Guhra. Meno po Pavlovi Bilíkovi dostala až o asi 12 rokov neskôr.
"Kedysi boli na tomto mieste Studenopotocké kúpele, tie však zasiahol požiar a objekt sa už nepodarilo zrekonštruovať. Doktor Guhr tam v roku 1927 kúpil pozemok a následne ho daroval Karpatskému spolku v Kežmarku," priblížila Kollárová.
Ivan Bohuš ml. v knihe "Tatranské chaty - Majáky v mori skál a snehu" uvádza, že poschodovú stavbu obdĺžnikového pôdorysu so sedlovou strechou a manzardami zrealizoval kežmarský staviteľ Oskar Zuber. Na prízemí bola jedáleň, kuchyňa a ostatné prevádzkové priestory. Horné podlažia tvorili ubytovaciu časť. "Dr. Guhr sa slávnostného otvorenia chaty, ktoré bolo 22. decembra 1934, nedožil. Rok predtým podľahol infekčnej chorobe, ktorú dostal od svojho pacienta," uvádza Bohuš ml.
Pôdorys chaty rozšírili v roku 1936, vďaka čomu sa jej kapacita zvýšila na 58 lôžok. O 12 rokov prevzal vtedy ešte Guhrovu chatu Klub slovenských turistov a lyžiarov a začiatkom roka 1947 ju podľa Bohuša ml. oficiálne premenovali na Bilíkovú chatu. Väčšou rekonštrukciou prešla po druhej svetovej vojne, vedľa nej postavili aj samostatný objekt turistickej nocľahárne. V polovici 70. rokov minulého storočia bola chata po oprave Okresným stavebným podnikom Kežmarok označovaná ako najlepšie vybavená chata vo Vysokých Tatrách.
Marcel Maniak v knižnej publikácii "Padli za našu slobodu" uvádza, že Pavol Bilík v čase druhej svetovej vojny pôsobil vo Vysokých Tatrách na oddelení finančnej stráže v Starom Smokovci. "Po vypuknutí Slovenského národného postavania sa spolu s ďalšími príslušníkmi tohto oddelenia zapojil do boja proti nemeckým okupantom. Pôsobil ako spojka medzi partizánmi a príslušníkmi finančnej stráže. Dňa 7. septembra 1944 bol zajatý počas prieskumu pri vile Vlasta v Starom Smokovci. Obkľúčili ho nemeckí vojaci, no stihol dať ešte partizánom znamenie výstrelom z pištole," uvádza Maniak. Bilíka previezli na výsluch na Kežmarský hrad, kde Nemcom nič nevyzradil, o deň neskôr ho tak s ďalšími na nádvorí hradu zastrelili. Autor publikácie dodáva, že počas popravy sa na pokyn nemeckého dôstojníka odmietol otočiť chrbtom.
Historik Múzea v Kežmarku Vladimír Julián Ševc doplnil, že Bilíka pochovali na cintoríne v Kežmarku. Neskôr ho exhumovali a previezli na cintorín v Novom Smokovci, kde bol so všetkými poctami pochovaný v spoločnom hrobe. V roku 1946 bol povýšený do hodnosti kapitána a inšpektora 1. triedy finančnej stráže a taktiež vyznamenaný Radom SNP 1. triedy in memoriam. Pavol Bilík je zároveň v menoslove obetí na pamätníku vedľa hradnej kaplnky.
"Kedysi boli na tomto mieste Studenopotocké kúpele, tie však zasiahol požiar a objekt sa už nepodarilo zrekonštruovať. Doktor Guhr tam v roku 1927 kúpil pozemok a následne ho daroval Karpatskému spolku v Kežmarku," priblížila Kollárová.
Ivan Bohuš ml. v knihe "Tatranské chaty - Majáky v mori skál a snehu" uvádza, že poschodovú stavbu obdĺžnikového pôdorysu so sedlovou strechou a manzardami zrealizoval kežmarský staviteľ Oskar Zuber. Na prízemí bola jedáleň, kuchyňa a ostatné prevádzkové priestory. Horné podlažia tvorili ubytovaciu časť. "Dr. Guhr sa slávnostného otvorenia chaty, ktoré bolo 22. decembra 1934, nedožil. Rok predtým podľahol infekčnej chorobe, ktorú dostal od svojho pacienta," uvádza Bohuš ml.
Pôdorys chaty rozšírili v roku 1936, vďaka čomu sa jej kapacita zvýšila na 58 lôžok. O 12 rokov prevzal vtedy ešte Guhrovu chatu Klub slovenských turistov a lyžiarov a začiatkom roka 1947 ju podľa Bohuša ml. oficiálne premenovali na Bilíkovú chatu. Väčšou rekonštrukciou prešla po druhej svetovej vojne, vedľa nej postavili aj samostatný objekt turistickej nocľahárne. V polovici 70. rokov minulého storočia bola chata po oprave Okresným stavebným podnikom Kežmarok označovaná ako najlepšie vybavená chata vo Vysokých Tatrách.
Marcel Maniak v knižnej publikácii "Padli za našu slobodu" uvádza, že Pavol Bilík v čase druhej svetovej vojny pôsobil vo Vysokých Tatrách na oddelení finančnej stráže v Starom Smokovci. "Po vypuknutí Slovenského národného postavania sa spolu s ďalšími príslušníkmi tohto oddelenia zapojil do boja proti nemeckým okupantom. Pôsobil ako spojka medzi partizánmi a príslušníkmi finančnej stráže. Dňa 7. septembra 1944 bol zajatý počas prieskumu pri vile Vlasta v Starom Smokovci. Obkľúčili ho nemeckí vojaci, no stihol dať ešte partizánom znamenie výstrelom z pištole," uvádza Maniak. Bilíka previezli na výsluch na Kežmarský hrad, kde Nemcom nič nevyzradil, o deň neskôr ho tak s ďalšími na nádvorí hradu zastrelili. Autor publikácie dodáva, že počas popravy sa na pokyn nemeckého dôstojníka odmietol otočiť chrbtom.
Historik Múzea v Kežmarku Vladimír Julián Ševc doplnil, že Bilíka pochovali na cintoríne v Kežmarku. Neskôr ho exhumovali a previezli na cintorín v Novom Smokovci, kde bol so všetkými poctami pochovaný v spoločnom hrobe. V roku 1946 bol povýšený do hodnosti kapitána a inšpektora 1. triedy finančnej stráže a taktiež vyznamenaný Radom SNP 1. triedy in memoriam. Pavol Bilík je zároveň v menoslove obetí na pamätníku vedľa hradnej kaplnky.
