Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Kláštor v Hronskom Beňadiku sa zatiaľ stal centralizačným kláštorom - bezpečnostné zložky sem priviezli kapucínov, františkánov a piaristov.
Autor TASR
Hronský Beňadik 13. apríla (TASR) - Aj za múrmi kláštora v Hronskom Beňadiku sa pred 65 rokmi odohrávali udalosti, ktoré dnes novodobé dejiny Slovenska poznajú ako Akciu K zameranú na likvidáciu mužských reholí na Slovensku. Odvlečenie saleziánov počas noci z 13. na 14. apríla 1950, ktorí tu pôsobili, poznačilo nielen túto rehoľu, ale aj život samotnej dediny.
"S nejakým bojovým odporom sa akcia nestretla. Udialo sa to už po tom, keď ľudia nepočítali s tým, že sa bude niečo diať," hovorí sprievodkyňa miestneho kláštora Terézia Rybárová. Na udalosti si živo spomína dnes 86-ročný Ján Švolík z Hronského Beňadika. Niekoľko desiatok saleziánov odvliekli podľa jeho slov do Šaštína, kde však zotrvali len niekoľko týždňov. "Chlapcov - novicov do 18 rokov poslali domov hneď prvé dni. Ďalších, ktorí boli starší a neboli vysvätení za kňazov, poslali robiť na priehradu mládeže do Nosíc a ostali tam len kňazi. V Šaštíne však ostali len asi mesiac a ten zvyšok, čo ostal, poslali do Podolínca," vysvetlil Švolík. Tam za nimi chodievali podľa Rybárovej aj ľudia z Beňadika, okrem stravy im vždy doniesli aj iné potrebné veci, o ktoré požiadali. "Moja mama boli železničiarka, otec bol železničiar. Z Beňadika, čo sa dalo, nazbierala, všetky veci a išla aj do Podolínca a vždy zaniesla, čo bolo treba," spomína Švolík.
Kláštor v Hronskom Beňadiku sa zatiaľ stal centralizačným kláštorom - bezpečnostné zložky sem priviezli kapucínov, františkánov a piaristov. Kým saleziáni predtým v obci aktívne pôsobili a mali veľké zásluhy na rozvoji kultúry či spoločenského života, kontakt privezených rehoľníkov s miestnymi ľuďmi bol podľa Švolíka obmedzený. Jediné spojenie s miestnymi mali vďaka nedostatku pitnej vody. Keďže kláštorná studňa rehoľníkom kapacitne nepostačovala, chodili po vodu do dediny. "Oni to vymysleli tak, že mali sud na voze ťahanom koňmi a s ním chodili aspoň štyria na vodu mimo kláštora. Žiadny iný styk okrem toho s miestnymi nemali," zaspomínal si Švolík s tým, že táto verejná studňa sa dodnes nachádza pred jeho rodným domov. "Samozrejme, keď tam prišli, tak sa už ľudia s nimi aj porozprávali," dodal.
Mužské rehole boli v kláštore v Hronskom Beňadiku do augusta roku 1951. "Prvého augusta odviezli všetkých rehoľníkov a doviezli sem z väznice farára Jozefa Žigu," dodal Švolík s tým, že v celom kláštornom komplexe bol na niekoľko mesiacov jediným človekom. V novembri toho istého roku tu sústredili rehoľníčky, ktoré tu boli až do januára 1990.
Saleziáni, ktorí v Hronskom Beňadiku pôsobili od roku 1924, zameriavali svoje činnosti najmä na výchovu mládeže. "Saleziáni a jezuiti boli podľa všetkého pre komunistov najnebezpečnejšie rehole, pretože saleziáni mali záujem a hlavné poslanie organizovať a duchovne viesť mládež," skonštatoval Švolík. V tomto duchu sa nieslo aj ich spolužitie s miestnymi. Mladých angažovali v divadle, v rôznych hrách, venovali sa aj chudobnej mládeži. V Hronskom Beňadiku bola dychovka, fungovali tu viaceré športové družstvá. Okrem toho mali miestni saleziáni vlastnú stolársku dielňu aj malé hospodárstvo.
"S nejakým bojovým odporom sa akcia nestretla. Udialo sa to už po tom, keď ľudia nepočítali s tým, že sa bude niečo diať," hovorí sprievodkyňa miestneho kláštora Terézia Rybárová. Na udalosti si živo spomína dnes 86-ročný Ján Švolík z Hronského Beňadika. Niekoľko desiatok saleziánov odvliekli podľa jeho slov do Šaštína, kde však zotrvali len niekoľko týždňov. "Chlapcov - novicov do 18 rokov poslali domov hneď prvé dni. Ďalších, ktorí boli starší a neboli vysvätení za kňazov, poslali robiť na priehradu mládeže do Nosíc a ostali tam len kňazi. V Šaštíne však ostali len asi mesiac a ten zvyšok, čo ostal, poslali do Podolínca," vysvetlil Švolík. Tam za nimi chodievali podľa Rybárovej aj ľudia z Beňadika, okrem stravy im vždy doniesli aj iné potrebné veci, o ktoré požiadali. "Moja mama boli železničiarka, otec bol železničiar. Z Beňadika, čo sa dalo, nazbierala, všetky veci a išla aj do Podolínca a vždy zaniesla, čo bolo treba," spomína Švolík.
Kláštor v Hronskom Beňadiku sa zatiaľ stal centralizačným kláštorom - bezpečnostné zložky sem priviezli kapucínov, františkánov a piaristov. Kým saleziáni predtým v obci aktívne pôsobili a mali veľké zásluhy na rozvoji kultúry či spoločenského života, kontakt privezených rehoľníkov s miestnymi ľuďmi bol podľa Švolíka obmedzený. Jediné spojenie s miestnymi mali vďaka nedostatku pitnej vody. Keďže kláštorná studňa rehoľníkom kapacitne nepostačovala, chodili po vodu do dediny. "Oni to vymysleli tak, že mali sud na voze ťahanom koňmi a s ním chodili aspoň štyria na vodu mimo kláštora. Žiadny iný styk okrem toho s miestnymi nemali," zaspomínal si Švolík s tým, že táto verejná studňa sa dodnes nachádza pred jeho rodným domov. "Samozrejme, keď tam prišli, tak sa už ľudia s nimi aj porozprávali," dodal.
Mužské rehole boli v kláštore v Hronskom Beňadiku do augusta roku 1951. "Prvého augusta odviezli všetkých rehoľníkov a doviezli sem z väznice farára Jozefa Žigu," dodal Švolík s tým, že v celom kláštornom komplexe bol na niekoľko mesiacov jediným človekom. V novembri toho istého roku tu sústredili rehoľníčky, ktoré tu boli až do januára 1990.
Saleziáni, ktorí v Hronskom Beňadiku pôsobili od roku 1924, zameriavali svoje činnosti najmä na výchovu mládeže. "Saleziáni a jezuiti boli podľa všetkého pre komunistov najnebezpečnejšie rehole, pretože saleziáni mali záujem a hlavné poslanie organizovať a duchovne viesť mládež," skonštatoval Švolík. V tomto duchu sa nieslo aj ich spolužitie s miestnymi. Mladých angažovali v divadle, v rôznych hrách, venovali sa aj chudobnej mládeži. V Hronskom Beňadiku bola dychovka, fungovali tu viaceré športové družstvá. Okrem toho mali miestni saleziáni vlastnú stolársku dielňu aj malé hospodárstvo.
