Je možné, že Štúr žiadosťou, aby mu lekár natiahol poranenú nohu, urýchlil svoj skon. No smrť si tým nezapríčinil. V tej chvíli bola už neodvratná, vtedajšia medicína mu pomôcť nevedela.
Autor TASR
Bratislava 19. marca (TASR) - Ľudovít Štúr sa zranil na poľovníckej pochôdzke 22. decembra 1855. Zraneného ho priviezli do Tremlovie domu na hlavnom modranskom námestí, kde býval po smrti svojho staršieho brata Karola.
Tri týždne ho opatrovali Modrania Daniel Lačný, Jozef Kuchta, Ondrej Lauda a Michal Hýl. Zdalo sa, že rana sa pekne hojí. Lenže poranená noha zostala trochu kratšia. Ľudovít Štúr to čoskoro zbadal a od tej chvíle sa nevedel dočkať doktora Gajaryho. Keď k nemu 12. januára prišiel na kontrolu, povedal mu: „Pán doktor, ja mám tú nohu kratšiu a či ja by som mal krivo chodiť? Oprobujte ju natiahnuť!“ Gajary sprvoti odmietal, ale Štúr trval na svojom: „Musíte, žiadam vás o to na svoju zodpovednosť!“ Vtedy doktor Gajary chytil zranenú nohu za členok a potiahol. Štúr slabo zastonal. Napriek veľkej bolesti, ktorá sa mu zračila na tvári, prikázal: „Skúste ešte raz!“
Doktor znova potiahol chorú nohu. Čosi prasklo a na tvári Ľudovíta Štúra sa mihol kŕč nevysloviteľnej bolesti. Potom si siahol na nohu a rýchlo odokryl poranené miesto. Valila sa z neho krv. Bola viac čierna ako červená. „Už je so mnou zle“, zašepkal a zavrel oči. V ten istý deň, 12. januára 1856, neskoro večer vydýchol naposledy. Bolo to prakticky presne na deň 5. výročia smrti jeho brata Karola.
Je možné, že Ľudovít Štúr žiadosťou, aby mu lekár natiahol poranenú nohu, urýchlil svoj skon o niekoľko dní. No smrť si tým nezapríčinil. V tej chvíli a v tom čase bola už neodvratná, vtedajšia medicína mu pomôcť nevedela. Pitva to potvrdila. Ako svedok sa na nej zúčastnil Daniel Lačný a zanechal o tom takéto svedectvo: „Od pŕs počnúc na celom drieku mal Štúr pekné, čisté mäso. Ale keď pitvali ranené miesto na nohe, mäso bolo čierne a kosť horného stehna od jablka nadol rozštiepená.“
Dnes vieme, že zranenie Ľudovíta Štúra nebolo ani zďaleka smrteľné. Pušný prach z pušky sa mu dostal hlboko do svalu a tam sa potom rozkladal a kvasil, až spôsobil otravu krvi. Pritom stačilo ranu otvoriť, dôkladne ju vyčistiť od pušného prachu a potom zaviazať, lebo šiť ešte asi nevedeli. Iná vec je, či by po zahojení na ňu nekríval. To sa už nikdy nedozvieme, no práve v tejto súvislosti si nemôžeme nepripomenúť ďalšiu z charakterových vlastností Ľudovíta Štúra. Bol to aj človek veľmi sebavedomý. Človek vedomý si svojich intelektuálnych schopností i fyzických daností. Bolo pre neho nepredstaviteľné, aby zostal po zranení krivým a mal „chodiť nakrivo“.
Izba v Tremlovie meštianskom dome uprostred hlavnej, dnes Štúrovej ulice, kde Ľudovít Štúr býval a zomrel, je uchovaná v pôvodnom stave. Na stene pamätnej izby, v nenápadnom rámiku za sklom, je kader vlasov Ľudovíta Štúra. Nevieme, kto mu ich odstrihol a uchoval. Na prekvapenie, nie sú čierne, ale majú tmavočervený nádych, šedina sa ich ešte nestačila chytiť. No a v celom areáli domu je dnes po úpravách zriadené Múzeum Ľudovíta Štúra, ktoré nám literárno-múzejnými výrazovými prostriedkami približuje život a dielo tejto najväčšej osobnosti našich národných dejín.
Na priečelí domu je osadená pamätná tabuľa s týmto textom: „V tomto dome zomrel 12. januára 1856 Ľudovít Štúr, veľký bojovník za národné a sociálne práva slovenského ľudu, politik, publicista, vedec a básnik, zakladateľ spisovnej slovenčiny.“
Tri týždne ho opatrovali Modrania Daniel Lačný, Jozef Kuchta, Ondrej Lauda a Michal Hýl. Zdalo sa, že rana sa pekne hojí. Lenže poranená noha zostala trochu kratšia. Ľudovít Štúr to čoskoro zbadal a od tej chvíle sa nevedel dočkať doktora Gajaryho. Keď k nemu 12. januára prišiel na kontrolu, povedal mu: „Pán doktor, ja mám tú nohu kratšiu a či ja by som mal krivo chodiť? Oprobujte ju natiahnuť!“ Gajary sprvoti odmietal, ale Štúr trval na svojom: „Musíte, žiadam vás o to na svoju zodpovednosť!“ Vtedy doktor Gajary chytil zranenú nohu za členok a potiahol. Štúr slabo zastonal. Napriek veľkej bolesti, ktorá sa mu zračila na tvári, prikázal: „Skúste ešte raz!“
Doktor znova potiahol chorú nohu. Čosi prasklo a na tvári Ľudovíta Štúra sa mihol kŕč nevysloviteľnej bolesti. Potom si siahol na nohu a rýchlo odokryl poranené miesto. Valila sa z neho krv. Bola viac čierna ako červená. „Už je so mnou zle“, zašepkal a zavrel oči. V ten istý deň, 12. januára 1856, neskoro večer vydýchol naposledy. Bolo to prakticky presne na deň 5. výročia smrti jeho brata Karola.
Je možné, že Ľudovít Štúr žiadosťou, aby mu lekár natiahol poranenú nohu, urýchlil svoj skon o niekoľko dní. No smrť si tým nezapríčinil. V tej chvíli a v tom čase bola už neodvratná, vtedajšia medicína mu pomôcť nevedela. Pitva to potvrdila. Ako svedok sa na nej zúčastnil Daniel Lačný a zanechal o tom takéto svedectvo: „Od pŕs počnúc na celom drieku mal Štúr pekné, čisté mäso. Ale keď pitvali ranené miesto na nohe, mäso bolo čierne a kosť horného stehna od jablka nadol rozštiepená.“
Dnes vieme, že zranenie Ľudovíta Štúra nebolo ani zďaleka smrteľné. Pušný prach z pušky sa mu dostal hlboko do svalu a tam sa potom rozkladal a kvasil, až spôsobil otravu krvi. Pritom stačilo ranu otvoriť, dôkladne ju vyčistiť od pušného prachu a potom zaviazať, lebo šiť ešte asi nevedeli. Iná vec je, či by po zahojení na ňu nekríval. To sa už nikdy nedozvieme, no práve v tejto súvislosti si nemôžeme nepripomenúť ďalšiu z charakterových vlastností Ľudovíta Štúra. Bol to aj človek veľmi sebavedomý. Človek vedomý si svojich intelektuálnych schopností i fyzických daností. Bolo pre neho nepredstaviteľné, aby zostal po zranení krivým a mal „chodiť nakrivo“.
Izba v Tremlovie meštianskom dome uprostred hlavnej, dnes Štúrovej ulice, kde Ľudovít Štúr býval a zomrel, je uchovaná v pôvodnom stave. Na stene pamätnej izby, v nenápadnom rámiku za sklom, je kader vlasov Ľudovíta Štúra. Nevieme, kto mu ich odstrihol a uchoval. Na prekvapenie, nie sú čierne, ale majú tmavočervený nádych, šedina sa ich ešte nestačila chytiť. No a v celom areáli domu je dnes po úpravách zriadené Múzeum Ľudovíta Štúra, ktoré nám literárno-múzejnými výrazovými prostriedkami približuje život a dielo tejto najväčšej osobnosti našich národných dejín.
Na priečelí domu je osadená pamätná tabuľa s týmto textom: „V tomto dome zomrel 12. januára 1856 Ľudovít Štúr, veľký bojovník za národné a sociálne práva slovenského ľudu, politik, publicista, vedec a básnik, zakladateľ spisovnej slovenčiny.“